V Nepále sa asi šesťsto rokov pred Kristom narodil Budha. Na jeho území sa nachádza najvyššie pohorie sveta Himaláje, s najvyšším vrchom sveta Mont Everest a ďalšie osemtisícovky. Peter Sirota z Liptovského Mikuláša ich túžil vidieť na vlastné oči a nedávno si svoj sen splnil. Videl himalájsku krásavicu Manaslu, štyri sestry Annapurny, Gangapurnu aj Budhove oči.
Prečo práve Nepál?
Himaláje a Nepál pre mňa predstavovali niečo mystické,tajuplné čo treba aspoň raz v živote vidieť. Hory mám veľmi rád, pochodil som Tatry a chcel som vidieť zblízka aj himalájske končiare. Išiel som tam hlavne kvôli foteniu, krajine a trekingu.
Možno každý nevie, čo je to treking...
Zjednodušene povedané, dlhšia prechádzka po horách.
Ako dlho ste sa prechádzali po Nepále a s kým?
Na trek som sa vybral s Jarom Osúchom, ktorý tam išiel tiež hlavne kvôli fotografovaniu. Ja som viac fotografoval krajinu a on ľudí. V Nepále sme si najali šerpu Tiku a išli sme vlastne v trojici. Boli sme tam aj s cestou takmer mesiac a pešo sme prešli asi 250 km. Naším cieľom bolo vyjsť na vrchol Thorung La (5416 m). Ale predtým, ako sme sa vydali na trek po Nepále, sme sa zastavili najskôr v Indii, v hlavnom meste Dillí.
Boli ste aj v hlavnom meste Nepálu Káthmandú?
Áno. Tam sme si v trekingovej agentúre najali šerpu Tiku a zaplatili sme za permit, čiže vstup do ochranného pásma Annapurny. Od jedného mnícha sme dostali za päť rupií žltý kvet a červenú bodku na čelo, aby sme vyzerali ako Nepálci a išli sme si pozrieť Budhove oči - chrám Svayambhunath. Je to kamenná stupa, veža, na ktorej sú nakreslené oči. Slúži podobne ako náš chrám, ale dnu sa nevchádza. Veža stojí na vyvýšenom mieste, okolo sú zo všetkých strán modlitebné mlynce. Ľudia ich otáčajú a odriekajú pri tom modlitby. Neďaleko sú chrámy, kde sa modlia mnísi. K Budhovým očiam vedie vraj 365 schodov a cestou sme stretli asi taký istý počet opíc. Preto to volajú aj Opičí chrám. Malé opice, asi to boli makaky, sme stretávali takmer všade. Predavačom kradli oriešky, turistom jedlo, niektorí ich kŕmili sami. V Káthmandú sme prenocovali a na druhý deň sa vybrali autobusom do Besisahar, kde sa vlastne začínal samotný trek.
Aká bola cesta?
Spočiatku prašná a široká. Často sme sa museli vyhýbať karavánam somárov a múl. Tika nám rozprával o ľuďoch a trekoch, ktoré viedol, aj o nepálskom kráľovi, ktorý nie je v krajine príliš obľúbený. Tika bol pravý šerpa z okolia Everestu, mal 22 rokov a študoval na univezite. Šliapal v tričku a rifliach a niesol našu asi 37-kilogramovú batožinu. My sme niesli fotoaparáty a fotografovali. Občas sme stretávali ľudí, ktorí obrábali políčka ryže a deti. Každý deň sme prešli niekoľko kilometrov a vždy prespali v nejakom lacnom hoteli. Cestou do Chamé mi Tika ukázal prvú osemtisícovku Manaslu. Bol to neskutočne krásny pocit. Neskôr som uvidel Anapurnu II – 7939 m. Prvé, čo mi napadlo, bolo porovnať ju s Kriváňom. Z Tichej doliny totiž tiež pozeráte hore podobne ako na Annapurnu. Dajte si Kriváň tak trikrát a je to skoro to isté. Z Chamé sme išli do Pisangu. V okolí je veľa modlitebných kamenných múrikov, kláštorov a vlajočiek. Je to kraj modlitieb a duchovného a možno aj duševného očistenia. Odtiaľ sme sa vybrali do Manangu (3540 m), kde sme mali dva dni na aklimatizáciu. Aklimátizácia je nutná kvôli tomu, aby sme nedostali výškovú chorobu. Ubytovali sme sa v hoteli Yeti, ale žiadneho sme tam nestretli (smiech). Keď sme sa zaklimatizovali, vyšli sme do Yak Kharky, kde sme spali prvýkrát bez elektriny. Zmenilo sa počasie a trochu nás pobolievala hlava. Mali sme pred sebou poslednú a najťažšiu časť treku z Thorung Phedy do Thorung La. Šliapali sme po prudkých skalných serpentínach, fúkal silný vietor, bolo asi mínus dvadsať. Druhého februára, asi o šiestej ráno sme dosiahli vrchol Thorung La. Boli sme neskutočne šťastní. Hoci nám bola veľká zima, počkali sme na východ slnka, lebo sme si chceli urobiť pár záberov. Stálo to za to, aj keď sme na druhý deň zistili, že nám omrzlo pár prstov. Cestou naspäť sme navštívili niektoré kláštory, prechádzali sme okolo tajomného Kráľovstva Mustang. Bez povolenia a poplatku 350 dolárov tam nikoho nepustia. Kráľovstvo Mustang tvorí asi 5-6 dedín, ktoré sú vzdialené asi štyri dni od vačšej civilizácie. Domorodci tam udržiavajú staré zvyky a tradície, nemajú elektrinu a nechcú tam veľmi púšťať turistov. Cestou do Beni sme poriadne zmokli, ale náladu nám zlepšili mandarinky. Predávali ich tam priamo zo stromu. Videli sme aj nedozreté pomaranče a stromové paradajky. V Beni som prvýkrát jedol jačie mäso a celkom mi chutilo.
Akí boli Nepálci?
Neskutočne milí a príjemní. Všetci nás zdravili, usmievali sa, pýtali sa, ako sa máme. Prekvapilo ma, že takmer všetci vedia po anglicky, malé deti aj starí ľudia. Bežný nepálsky pozdrav je namastéé. Tika mi vysvetlil, že to nie je len pozdrav, ale aj poďakovanie a akési duchovné povzbudenie sprevádzané spojením rúk. Starší Nepálci chodili väčšinou v tradičnom oblečení, nohavice a kabát z hrubej jačej vlny, mladí v značkovom oblečení západného štýlu.
Čo bolo na celom treku najkrajšie a čo najťažšie?
Najkrajšie boli asi osemtisícovky a určite ľudia. Vyžaroval z nich pokoj, pohoda, nebol tam žiadny stres. A najťažšie bolo vydržať ľadový vietor na Thurung La, keď sme čakali na východ slnka.
Ako dlho sa venujete fotografovaniu a trekingu, kde všade ste už vystavovali a trekovali?
Fotografovaniu sa venujem intenzívnejšie asi šesť rokov. Som členom Zväzu slovenských fotografov a Fotoklubu v Ružomberku. Prvú autorskú výstavu som mal vlani v decembri v Bjornsonovom dome. Získal som niekoľko fotografických ocenení, napríklad minulý rok na Horalfeste cenu časopisu Fototip, druhé miesto v Petzvalovom okruhu a pár čestných uznaní. Na treky chodím väčšinou do Tatier, Álp a Dolomitov. Keď sa nájde čas, tak lozím po skalách a skúšam skialpovať.
Aké suveníry ste si z Nepálu priniesli?
Vonné tyčinky, nepálsku hudbu, modlitebné vlajky a ručne maľovanú mandalu. Budhistickí mnísi ju robia z piesku a kamienkov alebo ju ručne maľujú štetcom. Je to väčšinou štvorec, v strede ktorého je kruh a v ňom rôzne ornamenty. Každý niečo znamená, predstavuje kolobeh sveta a má to niečo spoločné s budhizmom.
Budhu ste si nepriniesli?
Nie, ale priniesol som si bronzovú bohyňu Kali z Indie. Mám doma jednu sošku boha, ktorú som si doniesol z Egypte. Aspoň mu nebude smutno.
Aj v Egypte ste boli na treku?
Nie, na rodinnej dovolenke. Bol som si pozrieť pyramídy. To bol tiež jeden z mojich snov.
Ako to robíte? Máte čarovný prútik alebo zlatú rybku, ktorá vám plní želania?
(smiech) Mám tolerantnú rodinu a hlavne skvelú manželku, ktorá ma v mojich úletoch po svete podporuje. Sny si má človek plniť, mne sa to našťasie darí.
Aký sen by ste si chceli ešte splniť?
Kamarát ma volá do Kanady a USA fotiť hory. Uvidím, ale určite to bude mať niečo spoločné s horami.
•••
Fotografie z Nepálu aj Indie, doplnené slovným komentárom a nepálskou hudbou prezentoval Peter Sirota začiatkom februára v Ružomberku v Panskom dome. Nájdete ich aj na webovej stránke www.tatryliptov.sk, kde si môžete prečítať aj jeho autentický denník z treku. Fotografie himalájskych osemtisícoviek, Budhových očí, Nepálu, ale aj Tatier a Slovenska, si v lete budeme môcť pozrieť aj v Slovenskom múzeu ochrany prírody a jaskyniarstva v Liptovskom Mikuláši.
