Laco Harich pracuje ako colník a tvrdí, že nie je spisovateľský typ, skôr muzikant. Vo svojom 36-ročnom živote strávil vraj za bicími na pódiu minimálne rok. Ako muzikant precestoval s kapelou Nova kus sveta. Niektoré zážitky „hodil“ na papier a vyhral druhé miesto v súťaži Exilácky príbeh 2006. Zaujal nás, preto sme sa chceli dozvedieť viac.
Kedy sa vlastne príbeh začal, ako a kde?
Kapela Nova vznikla asi pred pätnástimi rokmi vo Východnej. Hrávali sme doma na zábavách, Zlatých štítoch aj v Paríži. Naša kapela stála vlastne od začiatku pri vzniku samostatného Slovenska, robila mu dobré meno a myslím, aj dobrú reklamu. Z pôvodnej zostavy sme v nej traja – Vlado Jurčo, Dušan Debnár a ja. Už sme ako taká jedna dobre fungujúca rodina. Vieme sa pochopiť, tolerovať aj zlé vlastnosti. Dlho to s nami ťahal Jaro Španko, ale vlani odišiel. Chodil na týždňovky, nestíhal. Veľmi nám chýba, lebo je nielen dobrý klávesák, ale aj kamarát a šoumen. V kapele sa vystriedali viaceré výborné speváčky - Nina Pavlovičová, ktorá bola aj v SuperStar, Mirka Niňajová a Janka Slaninková. Teraz s nami spieva Magda Moresová z Pribyliny, ale všetci ju volajú Meďa.
V exiláckom príbehu píšete, že jednu speváčku vám raz v Paríži takmer ukradli.
Veľa nechýbalo. Naša krásna speváčka Anička vždy chodila po meste v šatách, s topánkami na vysokých podpätkoch a stále kráčala niekoľko krokov pred nami. Raz sme sa len tak šuchtali za ňou na Rue de Bagnoleta. Chceli sme sa jej skryť, že ju trošku vyplašíme, keď tu zrazu pri nej zastavilo veľké auto plné arabov a ťahali ju dnu. Len tak-tak sa jej podarilo ujsť. Až potom nám došlo, čo sa mohlo stať. Asi by sme ťažko vysvetľovali jej rodičom, že ju možno niekde vymenili za ťavu.
V Paríži ste hrali veľakrát. Ako ste sa tam vlastne dostali?
Jeden Francúz, ktorý má slovenské korene, chodieval do Východnej na folklórne slávnosti. Volá sa Francois Stehnac. Vo Východnej sa skamarátil s Dušanom Debnárom a neskôr nás pozvali do Francúzska hrať pre Slovákov žijúcich v Paríži a okolí. Majú tam slovenský spolok, chodievali sme hrať na ich bály. Vždy bolo super, výborná nálada. Ubytovanie a stravu sme mali zadarmo, dopravu sme si platili sami, aj iné výlohy a colné poplatky.
Nemali ste u colníkov protekciu, keď ste colník?
Ako sa to vezme. Cestovávali sme Fordom Transit a jeden colník chcel od nás raz pokutu 90 euro, že sme boli ťažkí. Len aparatúra vážila vyše tony, plus kapela. Keď som povedal, že som tiež colník, znížil pokutu síce na 50, ale zaplatiť sme museli.
Kde všade ste hrali a aký máte repertoár?
Hrali sme na rôznych miestach v Paríži, ale najviac si vážime, že sme hrali v budove francúzskej televízie. Boli sme vtedy hviezdou programu. Na plagáte bol veľký nápis Orchestre Nova Slovaquie a pod tým malými písmenami Michael Jackson. Ale nebol pravý, bol to iba jeho imitátor (smiech). Vo Francúzsku hráme prevažne slovenské pesničky, moderné, klasiku, ľudovky aj Senzus.
Akí sú slovenskí Francúzi alebo francúzski Slováci?
Spoznali sme veľa fantastických ľudí. Boli takí šťastní, že prišla pravá slovenská muzika, že by nám dali aj posledné. Stretli a spoznali sme napríklad veľvyslanca SR v Paríži Vladimíra Valacha, sochára Viliama Schifera, od ktorého sme dostali medailu za prezentáciu Slovenska v zahraničí, prezidenta slovensko-francúzskej asociácie Františka Manaka, pána farára Adalberta Zemana, Imricha Tótha a mnohých ďalších. Všetci boli veľmi priateľskí a vzorne sa o nás starali. Hlavne Ferko alias Francois Stehnac. Je to veľký dobráčisko. Napozýva k sebe ľudí, stará sa o nich, robí pikniky v záhrade a nič za to nechce. Naposledy s nami behal po kráľovských záhradách vo Versailles. Hľadali sme lipy, ktoré tam zasadil bývalý prezident Schuster aj modelka Adriana Sklenaříková.
Našli ste ich?
Našli, aj sme sa pri nich odfotografovali so slovenskou vlajkou. Mysleli sme si, že by bolo dobré ich označiť, aby ľudia vedeli, že sú to lipy zo Slovenska. Ale z prezidentskej kancelárie sme dostali odpoveď, že park dostal po víchrici vo Versailleskom parku asi desaťtisíc stromčekov od štyroch tisíc darcov a osadenie takého veľkého množstva tabuliek by pôsobilo rušivo. Slovenská republika darovala vtedy asi sto stromčekov. Zistil som, že lipa, ktorú zasadil prezident Schuster, bola z Liptovského Hrádku a zakopal údajne pod ňu nejakú fľašu aj s odkazom.
Viete po francúzsky?
Nikto z kapely, skôr po anglicky. Ale dohovorili sme sa. Francúzski Slováci väčšinou vedeli dobre po slovensky, aj keď niektoré slová trochu komolili. Marie Therese nás napríklad volala na čapaté pivo, (myslela čapované) a hovorila: zarežem vám dáku paradajku? S maliarom André Sofianopulosom, ktorý má grécke korene a slovenskú manželku Marinu, sme sa rozprávame po anglicky. Pri poslednej návšteve sme u neho bývali. Ukázal nám svoj ateliér a ponúkol drahým vínom. My sme ho na oplátku ponúkli našim domácim ríbezľovým. Keď Duško vybral z igelitky do polovice naplnenú plastikovú fľašu od coly a z dna tašky vytiahol pohárik od jogurtu, trochu sme sa červenali od hanby. Keď sme mu naliali a na hladinu vyplávali štyri ríbezle, vybuchli sme od smiechu. Ale André je kamarát a diplomat. Vypil do dna a s pokrčeným výrazom v tvári, pekne po slovensky, povedal ,Ďjakujem´.
Čo vás v Paríži najviac zaujalo?
Je tam veľa kaviarničiek a pekne to tam vonia. Ľudia tam žijú inak ako u nás. Nepotrebujú mať krásne domy, chcú mať krásny život, zabávať sa, stretávať sa s priateľmi. Milujú dobré jedlo, dobré vína a vždy musia mať plnú chladničku. Často hovoria „Ce la vie,“ jednoducho – milujú život.
Ochutnali ste aj francúzsku špecialitu – slimákov?
Áno, ale bryndzové halušky mi chutia viac.
Videli ste aj Monu Lisu v Louvri?
Nevideli, prišli sme neskoro a nedostali sme sa dnu. Ale boli sme pri pamätníku, kde sa zabila princezná Diana, prechádzali sme sa vo Versailles po kráľovských záhradách aj po Moulin Rouge. Pod Eiffelovkou sme raz stretli chlapov z Detvy a zaspievali sme si s nimi Detvianskych žandárov.
Chceli by ste tam žiť?
Asi nie. Je to veľké mesto, veľa ľudí na kope, samé dopravné zápchy, hluk, húkajú tam sanitky. Ja mám rád pokoj, naše lúky, hory...
Aký suvenír ste si z Paríža priniesli?
Mám doma niekoľko Eiffeloviek, jedna dokonca svieti. Aj skutočná svieti a okrem toho každú hodinu bliká a celá sa trbliece. Jednu Eifelovku dostal syn od Francoiasa, je veľká asi meter a pol a skladali sme ju trištvrte roka. Ale mám aj malú na kľúčoch od auta.
Máte nejaký talizman pre šťastie?
Máme plechový hrnček, ktorý nosíme do Paríža a všade, kam ideme. Pije z neho celá kapela, aj veľkých pánov sme poponúkali. Voláme ho čiliš valej – to je časť textu pesničky nejakej ruskej kapely, nevieme, čo to znamená. Ale ujalo sa to...
