Marcový deň bol kedysi s veľkou pompu venovaný ženám. Dnes sa pozornosť tohto dňa rozdelila na februárového Valentína a májový Deň matiek. Taká bežná láska však môže byť darom každého dňa. Ako v našom príbehu.
Stretli sa pred tridsiatimi rokmi. On sa staval na vlastné nohy, ona končila vysokú školu. Po pár stretnutiach boli odrazu oni – rodina najprv s jedným bábätkom, potom s druhým, tretím, štvrtým. Všetko však nebolo také jednoduché, ako sa zdá. No dnes na všetko spomínajú s úsmevom. Aj na to, že ona bola stále na materskej. Ledva – ledva vypelchala jedno dieťatko, nastúpila do práce, prišlo ďalšie... A tak, hoci chýbali peniaze, po vzájomnom spoznaní sa nechýbalo pochopenie a láska. Tá sa vinie celým tridsaťročným vzťahom. „Spočiatku však spolužitie škrípalo,“ s úsmevom povedala žena. „Manžel na mňa totiž strašne žiarlil. Možno aj na moju minulosť, o ktorej som mu nedokázala za tak krátky čas nášho chodenia všetko povedať. Niežeby som nechcela, fakt som nestihla. Raz-dva bola svadba, a tak sme sa postupne zoznamovali už ako manželia. Občas našiel nejakú fotografiu či už z lyžovačky, či z vysokoškolských sústredení a hneď bol oheň na streche. Pravé talianske manželstvo. Hádky, hádky, hádky. Ale len prvé roky. Potom som pochopila, že slovami a vysvetľovaním nič nevyriešime. Naopak. Akoby som prilievala do ohňa olej. Tak som so všetkou zodpovednosťou prevzala úlohu matky, domácej pani a chápavej manželky. Neviem, či som všetky tieto funkcie zvládala dobre, no postupne hádky ustávali. Rodina a spoločné chvíle s mojimi milými mi boli posvätné.“ A potom sa žena rozhovorí o tom, ako roky, kým najmladšie dieťa nemalo desať, takmer nikde nechodili manželia sami. Ani kino, zábavy, večerné posedenia s priateľmi. No prím hrali víkendy v prírode Západných či Vysokých Tatier, opekačky a živánske pri rieke s niekoľkými ďalšími rodinami s deťmi, maľovanie na skaly pri potoku, šarkany na liptovských strniskách, zimné bežkovanie po lúkach, večerné prechádzky ku kyselkám po minerálnu vodu... „Rada spomínam na ten čas. Všetky tieto spoločné zážitky upevnili náš vzťah a potom, keď prišli zdravotné problémy, dokázali sme stáť spolu,“ vysvetlila žena prežitých tridsať rokov. „Nezabudnem na manželov pohľad, keď som vychádzala pred pár rokmi z onkologickej ambulancie po vyšetrení. Oči mal plné strachu a otázok, no nedokázal sa pýtať. A potom môj dlhý pobyt v nemocnici. Ostala mu starostlivosť o deti, domácnosť, ale chodieval aj za mnou. Vždy s nejakou drobnosťou, aby ma potešil... Dnes už deti vyleteli z domu, dokázali sme prekonať aj syndróm prázdneho hniezda, zvládli chorobu. Večer, keď vedľa neho zaspávam, objíme ma a ja mám pocit, že sme ako puzzle. Presne zapadáme do seba a jeden bez druhého by sme neboli úplní.“
