„Moj oťec bou baňík. No nuš tuná boľi dakeďi na zlato baňe, na striebro baňe, aj na žeľezo. Tagže tuná sa pectorokou dolovalo na Višňej Boci. Dakedi Boca mala ťisíc pecto obivaťelou. Potom mala právo meča, aj jarmoki tuná boľi. Ľebo tuná sa dakedi hovorilo, že je ako Banská Boca, pot Čertovicou ľežívi a ot stríbra se skvíci. No, mi zme tuná dakedi biedne žiľi. Baňíci otchádzeli potom, keď u nas sa prestalo robiť, tak otchádzeli aš do Kropmachu aľebo do oního, to se pru volalo do Rudňan. No na Višňej Boci aj na Nižňej bolo asi stopeďesiataj dvesto baňikou. Tošetko robilo v baňiach. No aľe oňi choďiľi ľen šťiri razi do roka domou. To prišli na Vianoce, Na Veľkú noc, na Turíčne sviatki a potom prišľi už iba na kozbu. Dakedi tuná na Višňej Boci sa chovalo hodňe statkou. No a baňíci, čo boľi f Krompachu, tak tí vžďicku na Tri kráľe, keď otchádzaľi preč, o Troch kráľach otchádzali, tag vždicki si spraviľi zábavu. A po zábave potom uš išľi do práce. Mávaľi to naši starí ocovia ťie banskie uňiformi. To keď zomreu, to oňi už žďicki maľl a keď zomreu baňík, tak f tom potom ľežau,“ zaradila výpoveď, ktorú zapísal Z. Brontvay v roku 1985, dnes už nebohého Ľudovíta Cholvádta z Vyšnej Boce, do svojej ročníkovej práce Rozvoj baníctva v bockej doline Lenka Moravčíková z Liptovského Petra. Jej stará mama Vincka Zacharovská však žije vo Vyšnej Boci.
Zobudiť duchovný život obce
„Keď stojím pri pobožnostiach v kostole vo Vyšnej Boci a vidím tie majestátne stavovské lavice, podlahu, po ktorej pokorne prešlo množstvo ľudí za modlitbou a pozriem dohora na nezvyčajné kostolné kresby – sú na nich baníci, je to sila. Bocký kostol má úžasnú atmosféru,“ rozplýval sa nad jedným zo svojich pôsobísk evanjelický farár Peter Vanoch. Do Vyšnej Boci prichádza slúžiť pobožnosti len vo výročité sviatky, no má snahu to zmeniť. Nebude to však ľahké, pretože jednak do jeho pôsobnosti patria farnosti v Kráľovej Lehote, Nižnej i Vyšnej Boci a on sám žije vo Vlachoch, jednak vo Vyšnej Boci žije len tridsaťtri evanjelikov zo stodesať obyvateľov prihlásených na trvalý pobyt. „Prídem aj za jednou ovečkou, ak ma potrebuje,“ povedal kňaz, „viera by nemala byť zabudnutá. Žiaľ, vlani sme sa v obci stretali väčšinou len na pohreboch. Pochovali sme hádam na tri roky dopredu.“ Odbúdza nás, ako povedal predseda Spolku bývalých urbárnikov Branislav Lichardus. Veď na začiatku 20. storočia mala obec podľa záznamov v starých listinách takmer päťsto obyvateľov. Dnes je v dedine obývaných päťdesiatšesť domov, šestnásť je prázdnych. Ani mladých nie je veľa. Deti navštevujúce základné školy v okolí je osem, na strednú chodí jeden študent, v predškolskom veku deväť detí. „Zamestnaných máme tridsaťsedem obyvateľov, v cestovnom ruchu podniká osem a nezamestnaní sú dvaja,“ charakterizovala zamestnanosť v obci jej starostka Ľubica Trégerová. „Robia na aktivačných prácach pri údržbe miestnych komunikácii a verejných priestranstiev, na likvidácii a separácii komunálneho odpadu. Ostatní obyvatelia sú v dôchodcovskom veku.“ Starostka má snahu prebudiť duchovný život vo Vyšnej Boci a stavať na zdedených hodnotách. Do starostovského kresla zasadla po decembrových voľbách, no problémy a život svojej dediny dobre pozná. Veď šestnásť rokov robila ako pracovníčka obecného úradu a ľudia z dediny prichádzali za ňou so svojimi starosťami i radosťami. Podľa jej slov cirkev, urbár a obec musí spolupracovať tak, aby to bolo pre ich spoločnú prosperitu.
Pamätná kniha obce Vyšnia Boca
Pamätná kniha vedená od roku 1933, obecná kronika obce písaná len do roku 1947, množstvo-množstvo zažltnutých listov, záznamov, poznámok ležalo pred nami na Obecnom úrade vo Vyšnej Boci. Každý z nich niečo oznamoval a občas vyvolal i úsmev. Aký mal problém jeden z obyvateľov Vyšniej Boci roku pána 1944? „Je tu dobrý turistický ruch, lebo Boca je zaznačená ako kúpeľné mesto. Jeden autobus nám nevyhovuje, je malý, pre osemnásť osôb a šofér doň aj štyridsať vstrčí. Moc predražuje – za štrnásť kilometrov brie osemnásť korún. Nedodržiava presnú dopravu a ide len kedy sa jemu páči, že nemôžu deti ani školu navštevovať, ani cestujúci nemôžu riadne cestovať...“ a na záver listu pisateľ pozval pána inšpektora aj s milosťpaňou na výlet na Bocu. A hoci bol list napísaný na konci 2. svetovej vojny, Vyšná Boca aj dnes ponúka nádherné prírodné prostredie na výlety, rekreácie, turistiku a lyžovanie. Je paradoxné, že práve odchod obyvateľov dediny pritiahol do tohto prostredia chalupárov. V súčasnosti sa množstvo rekreačných chatiek vo Vyšnej Boci vyšplhalo až na stosedemdesiat.
Minulosť Vyšnej Boci sa však spája najmä s baníctvom. Od trinásteho storočia sa tu s väčším či menším rozmachom dolovalo zlato, striebro, meď, antimón aj železo. Okolo riečky Bocianky baníci budovali ťažiarske zariadenia i svoje vysoké domy s pavlačami v reťazovej zástavbe. V súčasnosti stopy po banskej činnosti prezrádzajú otvory do bývalých banských štôlní, haldy vynesenej horniny z baní a zarastené trávou, burinou i kríkmi rôzne výkopy po kutacích prácach. Vo Vyšnej Boci aj Banícky dom s hospodárskou usadlosťou – majetok po občanovi Danielovi Böhmerovi od Vargy v správe Liptovského múzea v Ružomberku a maľby baníkov na strope v evanjelickom kostole, ktorý bol postavený v roku 1785 ako tolerančný na mieste pôvodného chrámu.
Zlúčený cirkevný zbor
Na otázku prečo sa chcel stretnúť s cirkevníkmi vo Vyšnej Boci, kňaz Peter Vanoch odpovedal: „V cirkvi máme teraz tiché, pôstne obdobie, ale chcem, aby sme riešili problémy jednak s tým, aby v obci bývali pravidelne pobožnosti, jednak treba dať do poriadku cirkevný majetok v Boci. Cirkevný zbor Vyšná Boca je totiž takmer dva roky fíliou Kráľovej Lehoty. Čo to znamená? Vyšná Boca už nemá svojich štatutárnych zástupcov, nemá svojho farára, nemá svoju pečiatku, nemá svoju pokladňu. Všetko bolo presunuté do Kráľovej Lehoty. To neznamená, že niekto niečo z Boce berie. Tak je to len na papieri. Veď sme mali snahu zachovať aj Nižnú, aj Vyšnú Bocu tak, aby obidve fílie mali zachovanú istú samostatnosť. Celý majetok fílii spravuje Cirkevný zbor v Kráľovej Lehote.“ Práve tieto informácie vyvolali nechápavé a viac či menej pobúrené pohľady cirkevníkov vo Vyšnej Boci. „Nevedeli sme o tom,“ povedala Alena Babničová. „Ja tiež o tom nič neviem,“ dodala prezbyterka Anna Hellebrandtová. „V takej veci sme mali byť vyzvaní a oboznámení trochu viac,“ zaznel ustaraný hlas bývalého kurátora Branislava Lichardusa. „Zlúčenie cirkevných zborov bolo nutné, pretože našich cirkevníkov vo Vyšnej aj Nižnej Boci, aj v Malužinej je málo,“ doplnil evanjelický farár. „Nemôžu fungovať ako samostatný cirkevný zbor. Rozhodol o tom konvent pred dvoma rokmi. Prečo o zlúčení nevedeli vo Vyšnej Boci, neviem, ja som vtedy nebol farárom. Všetko by však malo tak fungovať ako bolo, len vedenie cirkevného zboru je v Kráľovej Lehote, a tak celý zbor má asi štyristo členov. Mňa v prvom rade zaujímajú duchovné veci. Cirkevníci majú vo Vyšnej Boci krásnu históriu, krásny kostol a vôbec by nebolo dobré, ak by sme veci nechali v tomto stave, ako sú (tzn. že bohoslužby v kostole nie sú, evanjelici sa v dedine nestretajú).“ Pred súčasným kurátorom Vladimírom Cholvádtom túto funkciu mal Branislav Lichardus. Rozvážnym hlasom povedal: „Do roku 1998 bohoslužby bývali v modlitebni v zime a v lete v kostole raz do mesiaca. Po deväťdesiatom ôsmom aj z nás, ktorí sa k cirkvi hlásime, odbudlo. Nás sa stretlo s pánom farárom aj desať – dvanásť. A boli sme riadne o všetkom dianí v zbore informovaní.“ Ako skončilo stretnutie cirkevníkov so svojím duchovným? Stretnú sa na Bohoslužbách na Veľký piatok a potom raz do mesiaca. Čo s pozemkami a majetkom cirkvi vo Vyšnej Boci? Peter Vanoch túto otázku odsunul s tým, že veci si ešte preverí, ale predsa na konvente pred dvoma rokmi sa určite dohovorili na podmienkach zlúčenia a tie platia, nedá sa vraj na tom nič meniť. Práve majetky sú však veľmi citlivou otázkou a evanjelici vo Vyšnej Boci nesúhlasia, aby boli prepísané listy vlastníkov na Kráľovu Lehotu. Pravdou však je, že cirkevný majetok v dedine chátra. Chátra škola, na cirkevných pozemkoch sa kopí neporiadok. „Mrzí nás to, pretože náš cirkevný zbor Banská Boca má dlhoročnú tradíciu. A snažíme sa pomáhať. Napríklad odborný lesný hospodár urbárneho spolku vykonáva činnosť aj pre lesný majetok evanjelickej cirkvi,“ upresnil predseda urbáru B. Lichardus.
Kto je kto z histórie
V septembri 1983 Vladimír Cholvádt z Mýtnej s Danielom Polóny od Peša za pomoci jeho manželky Ľudmily Korbíny od Košiarov dokončili písanie spomienok na Vyšnú Svätojánsku Bocu rokoch 1918 až 1920. Spomienky sú zapísané na starých už zažltnutých papieroch a poskytujú prehľad domov i mien vo Vyšnej Boci tak, ako ich miestni nazývali. Takže sa hovorilo u Garbiara, do hostinca, u Ďura, u Betkesa, u Šteinera, u Palajky, u Búdika, u Jankesa, u Brzáčov, u Faľtina, u Bäčov, u Handza, u Chrbeta, u Perichtra, u Košiarov horných i dolných, na Trosky, do Hutiska... Zaujímavým čítaním bola časť zvaná fara, kde sa hovorilo o pôsobení rodáka z Pribyliny doktora teológie Jána Lajčiaka vo Vyšnej Boci. Ján Lajčiak (1875-1918) ostal vraj v spomienkach miestnych „ako človek mimoriadne skromný, pracovitý aj v hospodárstve, aj sám kŕmil kravy a ovce, bol vášnivým včelárom a mal aj včely na Nižnej Boci a sám med nosil v nádobách na Vyšnú Bocu. Rád si aj zarybárčil a chodil na pstruhy cez Bocské sedlo-Lúku do Svätojánskej doliny. Bol aj poľovníkom a údajne s horárom bol na hlucháne. Spali pod stromom a tu sa nachladil a začala jeho tuberkulóza. V rokoch 1915 až 1916 bol aj učiteľom. Bol prísny. Keď nepomohlo slovo, pomohla palica. Pre svoju prísnosť a boj proti alkoholizmu všeobecne nebol obľúbeným kňazom. Nedisciplínovaných cirkevníkov napomínal a karhal. O J. Lajčiakovi napísal divadelnú hru Andrej Kostolný, ktorý čerpal najviac z rozprávania jeho slúžky Márii Helebrant od Pavčov, ktorá bola nervove trochu vyšinutá a tým neobjektívna.“ K poznámkam je rukou dopísané, že J. Lajčiak učil na Boci aj po cigánsky. Vo Vyšnej Boci určitú dobu pôsobil aj Pavol Doležal, významný publicista, jazykovadec a teológ.
Vo Vyšnej Boci sa narodil a do sveta ako geológ sa vypravil Miroslav Böhmer (1927 – 1999). Pôsobil v Nigérii a Egypte, ako člen expedície bol v Južnom Jemene, napísal množstvo štúdií a za svoju prácu získal univerzitné a vedecké ocenenia.
Evanjelický kňaz Július Filo (1921-2004) svoje pôsobenie vo Vyšnej Boci pokladal za plodné a požehnané. Popri pastoračnej činnosti sa venoval aj dejinám, literatúre, vykonával funkciu biskupa Východného dištriktu.
Vo Vyšnej Boci majú svoj pôvod aj ďalšie významné osobnosti, napríklad lekár Branislav Lichardus, profesor Rudolf Herich, lekár Pavel Mäsiar. „Milé spomienky sú v obci aj na farárov Jána Dubíneho a Pavla Plachtinského, ktorí v našom zbore pôsobili,“ doplnila starostka.
Čím žije obec v súčasnosti
Vyšná Boca v druhej polovici dvadsiateho storočia zmenila svoj vzhľad. Množstvo Bocanov odišlo za prácou do miest, do zahraničia, rozpŕchli sa po celom Slovensku. Boca už dávno nežije baníctvom, postupne prešla na poľnohospodárstvo, dnes inklinuje k rozvoju cestovného ruchu a turizmu. V dedine a jej okolí pribudli chatári a chalupári, ktorí prišli najmä za krásou prírody.
Okrem Spolku bývalých urbárnikov v obci pôsobí dobrovoľný hasičský zbor, tiež dozorný výbor Liptovsko-spotrebného družstva Jednota COOP. Obec je členom občianskeho združenia Ramža.
„Vyšná Boca dnes žije prípravami na rozvoj obce. Jednak rozvoj infraštruktúry, rozvoj cestovného ruchu, dobudovanie lyžiarskych stredísk, prepojenie stredísk zimných športov obce Vyšná a Nižná Boca cez Chopec a Rovnú Hoľu, vybudovanie sedačkových lanoviek. Dobrú reklamu obci robí Lyžiarske stredisko Bačova Roveň pri hoteli Barbora a lyžiarske strediská Ski centrum Čertovica a STIV s.r.o. Čertovica,“ prezradila z plánov do ďalších dní starostka obce Ľubica Trégerová.
