„Ráno manžel odišiel do práce a už poobede mi prišli povedať, že nežije,“ spomína na druhý september minulého roku Mária Juríčková. V ten deň spadol pri stavebných prácach v Liptovskom Hrádku múr. Zavalil dvoch stavebných robotníkov Stavoindustrie, obaja boli na mieste mŕtvi. Mária Juríčková zostala sama s dvoma synmi, smútkom v srdci a starosťami o svoju existenciu – je totiž na trvalom invalidnom dôchodku a hrozí jej slepota. „Čo bude so mnou?“ pýta sa.
Pátranie po príčinách
„Môj manžel smrteľný pracovný úraz nezavinil, ani jeho nebohý kolega,“ konštatuje Mária Juríčková a listuje v protokoloch z Inšpektorátu práce zo Žiliny. Píše sa v nich, že „zamestnávateľ nezabezpečil, aby zamestnanci neboli ohrození pádom betónovej steny“. Betónovú stenu, ktorá zavalila dvoch mužov, dokončili iba deň predtým. „Stavbyvedúci nariadil vykonávať zásyp priestoru medzi štetovnicami a vymurovanou stenou nasledujúci deň, t.j. 2. 9. 2006. Zaťaženie steny bolo vzhľadom na nevytvrdnutý betón neúmerné,“ píše sa v protokole. Inšpektor práce určil ako príčinu vzniku úrazu nesprávnu organizáciu práce.
Hrozí jej slepota
„Môj manžel v ten deň nemal byť v práci, ale volal mu vedúci, či by do roboty nešiel. On išiel a už sa nevrátil... Keď mi oznámili, čo sa stalo, bola som v šoku.“ Jozef Juríček bol jediný živiteľ rodiny, v Stavoindustrii robil 26 rokov. „Život môjho manžela a otca mojich detí už nikto nevráti. Vo februári by mal 44 rokov. Pre firmu to bol možno iba obyčajný robotník, ktorého ľahko nahradia, nám ho nenahradí nik,“ hovorí.
Smrť manžela znáša ťažko, bol jediným živiteľom rodiny. Pani Mária je kvôli zdravotným ťažkostiam na trvalom invalidnom dôchodku. „Sedem rokov mám ťažko postihnuté oči a nikdy nebudem môcť nikde pracovať. Mám cysty v zrakovom nerve. Prešla som všetky očné kliniky na Slovensku, všade mi povedali, že je to beznádejné, operovať sa to nedá,“ konštatuje. „Hrozí mi slepota. Synovia mesiac po manželovej smrti nastúpili na vysokú školu. Z čoho budeme žiť?“ uvažuje. A to je dôvod, prečo sa rozhodla bojovať o odškodné.
Strach z budúcnosti
Sociálna výpomoc pre členov rodiny po 16-tisíc a odškodnenie 740-tisíc, ktoré dostali minulý týždeň od Sociálnej poisťovne, sa jej nezdajú adekvátne. Nielenže jej to nenahradí mŕtveho manžela, ktorý sa o rodinu staral, ale ani výška sumy sa jej nezdá dostatočnou existenčnou istotou. „Ja už vzhľadom na moju diagnózu nikdy nebudem môcť pracovať,“ zdôvodňuje. „Peniaze z odškodného nám možno vydržia štyri roky. Keby som bola zdravá a zamestnaná, poradili by sme si. Ale čo potom, keď sa peniaze minú? Ja predsa nechcem skončiť ako žobrák,“ vysvetľuje svoje rozhodnutie, prečo sa napriek vyplatenému odškodnému obrátila na právnika.
„Právnik mi poradil, aby som sa skúsila dohodnúť so Stavoindustriou. Podľa slov riaditeľa ma však už odškodnili podľa zákona,“ hovorí a apeluje na svoju ťažkú situáciu a morálne dôvody na odškodnenie. Uvedomuje si však, že to môže byť zdĺhavý a riskantný proces. „Ja však musím bojovať,“ tvrdí odhodlane.
