Lekár Ivan Rusnák tvrdí, že chlieb treba dávať aj duši
„Dlhé roky som robil v nemocnici v Liptovskom Mikuláši,“ oznámil lekár na dôchodku Ivan Rusnák. „Pracoval som na internom oddelení, ale venoval som sa aj dietike a vždy ma zaujímala psychológia.“ V súčasnosti Ivana Rusnáka však ľudia po celom Slovensku i v Čechách poznajú skôr ako šíriteľa lásky, pohody a porozumenia. Prednášal už v mnohých mestách oboch krajín. „Veľa by sa dalo rozprávať o správnom stravovaní, ale ľudia sú už presýtení tým, čo sa má, čo sa nemá... No nielen chlebom je človek živý, ale človek má dávať aj chlieb svojej duši. Ani jedno nie je druhoradé, jeden i druhý chlieb je rovnocenný.“
Aký vplyv má strava a jej zloženie na psychický vývin človeka?
My Slovania, Slováci sme vlastne obilninári, nikdy sme neboli mäsoví. Starší si určite pamätajú, že sme doma jedávali mäso dvakrát do týždňa. V nedeľu to bol rezeň, v pondelok mäso z polievky. My nie sme prvotne mäsožrúti, nie sme orientovaní na mäso, sme na obilniny. A samozrejme, zloženie stravy má vplyv na našu psychiku. Mňa zaujíma psychosomatika, to znamená odraz psychického na našom telesnom. Spôsob stravovania a zloženie stravy teda vplýva na stav psychiky. Čím viac mäsa jeme, tým je v nás viac agresivity. Keď robili skúšky v amerických väzniciach a jeden rok dávali agresívnym zločincom len vegetariánsku stravu, v priebehu roka všetci sa stali podstatne pokojnejšími, nehovorím baránkovia, ale neboli to tí agresívni zločinci. Nechcem propagovať vegetariánstvo, ale stredná zlatá cesty by mala byť. Možno vegetariánstvo je stravou budúcnosti, ale pokiaľ sú tu vlci, tzn. ľudia ešte nie dobrí, baránkovia sa musia vedieť brániť. Lebo agresivita svetom vládne.
Čo je prejavom agresivity v správaní človeka?
Zlosť. Je tu snáď niekto, kto nepozná zlosť? Prežívame ju každý deň. A skúsme vniknúť do toho, kde je podstata zlosti. Treba povedať, že my ľudia nie sme len bytosti telesné, ale sme bytosti duchovno-duševné. To duševno sa prejavuje aj tým, že sústavne vo vnútri niečo prežívame. Radosť, smútok, trápime sa, zlostíme – to sú citové stavy, ktoré hovoria o stave duše. To nemá s rozumom vôbec nič do činenia. My síce na prvé miesto dávame rozum, ale rozum je bezcitný, rozum nemá city. Pretože inteligenciu, ktorú tak veľmi dávame do popredia ako prejav vysokej hodnoty mozgovej hmoty, s citom nemá vôbec nič. Preženiem: inteligentne sa dá aj vraždiť. Hitlerov generálny štáb mal IQ nad sto štyridsať. Čo dosiahli v bezcitnosti, hrôza pomyslieť. V poslednom období sa objavuje aj inteligencia citová (EQ). Inteligencia súvisí len s rýchlosťou spôsobu nájsť čím skôr to, čo som si postavil za cieľ, ale do toho musí byť vsunutý morálny podtón, ktorý súvisí s citovosťou.
Človek nie je len to, čo vidíme. Veľmi jednoduchučko: som ja to, čo vidím v zrkadle alebo na fotografii? Bežne povieme: to je môj dom, do domu vojdeme a vyjdeme. To je moje auto, do auta nastúpime a vystúpime. Presne tak povieme: To je moje telo. Ale ja – to je jedinečné slovo. Vo vesmíre ja som len ja. Tá duševná bytosť – to som len ja. Ale ja dobre viem, že ja nie som môj dom, ja nie som moje auto, ja nie som ani moje telo. Ja len môj dom, moje auto, moje telo používam. Všetko, čo používame, používame od do. O dome a aute nám to je jasné. Čo sa týka môjho tela, to používam až do smrti. Všetci vieme, že je to okamih, ktorý raz musí prísť. To slovo však v nás vyvoláva istý strach, hrôzu, akoby sa nás smrť netýkala. Týka sa nás. Je to tak. Telesný život smeruje k telesnej smrti. Je potom niečo? Ľudí môžete zaradiť do dvoch skupín: jedni povedia nie, ale tých je menšina. Väčšina povie, že potom niečo je. Neviem síce čo, ale dačo je. A je čas, aby sme túto kapitolu v poznaní ľudí začali otvárať.
Prečo sme prišli na tento svet a čo tu máme riešiť?
Keď vychádzame z toho, že ja som bytosť duševná, ktorá býva v hmotnom tele, musíme sa o ňu starať ako o nástroj, aby sa predčasne nezničil. Aby som tu pobudol čo najdlhšie a naučil sa na tomto svete čo najviac. Ale nie matematiky, fyziky, biológie, chémie, ale aby som sa naučil v prežitiach, čo je dobré a čo dobré nie je. To súvisí s citom. Keď raz odídeme, tam sa nebude počítať to, aké známky sme mali z matematiky alebo z fyziky, koľko titulov máme pred menom alebo za menom, ale čo si, človeče, z prežitia pochopil, čo dobré je a čo dobré nie je. Tu by sa dalo odpovedať, že každá spoločnosť má nejaké iné pravidlá, ale všetci cítime v sebe, čo je dobré. Je dobré klamať? Je dobré kradnúť? Nie! To vieme, keby nám to niekto urobil, prežívame to ako bolesť. Dobré nerobiť zle, hovoriť vždy pravdu...
Sme bytosti citové, takže žijeme citom. A vybrali sme si v dnešnej dobe, čo sa týka dietetiky, obilia a mäsa, že čím viac mäsa jeme, tým mám väčšiu tendenciu zlostiť sa. Už sme pochopili, že zlosť je niečo nie dobré a hovoríme: nezlosti sa, lebo škodíš sám sebe. Ale toto je rozumovo naučené, nie je pochopené, prečo.
Prečo sa vlastne zlostíme?
Vravievame, lebo tí okolo mňa sú nemožní. No dobre, a poďme hlbšie. Ja totiž ako bytosť duševná mám v sebe jednu vlastnosť. Neustále musíme niečo chcieť. Máme v sebe vôľu, ktorá sa prejavuje mojím chcením. Od toho sa nedá odpojiť, každý z nás neustále musí niečo chcieť, kým sme pri vedomí. A za každé rozhodnutie v živote, prichádza následok. To je vlastne celý život. Pod tlakom chcenia sa rozhodujem a život mi prináša následky, a tak sa učím, čo je dobré rozhodnutie a čo nie je dobré rozhodnutie. A nedá sa to vypnúť. Aj keď niekto povie: dajte mi všetci pokoj, ja už nič nechcem. Chce. Čo? Pokoj. Túto vôľu v sebe všetci nosíme a na jej slobodu sme všetci veľmi citliví. Sme neradi, keď nám niekto zasahuje do slobody vôle. Práve tu sa dostávame k jadru zlosti.
Kedy sa najčastejšie a najviac zlostíme?
Vtedy, keď ja chcem, aby ten druhý oproti mne situáciu riešil tak, ako ja chcem. A nie ako on chce. Tam je zrážka dvoch chcení. Keď mám skutočne objektívne pravdu, nemám nič vnucovať. Mám len vysvetliť: kamarát môj, robíš chybu v tom a v tom. V budúcnosti to môže mať také a také následky, nerob to. Keď on napriek vysvetleniu dvojnásobnému či trojnásobnému trvá na svojom, lebo to nechce naschváľ zle, on to ešte nevie inak, poviem: dobre, rozhodni sa a vykonaj podľa svojho. Keď to veľmi zjednoduším: kamarát Jano vylezie na vysoký strom a kričí z desiatich metrov – idem skočiť. Neskáč, dolámeš sa. Nie, ja som šikovný, uvidíš, skočím. Nie, dolámeš sa. Nechce brať moju radu za svoju. Ak si sa rozhodol, skoč. Jano skočí a zlomí si nohu. Akútne chirurgicky ochorel, je na chirurgii, ale práve v tej chvíli sa naučil a pochopil, že z výšky už nebude nikdy skákať. On sa nechcel dolámať. Bol presvedčený, že skok zvládne. My totiž v živote po každom rozhodnutí, musíme nejako dopadnúť. Pred rozhodnutím sme obrazne povedané na strome života a po rozhodnutí vždy nejako dopadneme. Jano sa mohol rozhodnúť zliezť. Bol by dopadol dobre. Jano sa rozhodol skočiť, dolámal sa, ale dolámanie mu pomohlo pochopiť, že z výšky nebude skákať. Ale ja som sa nezlostil. Len som mu prísne vysvetlil, čo nemá robiť a aké následky ho čakajú. Vysvetlenie je v poriadku, ale zlosťou ho ja nútim, aby prebral moju vôľu za svoju. To sa nesmie. V slobode vôle sa učíme, čo je dobré a čo je zlé. Nemáme sa prečo zlostiť, lebo v zlosti vždy vnucujeme a najčastejšie sa zlostíme vo svojom blízkom okruhu.
Platí toto pravidlo vo vzťahu medzi dospelými, či aj vo vzťahu dospelý – dieťa?
Pochopiteľne, toto platí vo vzťahu medzi rovnocennými dospelými ľuďmi. Deťom môžeme prikázať, ale ani tam sa nemáme zlostiť. Treba im povedať jasne, čo smú a čo nesmú. Ale akonáhle dospejú a majú 16, 17, 18 rokov, už sme staršími priateľmi, ktorí radia a máme ich nechať rozhodnúť sa. V slobode vôle sa učia, čo je dobré a čo je zlé. Zlosťou vlastne obmedzujem slobodnú vôľu človeka, ktorý je vedľa mňa. Keď toto pochopíme, zlosť mi okamžite spätno-väzobne oznamuje, ako nepríjemne by to vyvstalo, že ja robím chybu. Prísny človek je iný ako zlostný. My máme prísne vysvetliť, ale nie zlostne. Prísneho učiteľa majú deti radi, zlostného nie. Prísneho otca deti rešpektujú, lebo je vždy spravodlivý, zlostného sa boja a nemajú ho veľmi radi.
Aký vplyv majú na našu zlosť stravovacie návyky?
Čím viac jedávame mäsových výrobkov, tým sme zložením krvi pohotovejší reagovať zlostne. A čím viac obilninárskych výrobkov jeme, ale samozrejme, správnych: celozrnných, z tmavej múky..., tým sme pokojnejší.
Slovania sa vyznačovali holubičou povahou, dobrosrdečnosťou. Z toho ešte stále čosi v nás pretrváva. To je istý dar vkladu do pokladnice Európskej únie, pretože národov, ktoré majú široké a dobré srdce ako Slováci, Slovania, to nie je hocikde. Keď bol doktor Raymond Moody (autor kníh o živote po živote) po nežnej revolúcii na lekárskej fakulte v Martine, povedal: „Prešiel som celý svet, ale takých dobrosrdečných ľudí som nikde nestretol.“ A to sme už my z tej príslovečnej slovanskej dobrosrdečnosti stratili veľmi veľa. A nepochybne, súviselo to aj so spôsobom stravovania. Obilniny, chlieb, zemiaky, kapusta – základ jedla. Na Slovensku sa veľa mäsa nejedlo.
Odráža sa zlosť na telesnom zdraví, prípadne vo výzore človeka?
Kto sa zlostí, odráža sa to aj na jeho zdraví. Prinajmenšom, v zlosti nám stúpa krvný tlak. Ak neustále riešime presadzovaním svojej vôle voči druhým svoje postoje, budeme stále zlostní, budeme mať neustále zvýšený krvný tlak a ideme k lekárovi, ten nám dá lieky, ktoré nám pomôžu znížiť krvný tlak, ale vo vnútri sa stále zlostíme. A keď sa zapláta na hrnci nášho tela diera vysokého tlaku, tak po čase sa objaví niekde niečo iné. Lieky samotné majú vedľajšie účinky. Je zaujímavé, že Američania v deväťdesiatych rokoch robili hodnotenie, na aké druhy chorôb ľudia v amerických nemocniciach zomierajú. Vyšlo, že lieky sa dostali na štvrté až piate miesto v príčinách úmrtí v amerických nemocniciach. V dobrom úmysle podávané, nie v zlom. Lieky, ktoré majú pomáhať, svojimi vedľajšími účinkami prinášajú komplikácie, ktoré vedú k predčasnému odchodu z tohto sveta. Lieky sú dobré, ale treba sa zamyslieť, či sú naozaj dobré v tých množstvách a tých kombináciách, ktoré v dnešnej dobe ľudia užívajú naordinované v dobrej vôli lekármi.
Ako sa vy ako lekár pozeráte na liečbu liekmi?
Napriek tomu, čo som povedal, som za lieky. Nie sme totiž takí dokonalí, aby sme dokázali, napríklad odporúčanie o zlosti do seba vkomponovať v priebehu jedného dňa či týždňa. Potrebujeme sa to učiť. Do tých čias, kým sa to naučíme, je dobre lieky užívať. Krvný tlak, samozrejme, nemusí súvisieť len so zlosťou, ale aj so strachom alebo inými stresovými situáciami, keby išlo konkrétne o zlosť, keby sme sa odučili zlostiť a reagovať len prísne, vysoký tlak z tohto dôvodu by nebol. A lieky by sme mohli postupne vysadiť.
