Vedecký pracovník Miroslav Saniga robí výskum vtákov, najmä hlucháňa a murárika. Ale zaujíma ho celá príroda až tak, že domov do Liptovských Revúc chodieva z pracoviska na Starých Horách pešo v čase i nečase: „Týždenne robím Staré Hory – Liptovské Revúce pešo tak, ako chodievali niekedy starí ľudia: kráľovskou cestou. Niekedy touto cestou prejdem aj dva razy do týždňa, vždy pešo,“ vysvetlil M. Saniga, a tak nečudo, že v prírode nazbieral množstvo zaujímavých príbehov. Niektoré z nich dostali písomnú podobu v knihách pre deti i dospelých, iné zatiaľ len vyrozprával deťom na stretnutiach v školách. Nie vždy je len láskavým rozprávačom. Vie sa veľmi kriticky pozerať na správanie tvora, nazývaného človek, v prírode. Napriek tomu sa práve najmladšia generácia vždy teší na rozprávania uja Sanigu, ako ho dôverne volajú deti. Miroslav je totiž dobrým rozprávačom, vie zaujať. „Väčšina ľudí chodieva do prírody len keď je pekne, neprší a môžu sa prechádzať. Ale najkrajšie zážitky bývajú obyčajne vo fujavici, v metelici, v daždi, v hmle alebo blate. V prírode treba byť trpezlivý. Nie, že prídem do nej a hneď chcem vidieť safari: medveďa, hlucháňa, jeleňa... To treba chodiť tisícky dní, tisícky nocí v každom počasí. Človek zmokne v lese, ale sa aj vyspovedá. Nepotrebuje farára, nepotrebuje ísť do spovednice. Ale prechádzka lesom je očista. Fyzická očista, aj psychická očista, podpora neskutočná,“ zaznelo Miroslavovo vyznanie. A takto vyrozprával svoje ďalšie vnímanie prírody:
Keď sa stromy zobúdzajú...
Z jedličky je najkrajšia vôňa, netreba žiadny ozviežovač vzduchu v byte. Stačí dať štyri ihličky z jedle na rozpálenú platňu sporáka. Nie zo smreka, ani z borovice, len z jedle. Jedľa má špeciálne živicové esencie, ktoré rozvoniavajú ako kadidlo v kostole. Je to fantastické. To človeku dodá hneď dobrú náladu. Najlepšie je ale túto vôňu vdychovať priamo v prírode na jar. Keď pôjdete jarným lesom a stromy sa budú zobúdzať, vydychujú špeciálne látky - fytóncidy. Žiadne iné organizmy ich nevylučujú. A to je extrémne liečivé. Keď začne pôda na jar dýchať..., pôžitok. Ona nedýcha sama, pretože nie je len dajaká mŕtva hmota. Sú v nej mikroorganizmy, ktoré začnú dýchať. A to cítite na jar spolu s kvietkami – to je energia! My sa sami ochudobňujeme – vidíme len počítače, internet. Mal som šnúru prednášok v Banskej Bystrici a v Ružomberku pre deti od škôlok až po stredné školy a som smutný z toho, že mladí ľudia nemajú vôbec záujem o prírodu. Keby aspoň len troška mali, že idem sa prejsť... Stačí im virtuálny svet! Každého koho sa dnes opýtate, za počítačom strávi veľmi veľa času. Počítač je veľmi potrebná vec, no treba mať rozumnú mieru, zobrať si z internetu potrebné informácie, ale nezabíjať ním čas. Veľa sa ma pýtajú, či poznám všetky chránené živočíchy sveta. Načo mi to je? Ku každému zvieraťu sa správaj dobre, ku každej rastlinke sa správaj dobre a nepotrebuješ celú vetriesku kníh, či toto je chránené, či si to môžem odtrhnúť. Ak ti to má slúžiť pre zdravie, odtrhni si. Ale ak trháš z roztopaše, to nerob, to je hriech. Keď bude posledný hlucháň na svete, a tých je veľmi málo na Slovensku a zastrelí ho chudobný človek, ktorý nemá čo jesť, nebude mať hriech. Ale ak bude aj milión hlucháňov na svete a zastrelí jedného z roztopaše bohatý človek, ten pôjde do pekiel peklúcich.
Vidíme len svoje pôžitky
Silvestrovské oslavy. Pred silvestrovskými oslavami v kráľovstve kŕmidiel tu bolo toľko sýkoriek! Výbuchy, petardy a všetko možné. Sýkorky sa stratili. Odleteli ďaleko preč od nás, ďaleko preč. My vidíme len seba a naše pôžitky, že nám sa to páči, ale že sa z toho zblázni v dedine nejaký pes, nejaký kôň... My vnímame len sami seba a osvetlenie celej zemegule. Kým nás zem nestrasie ako parazita. Stále sa tvárime, že sa nič nedeje, poďme do takého a takého letoviska, ale všade, kde sa pohybujeme, vytvárame obrovské ostrovy odpadkov. Všade nájdete pet fľaše, igelitové vrecúška, ale málo nájdete to, čo do prírody patrí – kvety. Nech mi nikto nerozpráva, že za neporiadok môže niekto iný. Nie. My sme zaň zodpovední, každý na svojom území, kde žijeme.
Veselo-vážne príbehy s medveďmi
Perfektné príhody sú s medveďmi a tetkami. Napísal som aj knihu o nich, ešte je len v rukopise a sú to Veselo-vážne príbehy s medveďmi. Našťastie, viac je tých veselých. Na Starých Horách išla tetka skoro ráno na autobus. K lekárovi na odber krvi. Na zastávke bolo ešte prítmie. Každý starý človek je správny, lebo sa pozdraví. Tak aj tetka. Videla siluetu postavy, pozdravila sa. Spod prístrešku pomaličky vyšiel medveď. Nič jej neurobil. Ona sa však tak zľakla, že keď ju tam o pár hodín neskôr viezol syn, „nedorezali“ sa jej ani kvapky krvi. Nie nadarmo sa vraví: keď sa zľakneš, ani krvi sa nedorežeš...
Druhá tetka bola ešte lepšia. Tej začal medveď chodiť pravidelne do veľkej smetnej nádoby okolo desiatej večer. Chcela sa ho striasť, telefónovala mi, čo robiť. Poradil som jej, aby buchala nad ním pokrievkami. Na druhý deň tetka znovu telefónovala: no, pán Saniga, rady odborníka nestoja za nič. Vraj búchala pokrievkami a medveď akoby si myslel, že má diskotéku, vôbec nezutekal, ešte dlhšie ostal pri jej dome. Čo mi teraz poradíte? pýtala sa. Máte neónovú lampu, poriadne blikajte s ňou. Tetka na ďalší deň ešte v horšom stave. To nič nestojí, nič. Medveď si asi myslel, že je laserová šou, do druhej v noci vystrájal! Na ďalší deň povedala, že sa viac na mňa nespoľahne, vymyslí niečo sama.
Na tretí deň nebol telefonát, na štvrtý tiež nie. Už som sa bál, že ho dala odstreliť poľovníkom. Potom sa ozvala, že sa stala katastrofálna vec. Čo? Odhryzol vám ruku alebo hlavu? Ešte vraj horšie. Nevedel som si predstaviť, čo. Keď prišiel medveď, začala ho z obloka biť metlou. Medveď v dobrom, kto mu vyprašuje blchy z kožúcha, chcel na ňu pozrieť a aj so smetnou nádobou na hlave sa zdvihol hore. Ona bola ako bubon a tetka mu začala po nádobe búchať, mlátiť. Medveď sa zľakol a aj so smetnou nádobou ušiel do hory. Tetku hnevalo, že jej ju vzal za 753 korún, ale medveď musel pôjsť hroznou smrťou... Dodnes mi tetka tie koruny vyčíta.
