Nedávny európsky zlatý guliarsky výbuch Mikuláša Konopku nemôže prekryť prakticky neexistujúci systém nielen atletiky, ale celého slovenského športu. Je až zázrakom, že sa v tomto odstrašujúcom vákuu ešte nájde zopár fanatikov, ktorí sa prakticky na vlastnú päsť snažia preraziť. Republikové výsledkové listiny už pár sezón registrujú pravidelné zápisy liptovského stredoškolského dua – skokana Tomáša Dudu a šprintérky Vladimíry Goňovej. O šikovnú dvojicu Porubčanov sa roky trénersky stará Mikulášan Drahoš Lahoda.
„Moje športové začiatky boli podobné ako v prípade iných chlapcov. Najprv som naháňal futbalovú loptu, ale starší brat odhalil moju rýchlosť a vytrvalosť. Preto som si v štrnástich rokoch našiel miesto v mikulášskej Dukle medzi atlétmi. Behal som dlhšie trate, no inklinoval som k šprintom,“ spomína D. Lahoda. „Skvelé podmienky som zažil v drese ružomberských BZVIL, kde vtedy mala kráľovná športov zelenú,“ povzdychol si pri spomienke na dnes už atletickú neexistujúcu dráhu a štadión v metropole dolného Liptova. „Kvôli zraneniu som musel s pretekaním skončiť. Nakladal som si na seba priveľké dávky, nepočúval rady od trénera. Jednoducho som to prepálil, kruto sa ozvali ťažké zápaly kĺbov a okostíc. Lekári na čele s primárom Fábrym sa mi snažili pomôcť, ale už to nešlo.“ S aktívnou atletickou kariérou bol v jeho prípade amen, ale na šport nezanevrel. „Milujem vysokohorskú turistiku, zjazdové lyžovanie, ktoré dosť intenzívne robili moje deti. Keď však dcéra povedala dosť a presedlala na atletiku, vrátil som sa k svojej životnej vášni a oprášil si trénersku kvalifikáciu,“ pokračuje predseda atletického klubu Kriváň L. Mikuláš. V tejto funkcii je už úctyhodných jedenásť rokov. „Nesmiem zabudnúť na svojich najbližších kolegov. Najmladším sa venuje Zuzka Dubovská, hlavne v technických disciplínach nám metodicky pomáha Ivan Seman. Verím, že už čoskoro sa do slovenského povedomia dostanú ďalšie mikulášske mená.“
AC Kriváň robia v súčasnosti najlepšiu reklamu Vladimíra Goňová a Tomáš Duda. „Oboch dôverne poznám od ich začiatkov. V Tomášovi sme pred pár rokmi objavili obrovský skokanský potenciál, preto sa z nevyhnutnej všeobecnosti zameral týmto smerom. Diaľka mu síce nevychádza, ale v trojskoku sa ihneď prepracoval do reprezentácie. Veľmi slušne skáče do výšky, škoda, že nemá o pár centimetrov viac. Má však pevnú vôľu, vie, čo chce. Dúfam, že bude pokračovať aj v Bratislave, kde sa chystá na vysokoškolské štúdium. Hoci oňho prídeme, želám mu to. V hlavnom meste nájde potrebné podmienky a sparingpartnerov. Vlaďka, rodená šprintérka, má ešte dva roky čas. Teraz spoločne živíme polotajný cieľ, chce sa dostať do Ostravy na mládežnícky svetový šampionát. Limit by mala splniť, uvidíme, či sa vojde do reprezentačného výberu. Do štartových blokov sa môžu postaviť iba dve Slovenky,“ spriada D. Lahoda najbližšie plány svojich nádejných zverencov.
Nezmizne srdce Liptova po blížiacich sa odchodoch spomínaného dua za lepším zo slovenskej atletickej mapy? „Nečakáme so založenými rukami, sledujeme a oslovujeme šikovné deti, ktoré sa zúčastňujú na okresných školských súťažiach. Samozrejme, nezatvárame dvere pred nikým. Všetkým, ktorí by chceli vydať svoje ratolesti touto cestou, by som rád odkázal, že prváčik ešte nie je zrelý pre atletiku. Od deviatich, desiatich rokov sa už dá naštartovať všeobecná príprava a následne v dorasteneckom veku špecializácia. Mimochodom, často k nám prichádzajú zástupcovia iných odvetví, ktorým suplujeme prípravu, pripravujeme im individuálne plány.“
Trestuhodný macošský prístup spoločnosti k športu cítia, samozrejme, aj mikulášski atléti. Neexistuje prakticky žiadna podpora, skromné príspevky na činnosť dostáva od atletického zväzu aspoň školské športové stredisko. „V zimných mesiacoch, od novembra do apríla, trénujeme na ZŠ Janka Kráľa. Chvalabohu, ešteže máme vďaka pochopeniu vedenia a telovýchovných pedagógov Gymnázia M. M. Hodžu výborné podmienky. Dosýta využívame hlavne dvestopäťdesiatmetrovú dráhu a posilňovňu,“ zdôrazňuje a zároveň takýmto spôsobom ďakuje D. Lahoda. „Zišla by sa nám štandardná tartanová atletická dráha. Jediná vyhovujúca v širokom okolí v priestoroch vojenskej akadémie je pre nás, bohužiaľ, nedostupná.“
D. Lahoda však, záverom, v sebe nezaprie optimistickú dušu nefalšovaného športového fanatika: „Stačí sa trochu dôkladnejšie zapozerať do olympijského programu, či na najvyššie priečky výročných ankiet elitných svetových športovcov, atletika je ozajstnou kráľovnou športov. Hoci by to malo byť ďaleko lepšie, aj u nás má špička aké-také podmienky, len sa k nim treba prehrýzť tvrdou prácou.“
