„Média takmer vždy zaujímajú len tragické prípady onkologicky chorých detí, nehovoria a nepíšu o vyliečených,“ zaznela výčitka v hlase prezidentky Ligy proti rakovine Evy Siráckej. „Veď až 85 percent onkologicky chorých detí sa, vďaka moderným prístupom k liečbe, dá vyliečiť. Len pri sarkóme kostí je menšia šanca ako pri leukémii. V porovnaní s dospelými je však výskyt rakoviny detí nízky a choroba je vyliečiteľná.“ Na základe týchto informácii som sa rozhodla vyliečené deti nájsť. Našla som ich niekoľko, ale... Väčšina z nich nechcela byť medializovaná. Ani anonymne. Možno by najradšej zabudli na svoje ťažké chvíle na onkológiách. Možno sa ešte boja pomenovať všetko, čo ich stretlo. Možno si chránia svoj vnútorný pokoj a o prekonanej chorobe nechcú hovoriť. Ale žijú, sú šťastné a u mnohých z nich ani ich najbližšie okolie v škole či práci netuší, akým peklom prešli.
Napriek tomu, že som chcela do Dňa narcisov 13. apríla priniesť veľa krásnych príbehov detí, ktoré ušli rakovine, nebude to celkom tak. Len Lenkin a Šaňov príbeh má šťastný koniec. Samozrejme, Lenka nie je v skutočnosti Lenka, Šaňo nie je Šaňo. Z rakoviny pred pár rokmi vyrástli a ani jeden z nich nechce o nej nič počuť. Ostatné príbehy detí sa skončili smrťou, no nie je mojím cieľom niekoho rozplakať. Všetky deti som osobne poznala a myslím, že ani ony by to nechceli. Skôr by sme si želali, aby sa každý z nás nad ich osudmi trošku zastavil a uvedomil si, čo má v živote hodnotu a že všetkých sa nás všetko týka. Aj vypílený zdravý strom, aj znečistená príroda, aj chemikálie v potravinách...
Plačom si vynútila prítomnosť mamky
Z vedľajšej izolačky sa ozýva plač. Usedavý, vytrvalý. So sestričkiným súhlasom vchádzam utíšiť drobca. Dievčatko – nezdá sa byť drobcom, má najmenej sedem rokov – uslzenú tváričku obrátilo k oknu a neobzrie sa ani na môj hlas. Trošku síce stíchne, no vzápätí hlas nadobúda rovnakú intenzitu. „Prečo plačeš?“ Nič. Hlas má tú istú silu. Očami hľadám niečo, čím by som upútala pozornosť malej slečny. Spod paplóna vykúka kockovaná suknička a látková noha šitej bábiky. Vyberiem ju celú: „Tvoja bába?“ Slabulinký súhlas. „Pekná, ale vidím jej na očkách, že chce spinkať. Neuložíš ju?“ Nič. „Môžem ju položiť k tebe na vankúš?“ Dievča konečne na mňa pozrie. Veľké čierne oči sa topia v slzičkách. Trošku sa poddá a uvoľní na vankúši miesto bábike. Stále fňuká. „Pozri, bába zavrela očká, musíme byť ticho.“ Fňukanie sa mení na hlasnejší plač. A Lenka plače a plače, kričí. Dokonca sa pokúša utiecť z onkologického oddelenia. Sestrička ju chytila na schodoch vedúcich z nemocnice, preto sa lekárka rozhodla utíšiť Lenku injekciou. Zdá sa však, že dievčaťu injekcia nepomohla, ale znásobila jej sily. Lekárka sa snaží kopajúcu a škrabajúcu Lenku udržať v posteli. Po chvíli Lenka stíchne, ale je rozhodnuté: k Lenke na oddelenie príjmu aj jej mamku. Aby dievča lepšie znášalo liečbu leukémie.
Lenka sa po dlhej liečbe vrátila šťastne domov. O leukémii nechce ani počuť, nechce sa o nej rozprávať, nechce si na ňu ani spomenúť. Chráni si svoj pokoj. Len mamke ostal v očiach strach z každého prechladnutia, z každej modriny, z akéhokoľvek zdravotného problému svojej už dospelej dcéry.
Keď rodičia hľadali pomoc mimo lekárov
Tinku prijali na oddelenie v noci. Takmer šesťročné dievčatko sa dusilo. Zhubný nádor na pažeráku bol už v takom štádiu, že sa nedal operovať. Lekárka v noci malú vyšetrila a rozhodla sa s ňou na oddelenie prijať aj mamku. Tinka ležala v nemocnici takmer mesiac. Nepočuli sme ju plakať, smiať sa, či rozprávať. Celý čas bola ticho, tichučko. Nebyť filmov, ktoré jej mamka púšťala na videoprehrávači, nepočujeme z ich izby ani šuch. Čo obe pozerali? Seansy známych i menej známych psychotronikov. Tinkina mama totiž upriamila svoju pomoc dcérke týmto smerom a smerom k náboženstvu. Ustavične sa modlila, na krku nosila mohutný kríž na zlatej retiazke. Do nemocnice prišla s Tinkou len už keď bol dcérkin zdravotný stav neriešiteľný.
Tiché susedstvo sa jednej noci zmenilo. Tinka umrela. Tichučko. Do posvätného ticha zaznieval plačlivý a vyčítavý hlas Tinkinej mamy: „Vy ste na vine, že moja Tinočka umrela. Nič ste pre ňu neurobili! Prečo ste jej nepomohli?“ Padala výčitka za výčitkou na hlavu službukonajúcej lekárky. Keď matka vyčerpala svoju slovnú zásobu, ostal jej len plač, smútok. O dve hodiny sa tichu oddelenia a mamkinmu plaču vysmieval škripot vozíka. Z patológie prišli po Tinku.
Cítil, že mu život berie šancu
Puberťáka Milana som niekoľko dní poznala len spoza sklenenej steny izolačky. Na veľkej izbe ležal sám, a keď som šla okolo, sledoval ma veľkým čiernymi očami. Občas som k nemu nakukla a nadiaľku sme sa rozprávali. Dobre sa s ním debatovalo. Už nebol dieťa, ani dospelý, ale s prehľadom dokázal rozprávať o hocičom: svojou chorobou počnúc, maminými palacinkami končiac. U Milana sa takmer pravidelne striedali dobré i zlé dni. Mal leukémiu, práve bol v štádiu, keď mal veľmi oslabenú imunitu a voľný pohyb na oddelení by bol pre neho rizikom. Často ho trápili vysoké teploty, v posledných dňoch i slabý kašeľ. Jedného dňa sestričkám od rána neustále opakoval: „Bojím sa, veľmi sa bojím, sestrička.“ Čoho sa bojíš, Milanko? „Smrti. Bojím sa, že umriem.“ Vyhľadával prítomnosť dospelých, deti nechcel svojím strachom plašiť. Do nemocnice zavolali Milanovu mamku. Vďačne ju chytil za ruku a utiahli sa spolu do izby. Chceli mať pokoj, veď Milanko sa tak bál a so svojím strachom sa netajil ani pred mamkou. Mali pokoj. On navždy. Len čo osameli, Milan si položil hlávku do mamkinho lona a umrel. Rakovina si vyžiadala ďalší detský život.
Šaňo je jednoducho dobrý
Štrnásťročný Šaňo ležal na oddelení už dlhšie. Previezli ho po operácii hlavy z Bratislavy, liečil sa na detskej onkológii v Banskej Bystrici. Keď ho previezli, nerozprával. S nikým nestratil ani slovíčko, preto prijali k nemu aj mamku. Začal rozprávať a... usmievať sa. Jeho úsmev bol jemný, mäkký, tichý a dokonale šťastný. Už mal po infúziách, chodieval každý deň na ožarovanie. Jeho tichý úsmev plný jemnosti stále napĺňal priestor, v ktorom sa Šaňo pohyboval. Vo vlastných problémoch som si však až po čase uvedomila, že Šaňa na oddelení niet. Čo je s chlapcom? Čo s jeho úsmevom? Odpovedala ošetrujúca lekárka: „Šaňo odišiel s mamkou domov. Je dobrý.“ Je dobrý! Lekárka si jednoducho povie – je dobrý a v hlase zažblnkoce radosť. Ale to je fantastické! Šaňo sa vrátil do normálneho života, môže zabudnúť na nemocnicu! Môže plnými dúškami vychutnávať svet dospievajúceho chlapca. Šaňo je totiž dobrý!
Nestačila stratiť opálenú pleť
Keď som prechádzala okolo izby, na ktorej ležala po operácii bruška Anička, šestnásťročný Tomáš na mňa zakričal, aby som mu išla pomôcť dať dievča na misu, potrebuje cikať. Okolo Aničkinej postele dievčatá, ona sama stenká, plače, prudko otáča hlavou a rozhadzuje voľnou rúčkou. Do druhej jej tečie infúzia.
Najprv sa prihováram Aničke: „Neplač, povedz mi, čo potrebuješ.“ Nič. „Počuješ, Anička? Viem, že ťa bolí bruško, ale neubližuj mu tým, že sa hádžeš po posteli. Povedz, čo chceš.“ Vraj cikať, povedala Anička. Nadvihnem ju, jedno z dievčat jej podsunie misu, ostatné dievčatá posielam z izby von. I ja chcem na chvíľu odísť, nech má dievča pokoj, no Anička ma hneď vráti: „Počkajte, teta, dajte mi, prosím, piť. Som strašne smädná.“ Odpovedám: „Anička, nemôžeš piť. Vracala by si po narkóze, ale ovlažiť ústa mokrou gázou ti môžem. Otoč sa ku mne.“ Anička poslušne obracia hlavu ku mne, zvlhčím dopukané pery a s obdivom hľadím do jej peknej tváre. Obdivujem jej opálené telo, ktoré silno kontrastuje s belobou postele. Jej krásne mocné vrkoče priamo kričia medzi takmer holými hlávkami ostatných detí. Anička ležala ešte na oddelení krátko, nenachytala nemocničnú belosť, vlásky jej zatiaľ ostali.
Dlho boli Aničkine výsledky z histológie negatívne. Zhubný nádor sa nepotvrdil a znovu sme vo vlastných problémoch na Aničku trošku zabudli, pretože ju previezli do Prahy. Po čase som ju znovu objavila vo vedľajšej izbe. Znovu po operácii, absolvovala ich vraj desať, a znovu vo veľkých bolestiach. Histológia teraz už potvrdila zhubný nádor. Dokonca tak agresívny, že po jednej operácii rýchlo narástol ďalší. Nedal Aničke dospieť, odišla ticho v jednu noc.
Autor: DagmaRA
