„Nič mu neverte, on je veľký srandista,“ upozornil ma s úsmevom pred rozhovorom s učiteľom Bohumilom Zábojníkom zo Základnej umeleckej školy J. L. Bellu (ZUŠ) v L. Mikuláši jeho žiak Andrej Moravčík. „Náš pán učiteľ má veľmi svojsky a perfektný humor,“ prezradila žiačka B. Zábojníka Ivana Dikantová, „každú situáciu dokáže odľahčiť, a nielen nám, ale aj dospelým.“ Ivanina mamka k upozorneniu pridala, že deti majú svojho učiteľa veľmi rady, a že sa určite oplatí s ním stretnúť. Takže sme využili účasť mladých hudobníkov Janky Moravčíkovej, Ivky Dikantovej a Andreja Moravčíka a ich učiteľov Bohumila Zábojníka a Evy Sališovej na Abslovenskom koncerte v Galérii P. M. Bohúňa v L. Mikuláši. B. Zábojník nezaprel v sebe pedagóga a na začiatku koncertu dal poslucháčom hneď dve úlohy. Prvá: zistiť, prečo sa na koncerte stretli klavír a akordeón. Druhá: prečo sa účinkujúci usmievajú. Odpovedal si po koncerte pán učiteľ sám. Skôr, než sa my k odpovedi dopracujeme, dáme slovo jeho žiakom.
Trinásť hudobných rokov
Ivka, Janka a Andrej navštevujú ZUŠ trinásť rokov, jeden absolvenský koncertu už majú za sebou. Vraj bol naň dobrý ohlas, a tak sa na tohtoročný tešili. „Absolvenský koncert znamená ukončenie našej práce v ZUŠ-ke,“ povedal Andrej, ktorý hral na akordeón a hudbu berie skôr ako zábavu, nie ako drinu. „Absolventský koncert znamená pre mňa len koniec hudobného vzdelávania v L. Mikuláši. Viac – menej sa lúčime so školou aj s učiteľom Bohumilom Zábojníkom. Ale viac so školou, s mojím učiteľom sa nechcem lúčiť. Verím, že sa budeme stretávať.“
Ako vnímali koncert Ivana Dikantová a Jana Moravčíková? „Koncert chápem ako moje poďakovanie pánu učiteľovi, mojim rodičom a všetkým, ktorí ma k hudbe viedli,“ s úsmevom odpovedala Ivka nad akordeónom. „Neboli to vždy ľahké roky. Mala som aj chvíle, keď som chcela s hudbou vážne skončiť. No ostala som a som veľmi rada. Vďaka hudbe sme veľa cestovali, boli sme aj v zahraničí – v Bosne a Hercegovine. Takisto som hrala aj na rôznych vernisážach. Človek sa ostrieľa.“
Klaviristka Jana Moravčíková dodala: „Ja tiež koncert chápem ako poďakovanie učiteľke Eve Sališovej, ktorá ma trinásť rokov viedla. Keď som mala ťažšie chvíle v živote, sadla som si za klavír a tam som sa odreagovala.“
Profesionálne či neprofesionálne?
Chcú mladí hudobníci pokračovať v muzikantskej dráhe?
Andrej: „Teraz je to ťažká otázka. Nejakým spôsobom určite chcem pokračovať. Keď som hrával trinásť rokov, bolo by to z mojej strany nefér. Ak by sa v budúcnosti dalo niečo robiť v hudbe, venoval by som sa jej aj profesionálne – nejaký ten koncertík by nebol zlý...“
Ivana: „V tejto chvíli som si nie celkom istá, nie však profesionálne. Chcem sa uberať trošku iným smerom. Určite chcem hrávať pre seba, pre priateľov...“
Jana: „Profesionálne nie. Chcem si hrať v prvom rade pre radosť.
Janka a Andrej Moravčíkovci sú dvojičky. Aké je mať dvoch hudobníkov v dome? Muselo to prinášať zaujímavé situácie? Opýtali sme sa ich mamky: „Bolo to veľmi veselé. Musím povedať, že naozaj majú v sebe hudobný talent. My s manželom nie sme hudobne vzdelaní, naše deti majú hudbu v sebe. Bolo zábavné ich počúvať. Protivenstvá ako hudobníci si nerobili, na nervy nám nešli. Našťastie, máme veľký dom a jeden hral dole, druhý hore, takže bolo počuť len ozveny. Boli zlatí, nikdy som za celých trinásť rokov nemusela ani jednému povedať, choď hrať. Oni aj teraz sadnú k hudobnému nástroju a hľadajú v hudbe uvoľnenie.“ Po koncerte mamka dvojičiek s rozochveným hlasom učiteľom svojich ratolestí povedala: „Ďakujem, že ste nám pomohli vychovať tak nádherné deti.“
Sú to zlaté deti
„Ja ich mám veľmi rád, zvlášť mojich dvoch žiakov (Ivku a Andreja),“ pochválil svojich žiakov Bohumil Zábojník. „Oni sú zlaté deti, beriem ich ako dospelých ľudí. Urobil by som pre nich všetko.“ Pán učiteľ strávil v škole poriadny kus svojho života. Učil, ale i funkcionárčil. Vtedy nemal toľko času pre svojich žiakov a vraj mu je to dnes ľúto. „Na budúci školský rok bude päťdesiat rokov, čo som v škole,“ spomenul svoju profesionálnu dráhu. „Neviem, koľko absolvenstov som vychoval, ale som sa veľmi zahrčkal, keď som dva roky robil funkciu (riaditeľ ZUŠ). Učenie je krajšia práca. Moji absolventi? Ivka vždy usmiata, pôjde študovať ruštinu, tak som jej v škole podsúval ruských autorov. Andrej mi tak trochu nahrával – prijímal moje žartovné spôsoby. Sú zlatí.“
Odpovede na zadané otázky?
Akordeón s klavírom sa stretli preto, že Janka s Andreom sú súrodenci – dvojčatá. Úsmevy? Vraj Ivka závidí v dobrom Janke tak šikovného brata a keby ho ona mala, usmievala by sa ešte viac.
Autor: -dp-