Zomrela nám mama, človek bližší a milší ako všetko na svete. Už len to slovo mama je synonymom a obrazom toho najlepšieho. Mama je, bola a bude tá, ktorá nám dala život, istotu, pokoj, pohodu...Moja mama Mária Székelyová zomrela po ťažkej chorobe 19. februára. Bola hlboko veriaca a verila, že všetko zlo na tomto svete je len dôsledok nedostatku citu a lásky. Vždy dokázala tolerovať naše slabosti, prešľapy, verila, že nikto sa zlý nenarodil a že v každom človeku je niečo dobré. Keďže bola veriaca a sama tak chcela, rozhodli sme sa pre cirkevnú poslednú rozlúčku s ňou s vierou, že bude dôstojná. Deň pred pohrebom sme prišli na Rímskokatolícky farský úrad v Liptovskom Mikuláši so stručným životopisom našej zosnulej mamy a rozlúčkou s tým, že po cirkevnom obrade bude prečítaná ako rozlúčka s pozostalými. Na farskom úrade sme boli 20. februára dopoludnia trikrát, na zvonenie a klopanie nikto neotváral. Na štvrtý raz nám otvorili zamestnankyne a povedali, že pán dekan tam nie je, ale ak chceme, môžeme životopis a rozlúčku nechať im a oni to pánovi dekanovi odovzdajú. Mysleli sme si, že po obrade ju farár prečíta, ale neprečítal.
Prišla pre nás najťažšia chvíľa poslednej rozlúčky. Prišli všetci, ktorí našu mamu, babku, ako sme ju všetci volali, mali radi. Rodina, priatelia, kamarátky, susedia...Rozlúčka však nebola taká, ako sme si predstavovali. Prišiel človek oblečený v habite, ktorý mal viesť poslednú rozlúčku a tri mníšky. Už začiatok rozlúčky vyznel fatálne. Pri prvej piesni mníška, ktorá sa pokúšala hrať na organe, ho po prvých tónoch dolaďovala. V istých chvíľach akoby nevedeli texty piesní, hľadali tóninu, spievali falošne a spev vyznel úboho. Človek, ktorý viedol smútočný obrad, to bral ako normálnu vec. Vyzeral pokojný a spokojný. Robil si svoju robotu. Pán farár, kde je vaše srdce? Kde je váš cit? Kde ste boli, keď ste boli na pohrebe našej mamy? Boli ste tam vôbec, keď ste nedokázali ani vyjadriť sústrasť, podať ruku, povedať slovo útechy najbližším? Kam ste sa ponáhľali? Boli ste ako kus ľadu. Bez citu a úcty k zosnulej a pozostalým. Pán farár, tam, kde ste boli 21. februára od 13. hodiny bola posledná rozlúčka s našou mamou. Ani raz ste nespomenuli jej celé meno. Neprečítali ste ani jej stručný životopis, ktorý sme priniesli na farský úrad, ani mená tých, ktorí ju mali najradšej a chceli sa s ňou aj takýmto spôsobom rozlúčiť. Bola to vo vašom podaní oslava Pána Boha, nie rozlúčka so zosnulou, na ktorú sme vás zavolali pre presvedčenie našej mamy. Prosím vás, nezneužívajte svoje postavenie, post a citové rozpoloženie ľudí, ktorí prišli o svojich najbližších a nedokážu vám povedať vo chvíľach najťažších to, čo ja. Ak dokážete odpovedať, budem rád, hoci naše sklamanie z nedôstojnej poslednej rozlúčky s našou mamou to už nezmaže. Naša mama si to nezaslúžila...
Marián Székely
Poznámka redakcie: Odpovede na otázky sme sa snažili nájsť na Rímskokatolíckom farskom úrade v Liptovskom Mikuláši. Minulý štvrtok podvečer sme niekoľkokrát zvonili pri dverách farského úradu na všetky zvončeky, ale márne. Úradné hodiny sme na dverách nenašli, iba oznam, že „farská charita zahajuje podávanie polievok pre bezdomovcov od 15. januára.“
S kaplánom Jozefom Valkom, ktorý údajne poslednú rozlúčku viedol, sa nám nepodarilo do uzávierky skontaktovať, ale dovolali sme sa dekanovi Vladislavi Sanigovi, ktorý nám povedal. „Neveriaci ľudia, alebo tí, ktorí nechodia do kostola, nevedia, ako prebieha cirkevný obrad. V katolíckej cirkvi odobierky nerobíme. Môže ju pred obradom prečítať niekto z príbuzných pozostalého. Zosnulú pani sme poznali, vážili si ju a snažili sme sa obrad urobiť čo najdôstojnejšie. Oslovili sme všetky naše kantorky, ale nemohli prísť, lebo učili. Oslovili sme aj kantorov, ale žiadny nebol k dispozícii. Preto sme požiadali rehoľné sestričky, ktoré boli už na troch pohreboch. Nemyslím si, že nevedia spievať, zatiaľ sa na ne nikto nesťažoval. Žiaľ, bola to nešťastná zhoda náhod, varhany boli inak naladené.“ Na otázku, kedy sú na farskom úrade úradné hodiny a prečo sa pán Székely dozvonil až na štvrtýkrát, povedal: „Myslieť si, že tam nikto nie je, je veľký omyl. Vždy tam niekto je. Nemáme úradné hodiny a iba osemhodinovú pracovnú dobu, náš čas je neobmedzený. Ale nesedíme celý deň v kancelárii. Zvončeky niekedy dobre nepočuť, ale na zárubni je veľký zvonček, ktorý počuť vždy. Málokto ho však používa.“
Marián Székely však tvrdí, že si ho všimol a zvonil aj naň. O tom, že odobierku na obrade farár nečíta, nevedel, ale keby ich na farskom úrade upozornili, že ju môže prečítať niekto z pozostalých, určite by to urobili.
Na otázky, súvisiace s kaplánom Jozefom Valkom, sa dekan V. Saniga vyjadrovať nechcel. Či ich zodpovie J. Valko a akým spôsobom, je iba na ňom.
