Pletie košíky a korbáče, žongluje s pomarančami aj vajíčkami a „švorc“ mu ušil pán kráľ
Niekto si pletie na seba bič, niekto pletie korbáče a Milan Trnka si na seba pletie prútenú košeľu. Veľmi nepohodlne sa vraj nosí, ale lieči dušu. Dovolil nám nazrieť do svojho prúteného kráľovstva, aj do svojej duše.
Robí varešky aj súčiastky pre Japoncov
„Niektorí si myslia, že keď je človek na vozíku a nefungujú mu nohy, nefunguje mu ani hlava. Ale nie je to pravda. Ja som sám sebe pánom a dokážem sa o seba postarať. Navarím si, operiem, upracem... Idem kde chcem a kedy chcem. Mám nájazdovú rampu, auto a dva vozíky: jeden, na ktorom chodím von a jeden na doma. Elektrický nemám, je ťažký a nedá sa zložiť. Idem do lesa, narežem si prúty a doma pletiem košíky, korbáče, ďubkám do dreva,“ povedal skromne Milan Trnka. Z dreva „vyďubkal“ nielen lyžičky, varešky, misy, pracovné dosky, ale aj rôzne sošky, plastiky, dokonca aj hrádocký hrad. Na poličke som si všimla malý drevený vláčik, valec aj bager. „To som vystrúhal pre syna, hrával sa s nimi, keď bol malý. Teraz je už veľký a skúša ďubkať sám.“
Zaujali ma aj zvláštne obrazy na chodbe urobené z klinčekov a nití a pes, ktorý visel na lustri v obývačke. „Obrazy z nití ma naučil robiť kamarát, ktorého to zase naučili na Prednej Hore. Ale psíka som nevyrobil. Priniesol mi ho kamarát, zamotali sa mu lanká a nevedel ich rozmotať. Chodia sem ľudia, ktorí ma poznajú a chcú všeličo opraviť, urobiť, poradiť. Robil som napríklad aj nejaké elektrosúčiastky do Japonska a pre mobilného operátora. Potrebovali každú ruku, oslovili ma, tak som pomohol. Vyštudoval som strojnícku priemyslovku a robil som v Tesle vo výskume, takže niečo som o tom vedel. Keď natáčali rozprávku Sokoliar Tomáš, potrebovali zase nejaké zlaté krabičky na vrchy stoličiek, tak som ich spravil.“
Po ťažkých operáciách autonehoda a rozvod
Na invalidný vozík si Milan Trnka už zvykol, ale nebolo to vždy tak. „Kedysi som hrával basketbal, futbal, lietal som na padákoch, hral v kapele po zábavách aj na oravskej svadbe. Nechceli nám veriť, že hráme naživo, mysleli si, že hráme z playbacku. Ani neviem, ako som to všetko mohol stíhať. Keď som sa oženil, na muziku už nebolo toľko času. Navyše, prišli zdravotné problémy. Mal som bolesti, tŕpli mi ruky aj nohy. V mieche sa mi vytvorilil cysty a v rozpätí troch rokov som absolvoval štyri operácie. Po prvej som ešte chodil, po druhej už len o barlách a po tretej som zostal na vozíku. A aby toho nebolo málo, asi rok po trampotách s miechou som mal autonehodu. Auto oproti dostalo šmyk, prešlo do protismeru a čelne do mňa narazilo. Pol roka som bol na áre, rok v nemocnici. V Banskej Bystrici ma niekoľkokrát operovali. Bol som už vlastne klinicky mŕtvy. Na Štedrý večer som asi zomieral. Keď som sa prebral, veľmi som plakal, že som ešte tu, lebo keď som odchádzal, bolo to krásne. Nechcel som sa vrátiť do tohto sveta a trápiť sa, ale asi tu ešte mám splniť nejaké poslanie. Keď som svojho malého syna vozil na kolenách alebo keď pri mne zaspával, cítil som, že mu musím a chcem niečo odovzdať. Ale vedel som, že je to v háji. Manželka podala žiadosť o rozvod, neskôr sa so synom odsťahovali. Bol som na dne, naplakal som kopu sĺz a nevedel som, ako budem žiť sám. Ale uvedomil som si, že nie som sám. Som hlboko veriaci človek, Pán Boh je so mnou a bude až do konca. On nesklame, na rozdiel od ľudí. Od malička som bol vedený k viere v Boha a po autonehode sa ešte viac upevnila. Peniaze, ani materiálne veci, nie sú podstatné. Viera dokáže liečiť, robiť zázraky, človeku sa ľahšie žije. Tí, ktorí neveria, nevedia, o čo prichádzajú. Modlím sa každý deň, poďakujem zaň a poprosím, aby som mohol prežiť aj ten nasledujúci a aby som si vedel poradiť. Teším sa, že prišla jar. Mám rád prírodu, rád chodím do hory na prúty, na hríby, na prvosienky a všelijaké bylinky...“
Uplietol košík aj pre ministra
Bylinky rozvoniavali v byte aj počas mojej návštevy. Aj vŕbové prúty, z ktorých pletie Milan Trnka košíky. Jeden si u neho objednal dokonca aj bývalý minister a mnohé putovali aj do zahraničia. „Košíky pletiem pre radosť. Mám dobrý pocit, keď niečo vytvorím a ľuďom sa to páči.“
Niekoľko košíkov dal aj do národopisného múzea. Pletie ich nielen doma, ale aj v pribylinskom skanzene, Čiernom orli a videli sme ho dokonca aj v materskej škole. Ukazoval deťom, ako zapletať veľkonočné korbáče. „Ak ma niekam pozvú, prídem, ale natískať sa niekde a ukazovať, to nie,“ skonštatoval Milan. Ale svoju pracovňu mi ukázal. Mal v nej stolík, ktorý si tiež urobil sám, na ňom sverák a všelijaké náradie - dlátka, nožíky, lepidlá, moridlá, klince, drôty a samozrejme – prúty. „Najskôr si obhliadnem terén, zistím, kde rastú dobré prúty, narežem ich a potom pletiem. Kombinujem tmavšie a bledé, je to pestrejšie. Pred pletením si niekedy rozcvičím ruky,“ povedal Milan, zobral z misky pomaranče a na moje veľké prekvapenie začal s nimi žonglovať. Išlo mu to dobre, ani jeden nespadol. Skúša to vraj aj s jablkami a vajcami. (Zabudla som sa spýtať, či surovými alebo varenými...)
Keď dožongloval, obliekol si zásteru. „Volá sa šurc, ale ja ju volám švorc. Ušil mi ju Pán Kráľ. Tak volám svojho otca. Prejavujem mu tým úctu, za životnú skúsenosť a múdrosť si to zaslúži.“
Občas vŕbovú kôru aj ochutná
Kým si majster košikár obliekal „švorc“, padol mi zrak na ďalší zaujímavý obraz na stene. „To je Eva z dreva nalepená na koberci. Urobil som ju ako prvú po operácii, ešte ma dosť bolela ruka,“ prezradil a začal pliesť košík. „Aj keď ruka ma po autohavárii ešte občas bolí, som optimista a hovorím si: Neboj sa nič, bude ešte horšie. Každý máme svoj kríž, aj ho mám a ťažký, ale nesťažujem sa. Neviem napríklad, čo je chrípka, angína alebo bolesť hlavy. Pozeral som jeden dokument o Madagaskare a miestnych šamanoch. Hovorili, že tam rastie ker, ktorý v kôre obsahuje liečivé látky. Pripomínalo mi to vŕbu. Keď pletiem košíky, dve ruky sú niekedy málo a pomôžem si aj zubami, a tak či chcem, či nechcem, tú horkú vŕbovú kôru aj ochutnám. Možno preto nebývam chorý. Aj príroda lieči, nasávam z nej energiu. Nikto nemôže mať všetko. Koľko je zdravých ľudí, ktorí sedia v krčme alebo pri televízore s vyloženými nohami a nič nerobia, sú pasívni. Ja som síce na vozíku, ale rodine hanbu nerobím, nie som na obtiaž. Snažím sa ľuďom pomáhať, byť užitočný a robím, čo ma baví. Chcel by som, aby tu po mne niečo zostalo. Tak ďubkám do dreva, pletiem košíky a tú svoju prútenú košeľu. Je to aj názov filmu, ktorý o mne nakrútil Miro Števček. Raz som kamarátovi pomáhal na stavbe, maltou som špároval kamene. Prišiel tam a povedal, že škoda, že nemá kameru. Pozval som ho domov, zabrnkal niečo na gitare, zažongloval s pomarančami, zaplietol pár prútov, on to natočil, a tak vznikol krátky film Prútená košeľa. Na videofestivale pred troma rokmi dostal v Brne Albertuv diplom.“
Prútenú košeľu som si od Milana Trnku požičala a video som si doma pozrela. Obdivovala som, s akou ľahkosťou a pokorou dokáže svoju prútenú košeľu nosiť a pritom sa tešiť zo života a brať ho aj s humorom. Mali by si ho pozrieť tí, ktorí všetko majú, ale s ničím nie sú spokojní.
