Sedemnásťročná študentka mikulášskej Strednej zdravotníckej školy Vladimíra Goňová býva v Závažnej Porube len dva domy poniže Tomáša Dudu, klubového kamaráta z AC Kriváň. Ako sa vlastne dostala k atletike? „Vyrastala som na zjazdovkách medzi slalomovými bránkami, no raz som spozornela pri televíznom prenose a pohľade na slávnu Američanku Marion Jonesovú, paradoxne v diaľke, ktorej sa nevenujem. Zrazu som si povedala, toto by sa mi mohlo páčiť a ocitla som sa medzi atlétmi. Začali sme dlhšími traťami, moja tisícpäťstovka bola strašným prepadákom, tak sme to radšej postupne skracovali,“ žiarivo sa usmieva spod riadne naloženej činky mladá slečna.
Prečo vymenila zdanlivo ľahšie alpské lyžovanie za atletickú rehoľu? „Zjazdovkám som bola verná až do minulého roku, no v našich zemepisných dĺžkach nemá reálnu perspektívu. Nie je to však iba vozenie dolu kopcom, ale tiež poriadna drina. Ešte raz opakujem, mňa viac očarila atletika,“ objasňovala ďalej vicemajsterka republiky na 60 a 150 metrov z roku 2005, ktorá má vo svojej súťažnej batožine už aj dres s dvojkrížom.
„Aj mne by určite pomohla tréningová konkurencia, ak však chcem napredovať, musím sa prinútiť sama. Nielenže musím, predovšetkým chcem, príprave sa venujem päť až šesťkrát týždenne,“ bez mučenia priznáva veselá kopa energie. „Mám to už asi v krvi, že predbieham každého na ulici. Nedokážem iba tak leňošiť, keď čo i len jeden deň nič nerobím, pohyb mi neuveriteľne chýba.“
