Keď pred rokmi zabehla Ľudmila Šunová maratón v Austrálii a rozprávala mi o svojich zážitkoch, poznamenala som: „Už ste bežali na všetkých kontinentoch okrem Antarktídy. Ale tam sa určite maratóny nebehajú, lebo je tam samý sneh a ľad, iba tučniaci a ľadové medvede.“ Ľudmila sa potmehútsky usmiala a povedala: „Čo vy viete. Možno raz budem bežať aj medzi ľadovými medveďmi.“ Vtedy som to brala ako žart. Keď mi pred dvoma rokmi povedala, že 26. februára 2007 bude bežať maratón v Antarktíde, myslela som si, že sa zbláznila. „Ak dožijem a zdravie mi bude slúžiť, pôjdem, aj keby som mala dom predať,“ hovorila odhodlane. Dom nepredala, ľadových medveďov nevidela, ale maratón na Antarktíde zabehla.
Ako ste sa dozvedeli, že aj v Antarktíde sa beží maratón?
Dozvedela som sa to asi pred dva a pol rokmi rokmi v Buenos Aires, kde som bežala maratón a hneď som si začala vybavovať, aby som tam mohla bežať. Najprv som zaplatila 300 dolárov, aby ma zapísali do poradovníka. Dva roky som musela čakať, lebo termín maratónu bol 26. februára 2007. Keby som vedela skôr, že aj v Antarktíde sa beží maratón, prihlásila by som sa skôr. Bol to už ôsmy ročník.
Aká bola cesta?
Najprv som letela lietadlom do Buenos Aires v Argentíne, kde bol zraz všetkých účastníkov maratónu. Na druhý deň sme išli do rekreačného strediska Ushuala a odtiaľ loďou do Antarktídy. Dvanásť dní som strávila na lodi.
Nemali ste morskú chorobu?
Nie.
Čo ste robili na lodi?
Na takej parádnej lodi som sa v živote neviezla a ani už asi nebudem. Bola síce ruská, volala sa Akademik Sergej, priezvisko som zabudla, ale bolo na nej všetko. Sauna, posilňovňa, bar a jedlá od výmyslu sveta. Pribrala som päť kíl a nemôžem ich zhodiť. Mali sme aj televízor, premietali nám filmy o Antarktíde. Ľudia na lodi boli zlatí, bieli aj čierni, väčšinou Američania. Škoda, že nevedeli po slovensky a ja zase po anglicky. Ukazovala som síce rukami aj nohami, ale neviem, či mi rozumeli. Budem sa musieť konečne začať učiť cudzie reči.
V kajute ste bývali sama?
S jednou Američankou. Raz som ju našla, ako listuje v mojom anglicko-slovenskom slovníku. Čo mi tak asi chce povedať? rozmýšľala som. A ona ukázala na slovo klobása. Asi jej smrdela, lebo stále vetrala. Možno bolo vegetariánka alebo nevie, čo je dobré. Ale nebola to klobása, ale slaninka. Výborná, domáca, voňavá a dobre prerastená.
Vy ste si z Liptova zobrali do Antarktídy slaninu?
Vždy si so sebou beriem do sveta klobásu alebo slaninku. Túto som ale nezjedla. Darovala som ju jednému pánovi, ktorý mi robil tlmočníka v Buenos Aires. Už som sa s ním raz stretla, keď som tam bežala maratón. Otca má Taliana a mamu Slovenku. Volá sa Cesare Mangiaterra a bude z neho vraj honorárny konzul. Bol celý rád, keď som mu dala slaninu zo Slovenska. A Američanka nad ňou ohŕňala nos...
Ako to vyzeralo na miestach, kde ste bežali maratón?
Maratón sme bežali na polostrove King George. Nebolo tam nič, žiadne domy a hotely, len výskumné stanice. Z lode nás na motorových člnoch odviezli na breh, tam sme sa prezliekli, zabehli maratón a išli sme naspäť na loď.
Maratón ste bežali v kroji. Nebola vám zima?
Ani nie, mala som čiapku. V kroji som bežala už veľakrát, ale s čiapkou prvý raz. Pod krojom som mala niekoľko vrstiev a termobielizeň. Keď som si na to obliekla kroj, všetci sa na mňa pozerali ako na mimozemšťana, lebo na lodi som kroj nemala. Pred maratónom mi poslali inštrukcie, čo si mám zobrať, ale bol to taký skomolený preklad, že som z toho rozumela akurát to, že si nemusím brať biele trenírky a päťsto párov ponožiek, lebo na lodi je práčovňa. Ale mala som si zobrať napríklad vysoké gumené čižmy. Načo mi tam budú? pomyslela som si, veď v tom sa nedá behať maratón. Tam som to pochopila. Z člnov sme totiž vystupovali rovno do vody. Keďže čižmy som nemala, musela som si ich na lodi požičať a stálo ma to tridsať dolárov.
V čom ste bežali maratón? Mali ste špeciálnu obuv?
Obyčajné botasky, ale špeciálne som si ich upravila. Na bokoch som ich narezala, lebo pod palcami mám veľké kosti a všetky botasky ma tlačia. Mala by som si ich dať operovať, ale nemám kedy, keď stále behám. Bežali sme po snehu, po ľade, po vode, po blate aj po kameňoch. Ale bolo to lepšie ako po asfalte. Aspoň ma nepálili chodidlá.
Neomrzli vám palce? Koľko bolo stupňov?
Neviem, asi mínus pätnásť. Neomrzlo mi nič, iba tvár som mala úplne červenú a celá sa mi zošúpala.
Aký to bol pocit dobehnúť do cieľa a aký ste mali čas?
Asi osem hodín. Povedali nám síce, že kto nezabehne maratón za sedem hodín, toho tam nechajú a loď odpláva. Ale nebola som posledná. Jedna žena bežala ešte o pol hodinu dlhšie ako ja, a počkali nás. Keď som dobehla, bola som síce premrznutá, ale šťastná. Asi dve hodiny som sa potom na lodi sprchovala pod horúcou vodou. Večer bola oslava, nalievali šampanské, všetci mi gratulovali.
Čo ste robili po maratóne?
Plavili sme sa loďou kade-tade okolo Antarktídy, pozerali sme sa na veľryby, ako sa prehadzovali a striekali do výšky. Boli tam aj preteky na kajakoch, chodili sme povzbudzovať. Tie ľady a zvery okolo, to bola nádhera! Pozerala som sa na tučniakov a tuleňov a oni na mňa. Keď som bežala maratón, povaľovali sa popri trati a vyvaľovali na mňa okále. Ženu v kroji určite ešte nevideli.
Pri vašich cestách po svete sa vám vždy prihodilo niečo nezvyčajné. Raz vám prehľadávali na letisku kufor, lebo si mysleli, že v ňom máte bombu. Napokon zistili, že to bola medaila. Prihodilo sa vám aj v Antarktíde niečo zvláštne?
V Antarktíde nie, ale v Buenos Aires. Slovenský honorárny konzul Eduardo Kabát po mňa poslal na letisko auto so šoférom. Ale nemohol ma nájsť, lebo ja som zase hľadala tašku. Tri hodiny som bezradne chodila po letisku. Anglický slovník mi bol na nič, lebo všetci hovorili po španielsky. Nakoniec sa mi podarilo nejakého pána presvedčiť, aby vytočil číslo honorárneho konzula. Povedal mi, že už poslal email na Liptov, či som vôbec odcestovala. Ale dopadlo to dobre. Šofér mal ceduľou s mojím menom, ja som vytiahla slovenskú zástavu, ktorú nosím vždy so sebou a napokon sme sa našli. Aj taška sa našla.
Aký suvenír ste si doniesli z Antarktídy?
Krásnu medailu s tromi tučniakmi a tričko. Na iné suveníry som nemala peniaze. Antarktída ma vyšla asi na dvestotisíc, musela som si zobrať pôžičku a teraz pomaly splácam. Oslovila som mnohých bohatých a vplyvných ľudí, vypisovala listy známym osobnostiam, podnikateľom, hercom, spevákom aj ministrom. Tí najbohatší, čo som si myslela, že niečo dajú, ma sklamali. Podporil ma iba Viliam Veteška, drobní liptovskí podnikatelia, primátor Liptovského Mikuláša a obec Lazisko, kde som sa narodila. Termobielizeň som dostala od Milky Kozmanovej. Všetkým veľmi pekne ďakujem. Aj Lucii Húskovej z cestovky, ktorá mi celé dva roky prekladala listiny z angličtiny a vybavovala, aby som mohla v Antarktíde bežať.
Bežali ste už na všetkých kontinetoch. Čo teraz? Zavesíte už botasky na kliniec?
Ešte na Mesiaci som nebežala (smiech). Keby ma tam nejaký multimilionár zobral, aj by som to skúsila. Škoda, že žiadneho nepoznám. Ale poznám prvého slovenského kozmonauta Ivana Bellu. Pochádza z Dolnej Lehoty, tam som ho kedysi stretla na pretekoch. Bola som tam bežať aj nedávno, keď som sa vrátila z Antarktídy, ale nebol tam. Ešte je v Rusku, má sa vrátiť o mesiac. Možno ho prehovorím, aby ma na ten Mesiac odviezol... Ale to tam nepíšte, budú si myslieť, že to myslím vážne a že som sa naozaj zbláznila... Aj tak si to niektorí už myslia.
Stará baba by mala podľa nich sedieť pekne doma, vyšívať, piecť buchty, okopávať záhradu a nie behať maratóny. Ja sa roboty nebojím, v živote som sa nadrela dosť. Na poli aj okolo domu. Nedávno som opravovala rodičovský, pristavovala, murovala, všetko som robila sama. Povedala som si: Ľuda, zaslúžiš si zažiť ešte niečo pekné. Neľutujem a som šťastná, že som bola v Antarktíde. Doteraz vidím tú nádheru pred sebou.
Budete teraz oddychovať alebo sa už chystáte na ďalší maratón?
Behala som celý život a kým budem vládať, neprestanem. Po Antarktíde som bežala v Dolnej Lehote a Beňadikovej, chystám sa na majstrovstvá Slovenska vo viacboji do Topolčian. Už sa teším aj na beh Devín- Bratislava, kde som prvýkrát bežala v kroji. Stošestnásty maratón by som chcela zabehnúť v máji v Prahe.
