„Týždeň vo februári som bol v Karibiku VIP (prominentným) hosťom na najväčšej výletnej lodi na svete,“ pochválil sa v redakcii Jozef Taraba. Pozval ho na ňu syn Miroslav, ktorý robí na lodiach už dvanásť rokov. Každý rok preberá novú loď a tohtoročnú najväčšiu Freedom of the Seas, ktorá je 350 m dlhá, 65 m široká, má pätnásť poschodí nad hladinou, na palubu vezme až 4750 cestujúcich a 1700 členov posádky, prevzal vo Fínsku. Tam bol dva mesiace a pretože sa vyzná v Karibiku, plánoval výlety. Na deň viac ako sedemdesiat. Loď sa teraz plaví po východnom a západnom Karibiku na trase Miami, Cozumel (pri Mexiku), Mexiko, Kaymanské ostrovy, Jamajka, Haiti a dovolenkujú na nej bohatí turisti, najmä z Ameriky. Veď pobyt, ktorý stojí od tisíc do tridsaťšesťtisíc euro, si nemôže dovoliť bežný človek. Jozef áno, bol VIP hosťom svojho syna, napriek tomu si pripadal ako v rozprávkovom filme.
Stratení v Mexiku
Na lodi si užíval Jozef Taraba luxusný život. Loď mu poskytovala takmer neobmedzené možnosti. Na jej palube sa nachádzala, okrem iného, galéria, lezecká stena, bazény s protiprúdom, perličkami, vodnými delami, umelými vlnami a rôznymi ďalšími atrakciami, nákupné centrum s množstvom obchodíkov, cukrární, barov... „Na lodi sú aj butiky v štýle spred dvesto rokov, všetko je to ho-, ho-, honor,“ zdôraznil J. Taraba.
Z lode sa dajú robiť výlety na pevninu, či ostrovy v Karibiku. „Ja som bol s pätnásťročným vnukom Rafaelom na výlete menšou loďou v Mexiku. Rafael žije vo Francúzsku a robil mi tlmočníka, lebo hovorí piatimi jazykmi,“ povedal s hrdosťou na vnuka J. Taraba. „V Mexiku som bol fascinovaný mayskou kultúrou a tropickou vegetáciou. No úžasným zážitkom bolo aj to, že sme sa my dvaja s Rafaelom v Mexiku stratili. Odtrhli sme sa od hlavnej skupiny. Prečo? Nechceli sme byť s organizovanou skupinou a navyše sme si mysleli, že pol tretej v Mexiku je aj pol tretej na lodi. Tam však bol hodinový posun. Ostatní odišli na loď o hodinu skôr. My sme teda nestihli autobus a vzali sme si taxík. Ním sme sa dostali na letisko. Odtiaľ sme chceli ísť na svoju loď lietadlom, cestu sme si aj zaplatili. No všetci na letisku mali čas. Syn Miroslav je však v karibskej oblasti známou osobnosťou, niekto mu z letiska zavolal, že má otca aj s Rafaelom v Mexiku, čo vraj majú s nimi robiť. Syn mal však na lodi dôležitú úlohu a neprijal odkaz. Keď sa k nemu správa o našej strate dostala, neveril jej. Odkaz si však preveril. My sme skutočne boli stratení a už aj nájdení.“ V čom bol problém, že dvaja z cestujúcich neprišli na loď s ostatnými včas? Ak by Freedom of the Seas v plánovanom čase neodplávala, zaplatí veľku pokutu i so stojným. Bolo treba rýchlo konať. Miroslav zavolal na patričné miesta a odrazu sa správanie ľudí na letisku k dvom stratencom, vraj, zmenilo. „Tí, ktorí sa k nám vlažne správali, odrazu boli pozorní, dokonca nám vrátili aj peniaze za letenky,“ usmial sa Jozef ako VIP hosť a pokračoval: „Posadili nás do malinkého lietadla, vytiahli jeden motúz, druhý drôtik, tretí, pospájali ich a vyleteli sme. Čakal nás prenádherný zážitok, krásny výhľad, aj keď v takmer tridsaťdeväťstupňovej horúčave v tieni. Doleteli sme na loď. Keďže sme meškali asi len päť minút, čo bolo v tolerancii, loď rýchlo odplávala.“
„Prešustrovali“ dvetisíc dolárov
Jozefa takmer celý týždeň na lodi sprevádzal vnuk Rafael. „Aj do Klubu pre absolútnu špičku najbohatších ľudí, ktorí týždenne minú aspoň dvadsaťtisíctisíc dolárov,“ upresnil J. Taraba. „Chodievali sme sa tam najesť, samozrejme, v smokingou, posedieť, vypiť si. Tam sme boli svedkami, ako si dve dievčatá zabookovali výlet na budúci rok za 150-tisíc dolárov. Akoby si kupovali balíček cukríkov.“ Na lodi je plávajúca galéria. Vraj si v nej možno kúpiť obraz od akéhokoľvek maliara, na akého si spomenieme. V cene od niekoľkotisíc do niekoľkých miliónov dolárov. Obrazy sú vystavené v galérii stojedenásť metrov dlhej. „Išli sme s vnukom z obeda a videli sme, že jedna velikánska miestnosť bola otvorená,“ začal príbeh o „prešustrovaných“ tisíckach Jozef. „Vravím vnukovi – si Francúz, poď ma odprevadiť na šampanské. Vošli sme, vzali šampanské. Samozrejme, pozreli sme si aj obrazy. No skôr, ako sme tak urobili, nám Japonec z obsluhy niečo ukazoval. Vraj toto-tamto, nerozumeli sme. Tak som vytiahol kartu, ukázal mu ju. On tam s ňou čosi porobil, dostali sme akúsi tabuľku, popozerali si obrazy, občerstvili sa a vrátili do izby. Na aukcii, ktorá tam práve bola, sme sa nezúčastnili. Synovi Mirkovi po návrate hovorím, že máme nové číslo domu. A ukázal som im tabuľku s veľkým číslom 265. On hovorí - otec, ty si sa zbláznil, vyhodil si mi dvetisíc dolárov! Za čo? – ja s údivom. Však si sa zapísal, že sa budeš zúčastňovať aukcií obrazov! Takže preto, že som nerozumel, „prešustroval“ som synovi kopec peňazí.“
Medzi rajami a krokodílmi
K nezabudnuteľným zážitkom J. Tarabu patria výlety na Jamajku, Haiti, na ostrov Kaymany. More bolo priezračné, s Rafaelom chytali ryby, plavili sa na malej loďke, kúpali medzi obrovskými rajami. „Voda bola hlboká sotva osemdesiat centimetrov a v nej sme naháňali raje,“ povedal Jozef a priznal, že sa ich bál. „Mal som z nich komplex, lebo niekde som čítal, že pri ich výskume zahynul ostrieľaný bádateľ. Približoval som sa k nim opatrne. Jednej som sa chytil za zadnú časť tela a trošku sa previezol. Ale rýchlo som ju pustil. Raja však vôbec nereagovala. Nič. Vyzerala ako skrotená. Aj ostatné pokojne plávali pomedzi ľudí.“ Podľa slov J. Tarabu raje, ktoré sa pohybovali v plytkej vode s kúpajúcimi sa, dosahovali šírku takmer dvoch metrov a vážili asi šesťdesiat kilogramov. „Z helikoptéry, keď sme z Kaymanských ostrovov odchádzali, nás asi pol kilometra od rají zaujali žraloky. Vraj sa živia len rastlinami a človek sa ich nemusí báť. Ale podľa mňa je lepšie byť od nich čo najďalej.“
K adrenalínovým výletom luxusnej dovolenky pre Jozefa bola aj prehliadka krokodílej farmy v Miami. „Pomedzi krokodíly sme sa asi pätnásti plavili na loďke tak na tridsať centimetrov od nich. Obrovské močiare boli zarastené dvojmetrovou trstinou, ale s krokodílmi sme sa aj fotografovali. Samozrejme, s malými, a mohli sme ich pohladkať. No niektoré mali až sedem metrov a štyridsať až päťdesiat rokov. Pred nimi som mal rešpekt. Veď len tak by mohli švihúť chvostom a už by bolo po mne. Bol som pri nich opatrný.“ Jozef Taraba obdivoval na výlete v karibskej oblasti množstvo všakovakých živočíchov, vtákov, no nezabudol si prečítať ani pribalené číslo posledného MY Liptov.
