Až dodnes som si myslela, že takéto veci sa stávajú len vo filmoch, alebo kamoškám, ale ani náhodou mne. Som z Oravy, ale chodím do školy v Ružomberku. Nedávno večer som aj kamarátkou vystúpila z poloprázdnej MHD a vybrali sme sa posedieť si do menšieho podniku blízko internátu. Obe sme boli unavené zo školy, tak sme sa eLTéTé (teda len tak-tak) vliekli po chodníku. Vo veselej vrave sme rozoberali uplynulý deň, keď ma kamarátka zrazu trhla za rukáv a s prekvapeným a zároveň vystrašeným výrazom v tvári obrátila sa ku mne. Inštinktívne som sa pozrela jej smerom. Čo som zazrela, zazrela som len úchytkom, lebo v stotine sekundy mi došlo, že „to“ vlastne radšej ani nechcem vidieť. A ona na mňa len stále: „Pozri sa, Lenuš, pozri sa!“ Slovom, nechcela v tom byť sama. Nečudujem sa, veď ani ja by som nechcela...
Prekvapená som však bola svojou reakciou. Pevne som ju chytila za rameno a s hlavou strnulo pozerajúcou vpred, som ju ťahala dopredu. Čo najrýchlejšie odtiaľ preč! Neskôr som si uvedomila, že som zbabelo ušla z „miesta činu“. V tomto prípade sa za to ale nehanbím, lebo v tej situácii by viacerí konali rovnako. Bol to šok!
A čo to tam kamarátka vlastne videla? Išli sme okolo základnej školy a ona sa pozrela do záhrady. A tam bol on. Stál sám, v miernom podrepe, odetý do Adamovho rúcha. Dokonca ani vlasy nemal. O tom, čo robil, si myslím, že sa zmieňovať nemusím. Kútikom oka som najprv videla len siluetu človeka a neviem, čo mi to napadlo, ale myslela som si, že je to buď ufón alebo maxi verzia záhradného trpaslíka. Škoda len, že trpaslíci sa nehýbu, veď na gýčovú záhradnú ozdobu by sa mi predsa len spomínalo ľahšie.
Dlho som po tom „strhujúcom zážitku“ mala čudný pocit, ktorý som ešte nezažila. Však som ani nemala kde. Celým telom mi prebehol mrazivý chlad a v zlomku sekundy som pocítila niečo ako zahanbenie. Je to nezvyčajné, lebo ja som vlastne nič neurobila! A predsa! O pár minút sme už sedeli v podniku, kde sme mali namierené. S kamarátkou sme si mlčky sadli oproti sebe. Pozreli sa na seba a... ďalej sme len mlčali. A to my zvyčajne nerobíme! Vždy niečo preberáme! Teraz však nič. Už len z toho je jasné, že „nočný prízrak“ bola pre nás prisilná káva.
Aspoň som sa poučila. Nie všetky veci sa dejú len vo filmoch. Veď život sám je jeden neuveriteľný príbeh, plný (aj traumatizujúcich) zážitkov. Preto menšia rada na koniec: snažte sa lepšie rozoznávať živých „trpaslíkov“ od tých záhradných.
