V najdrahších veteránoch sa vozili politici i prezident
Ako mladý pretekal na motokárach. Celých šestnásť rokov, z toho osem profesionálne. „Skončil som v roku 1989 a dal som sa na podnikanie. No motorizmus mi ostal veľmi blízky, i keď už nemám kondíciu ako za mladých čias,“ hovorí zberateľ veteránov a pretekár Ján Horňák. Rozhodol sa pre staré autá. Prvým bola Škoda Felícia z roku 1960. Zrekonštruoval ju. Tam, kde chýbali diely, vyrobil nové. „Bola to náročná práca, no stálo to za to. Auto je krajšie, ako keby ho vyrobili vo fabrike. Odborníci hovoria o jednej z najkrajších Felícií tohto typu v bývalom Československu.“ Postupne pribúdali ďalšie vozidlá. Medzi nimi Ford z roku 1936, ktorý naposledy prešiel opravou pred tridsiatimi rokmi. „Spojazdnil som ho a jeden a pol roka na ňom jazdil. No potreboval kompletnú generálku.“
Tá trvala celý nasledujúci rok, kým auto nevyzeralo ako nové. Potom si z Dánska priviezol Packard, ročník 1925. Dostalo sa tam z USA, kde bolo dovtedy v múzeu v štáte Ohio. Zberateľ áut v októbri 2005 vycestoval na najväčšiu burzu veteránov do Ameriky. „Trvá celý týždeň a je taká obrovská, že väčšie slovenské mesto by jej svojou rozlohou nestačilo. Ak človek nemá dobré topánky a oblečenie, nemá šancu absolvovať ju.“ Jej súčasťou sú aj dražby, kde sa vyvolávacie ceny pohybujú od päťtisíc až po milión dolárov. Pred burzou sa však zastavil u jedného amerického zberateľa starých áut. Tam objavil Packarda z roku 1935. „Sľúbil, že mi ho predá. No šiel som ešte na burzu, kde som sa nevedel rozhodnúť, čo mám kúpiť. Tak som sa vrátil domov.“ V januári však bol späť v Amerike, aby Packarda kúpil. V apríli mu ho priviezli a v máji s ním už jazdil po cestách.
Staré auto má vždy svoju hodnotu
Ján Horňák je jeho tretím majiteľom. Pôvodne auto patrilo istému farmárovi, ktorý mal syna. Ten ho zdedil. Potom ho predal obchodníkovi, ktorý ho mal od roku 1978 odložené v garáži. Až v roku 2006 sa opäť dostalo na cesty. Sklo pri zadných sedadlách má poškodené, pravdepodobne od streľby. „Auto je veľmi vzácne, aj lak má pôvodný. Iba pneumatiky sú nové, s bielym pásom, ktoré sa robia na zákazku a dodávajú autu neodolateľnú charizmu.“ Piatym autom v Horňákovej zbierke je americká klasika, športová verzia Mustang z roku 1966. Už v tej dobe mal 280 koní. V súčasnosti ho čaká veľká generálka. „Na tomto aute sa chcem zúčastňovať pretekov v americkom štýle,“ hovorí.
Podľa bývalého pretekára je zbieranie a opravovanie veteránov veľmi drahý koníček. „Sú to však dobre investované peniaze. V banke nemáte takú istotu. Staré auto na rozdiel od nového každým dňom naberá na hodnote. A to bez ohľadu na to, či je zrekonštruované alebo nie.“ Ďalším veteránom, ktorého by chcel získať pre svoju zbierku, je Disenberg. „Vyrábali ho rôzne firmy v USA. Je to veľmi excelentné a krásne auto. V súčasnosti je pre mňa finančne nedostupné, no nevylučujem, že v budúcnosti ho kúpim.“ Objaviť sa so starým autom na ceste býva zvyčajne problém. Pokiaľ je na aute biela značka, auto sa môže bežne používať. „Tieto autá majú už slabé svetlá a brzdy. Stalo sa mi, že som išiel pohodlne rýchlosťou osemdesiat kilometrov za hodinu a obdivovateľ sa za mňa natlačil. Potom ma zase predbehol a musel som rýchlo zastaviť. Skončil som v priekope s vystrašenými očami,“ spomína. Hoci je pohľad zo starého kabrioletu nádherný, využívanie starých áut v bežnej premávke nemá úspech. „Šofér vníma všetko inými očami a ušami, celá krajina sa premení. Najkrajšie chvíle však zažívam na domácich i svetových súťažiach. Človek sa tam cíti ako doma. Veľmi pekné preteky bývajú na Morave. Organizátori ich spájajú s návštevou vínnych pivničiek, čo im dodáva ďalšie čaro.“
