Autá, rýchla jazda a všetko, čo súvisí s motorizmom, boli pre Milana Salaja z Liptovského Mikuláša vášňou odjakživa. Ešte za bývalého Zväzarmu jazdil automobilové preteky rallye, súťažil aj v pretekoch automobilov do vrchu, prednedávnom robil testovacieho jazdca v BMW Autogroup Praha. Šoférske skúsenosti má však nielen z rýchlych áut, ale aj z kamiónu. Prvýkrát si za volant kamiónu sadol už vari pred tridsiatimi rokmi. Ako vodič medzinárodnej kamiónovej dopravy pracoval niekoľko rokov. Jeho jazdy smerovali najmä do Ruska a Fínska, ale prebrázdil už celú Európu. Teraz pracuje v bratislavskej prepravnej spoločnosti a jazdí do Maroka na dvojtýždňové turnusy. Na svojom konte má už viac ako poldruha milióna kilometrov.
Víno a cigarety namiesto pokuty
„V Maroku v porovnaní s európskymi krajinami, neplatia žiadne dopravné predpisy, resp., ak aj platia, domáci ich vôbec nedodržiavajú. Na cestách je chaos,“ hovorí o rozdieloch v doprave Milan. „Neviem, či to platí aj pre domácich, ale keď tam policajti zastavia auto, pýtajú pivo, víno a cigarety, niektorí tvrdší chlapi aj whisky,“ dozvedáme sa. Na takúto situáciu, sú už šoféri, ktorí majú s touto arabskou krajinou na africkom kontinente skúsenosti, pripravení. „Otvoríme kufor, kde máme pre takéto prípady pripravených zopár fliaš a sami si vyberú, čo chcú. Minule som napríklad predbiehal v Casablance auto na úseku, kde bola povolená maximálna rýchlosť 60 kilometrov za hodinu, deväťdesiatkou. Ako naschvál bol v aute nejaký vysokopostavený policajt a už ma zastavovali. Ale, ako vždy, nedali mi finančnú pokutu, chlapík si zobral len dvojlitrovú minerálku a cigarety.“
Milan počas dvojtýždňového turnusu do marockého Agadiru a späť najazdí okolo desaťtisíc kilometrov. „Najradšej jazdím po úzkych cestách a serpentínach, pod ktorými sú aj niekoľkostometrové zrázy, cez pohorie Atlas. Podľa spôsobu jazdy tam krásne vidno, aký skúsený vodič vedie auto či kamión.“
Moslimská modlitebňa na trajekte
Keď kamiónisti idú na novú trasu prvýkrát, stane sa aj, že zablúdia. „Tiež sa mi to stalo, keď sme boli s kolegom v Maroku prvýkrát. Ani on tam ešte nebol a veru sme sa povozili po viacerých prímorských rekreačných strediskách, dokonca sme sa ocitli priamo na námestí Marakéša, kým sme našli správnu cestu. Ešte, že sme vtedy nenatrafili na policajtov, lebo tí by ani nespočítali, koľko zákazov vjazdu a iných sme porušili,“ hovorí s úsmevom Milan, ktorý sa však porušovaniu pravidiel radšej vyhýba. Ale, keď sa inak nedá...
Cez Gibraltársky prieplav sa zo Španielska do Maroka plaví Milan aj s kamiónom na trajekte. „Plavba trvá bezmála štyri hodiny, počas nej sa v reštaurácii najeme. Na trajekte je niekoľko reštaurácií, jedální, moslimovia tam majú napríklad aj modlitebňu. Arabská kultúra je úplne iná, na akú sme zvyknutí v Európe a človek tam môže urobiť aj spoločenský prešľap. S kolegom sme totiž raz omylom vošli do modlitebne, samozrejme, obutí. Až keď sa na nás upreli nevrlé pohľady na kobercoch kľačiacich bosích moslimov, došlo nám, že treba vycúvať.“ Okrem stravovania v reštaurácii na trajekte si Milan občas počas povinnej prestávky niečo aj uvarí, zásoby potravín si vozí z domu. Vo voľnom čase počas osemhodinových prestávok, keď šoféruje kolega, Milan väčšinou posiela esemesky, alebo sa učí. Má síce za sebou šesťročný špeciálny kurz, zameraný na elektroniku automobilov, ale ako vraví, v tejto oblasti sa zdokonaľuje stále.
„Oslovili“ ich piati ozbrojení
Zaujímalo nás, či mal nepríjemnú či nebezpečnú skúsenosť. „Mal som, keď som ešte jazdil do Ruska. Zhodou okolností sme sa vracali z Moskvy s majiteľom firmy, v ktorej som vtedy pracoval, keď nás v Bielorusku „oslovili“ piati samopalmi ozbrojení muži a chceli doláre. Nestratili sme duchaprítomnosť a vysvetľovali sme im, že my sa už vraciame z cesty, takže sme všetky peniaze minuli. Uspokojili sa s tridsiatimi vtedy ešte nemeckými markami a litrom vína. Zrejme to boli nejakí „začiatočníci“, lebo ostrí chlapi, by tie zbrane asi použili. Ale po incidente sme si aj tak vydýchli, že si nevšimli na sedadle rozložené doláre, ktoré majiteľ práve predtým počítal,“ spomínal Milan a dodal, že nepríjemné boli aj vyše tridsaťstupňové mrazy v Rusku, či troj-štvordňové čakanie na poľsko-bieloruských hraniciach. „Maroko mi vyhovuje, aspoň sa tam vyhrejem. Už sa neviem dočkať, kedy mi z firmy zavolajú, že vyrážame. Aj keď nepríjemnosti sa stávajú aj tam. Pri spiatočnej ceste nám policajti musia v prístave doslova strhávať Arabov spod návesu, pretože majú snahu sa dostať načierno do Európy, ktorá pre nich vraj znamená životný sen.“
Dva týždne v kabíne kamiónu a sedenia za volantom však dá zabrať Milanovej chrbtici. „Na to je výborná rehabilitácia v aquaparku a vitálnom svete.“ Za najlepší relax však považuje jazdu dvestošesťdesiatkilometrovou rýchlosťou na okruhu v Brne.
Autor: -evp-