„K atletike som sa dostal náhodou. Mama mi neodobrila žiadny kontaktný šport, hokej či futbal, pri ktorom by som sa mohol zraniť. Chápal som ju, oco, inak celkom dobrý bežec na lyžiach, sa doráňal pri futbale. Keď som sa spolu s kamarátom, ako sedemročný, prihlásil na atletiku, schválila mi to,“ spomína s úsmevom Tomáš Duda, maturant mikulášskeho gymnázia, ktorý sa napriek nabitému tréningovému a súťažnému programu pripravuje na skúšku dospelosti bez významnejších úľav. V lete urobil s rodinou významnú zmenu, Dudovci sa presťahovali do Závažnej Poruby, odkiaľ pochádza jeho otec.
„Najprv ma viedol Jaroslav Čerstvík, neskôr Vladimír Lahoda a od trinástich rokov jeho brat Drahoš. Všetci z klubu sme húfne absolvovali Liptovskú bežeckú ligu. Boli to trochu dlhšie štreky, ale vyhrával som. Priťahovali ma šprinty, dokonca aj prekážky, no postupne presedlal k skokom. Odmalička som však prešiel nevyhnutným viacbojárskym štýlom.“
Trojskok si Tomáš vyskúšal len tak zo žartu na majstrovstvách Slovenska: „Skončil som druhý vo svojej kategórii a hneď ma zaradili do reprezentácie. Výšku, predtým len v rámci skokanskej prípravy, som objavil tu, na domácej gymnaziálnej pôde. Na jedných pretekoch, v rámci duelu s partnerskou školou z českého Kroměříža, som sa dostal zo 179 centimetrov na 190. Odvtedy túto disciplínu beriem vážnejšie. Diaľka sa v mojom prípade dostáva do ústrania. Iní chalani skáču k siedmim metrom, ja sa stále trápim s číslami iba trochu nad šiestimi.“
Zberateľ dorasteneckých republikových kovov má jasné predstavy o svojej budúcnosti: „Jednoznačne chcem zotrvať na atletických doskočiskách, ale je tu jedna dôležitá podmienka. Nesmiem zanedbať školu. Bez nej by som mohol byť ľahko stratený, veď zranenia číhajú na športovcov na každom kroku, či v mojom prípade, skoku. Mimochodom, láka ma hospodárska ekonómia.“
Tomáš si takmer určite vyberie nejakú bratislavskú školu, odkiaľ sa mu už ozvali výškarski, diaľkárski či viacbojárski tréneri. „V hlavnom meste som už absolvoval zopár sústredení, minulé leto som strávil pri Dunaji takmer celý mesiac. Ďalší výkonnostný posun by mi mohla priniesť aj konkurencia v príprave. Doma sa nemám s kým ťahať, individuálny prístup má svoje hranice. Cez zimu intenzívne naberám objemy, s príchodom jari ich potom dolaďujem. Všetka tréningová bolesť je však ihneď preč, keď zaznamenám nejaké dobré umiestnenie alebo výkon. Víťazstvá a osobné rekordy ma motivujú do ďalšej driny,“ rozvážne dodal sympatický mládenec, ktorý ide vlastným štýlom za svojimi snami.
