Myslí si, že knihy poézie by mali byť pekné a že básnici sú ľudia, ktorým neukradli detstvo. Vraví, že obeť je soľou lásky a o vzťahoch netreba hovoriť, ale ich žiť. Žabu by pobozkal, len keby mal stopercentnú istotu, že sa premení na princeznú. A je mu dobre v samote uprostred obyčajných ľudí... Básnik Kamil Peteraj.
Sme pacienti na tom zvláštnom áre
Kde nájdeš iba zaľúbené tváre
Na tú diagnózu fajn sa leží – nie som sám
Pošeptám ti čo sa páči v noci všetkým dievčatám
To je úryvok z jednej ľúbostnej básne v jeho najnovšej zbierke Čo sa šeptá dievčatám. Zbierka obsahuje texty, básne a sentencie o láske. Kamil Peteraj svoje najnovšie dielo obohatil aj vlastnými, pôsobivými fotografiami. Čitateľovi sa tak dostáva do rúk krásna, intímna knižka plná šťavnatej lyriky. S Kamilom Peterajom sme sa nielenže porozprávali, ale tiež sme mu položili otázky, ku ktorým nás podnietili, vyprovokovali, práve jeho básne. Ale hovorili sme aj o všeličom inom...
Vaša nová zbierka Čo sa šeptá dievčatám je nádherná, má krásnu dušu aj telo... Toto bude asi rečnícka otázka, ale... ste s ňou spokojný?
S knižkou som spokojný. Vydarila sa. To poteší každého autora, najmä, ak ide o knihu poézie. Knihy poézie majú byť pekné.
Knižku vám pokrstil Robo Grigorov. Prečo práve Robo?
Robo Grigorov preto, lebo ho mám rád, je to vynikajúci spevák, v minulosti naspieval veľa mojich textov a boli to veľké hity. Takže mne sa to zdalo ako niečo veľmi logické.
Komu ste venovali, chcete venovať svoju novú zbierku básní?
Nepovedal by som, že kniha je niekomu venovaná. A keď už, tak potom čitateľovi, respektíve čitateľom všetkých vekových kategórií. Snažil som sa ju napísať tak, aby bola čitateľná a aby ľudí neodstrašovalo už slovo poézia.
Nezdá sa vám, že je tak trochu smutná? Žeby preto, lebo aj láska býva smutná?
Mne sa tá knižka nezdá smutná, skôr by som povedal, že ide o poéziu, v ktorej už účinkuje zmúdrenie - hoci, to zmúdrenie spočíva asi v tom, že musíme konštatovať to, čo je v jednej básni: láske nik neprešiel cez rozum.
Ste aj autorom fotografií. Sú zvláštne. Zaujímavé, nevšedné a vôbec nie tuctové... tá vaša fotomodelka. Kde ste ju objavili?
V Bratislave na Obchodnej ulici. Inak, rozličné figúrky vo fotografii nefungujú. Majú mŕtve oči, takže s tým ich pohľadom nič nenarobíte. Prečo táto albastrová figúrka funguje, je moje tajomstvo. Fakt je, že ak sa mi podarí vytvoriť to, o čom snívam, tak cyklus Alabastrová lady bude mať okolo 450 obrazov, každý krát štyri fotografie. Som riadny magor, však?
Ale nie, vôbec nie ste magor! Povedzte, čo si predstavujete pod pojmom dievča?
Stred vesmíru. Môže byť niečo krajšie ako milé, prirodzené dievča? A ešte k tomu Slovenka?
A čo sa teda šeptá dievčatám? Čo šeptá, šeptával, dievčatám Kamil Peteraj?
Na to nech príde každý sám. To je tá poézia. Niekedy banálna, dokonca triviálna, niekedy až príliš ornamentálna… v každom prípade to ,,nalievanie” do uší je školou jemnocitu a otváraním trinástej, najkrajšej komnaty.
Pamätáte si, kedy a komu ste prvý raz pošepkali niečo, čo sa nezvykne a nemá hovoriť nahlas?
Tieto veci si muži veľmi nepamätajú, za to o to viac si ich pamätajú ženy. A rady to niekedy pripomenú. Aj s detailným popisom času a miesta.
Toto je otázka z vašej básne Otázky pre bláznov: čo je hlboké a čo plytké?
Ťažká otázka. V básni je o relativite vzťahu: čo je v ľudskom vzťahu dvoch to plytké a čo hlboké? Často na to prídeme až po čase, ale aj tak platí, že jedno, aj druhé sa dopĺňa. Banality bývajú zvyčajne krásne, pravdy často škaredé. Tak si vyberte...
Aj táto: čo stratilo sa, čo sa vracia?
Ďalšia ťažká otázka, pretože k nej sa viaže hneď ďalšia, čo zostalo a čo sme navždy stratili? Vracia sa spravidla to stratené, ale už je to prebolené, má to inú krásu, povedzme krásu sentimentu, toho, čo vnímame až po rokoch.
A ešte: čo vám môže byť ukradnuté a z čoho máte strach?
Ukradnuté? Takmer všetko, okrem základných vecí, rodina, deti, krajina, v ktorej žijem, priatelia, samozrejme, zdravie. K životu stačia tieto veci a poznanie, že bohatý je ten človek, ktorý má dosť. Len je tu otázka, čo je to dosť? Niekomu stačia k životu základné veci a je s nimi šťastný a iný nemá dosť, ani keď vlastní sto mrakodrapov.
Tuším skoro každá vaša báseň podnecuje, provokuje klásť otázky... Čo by ste chceli vrátiť späť, tak naveky vekov ako za mlada?
Šťastné detstvo. Lebo sa hovorí, že básnikmi sú ľudia, ktorým neukradli detstvo. A potom tú poéziu objavovania, ktorú má človek dovtedy, kým všeličo nevie. Inak nič. Nemám pocit, že by mi to opakovanie prinieslo až také veľké šťastie...
Myslíte si, že pre lásku sa treba obetovať? Presnejšie, že jeden z dvoch sa musí obetovať, prispôsobovať, ak chce, aby láska vydržala?
O tom nepochybujte. Bez obetí nie je nič. Obeť je soľou lásky.
Na láske vraj najsmutnejšie je to, že o nej možno hovoriť v minulom čase. Keď muž povie, tak veľmi som ju miloval a žena, tak veľmi som ho milovala, no nie je to smutné? Prečo asi lásky, o ktorých sme si mysleli, že budú trvať večne, končievajú?
Je, ale ono to tak musí byť. V láske je najkrajšie to, čo sme nedosiahli, a predsa to bolo tak blízko. Šťastie bez smútku… aké by to bolo? A to isté platí o minulom čase lásky. S odstupom času ju vidíme krajšiu. Poviem paradox. Len nenaplnené lásky boli, z romantického pohľadu, naplnené. Ale sú aj lásky šťastné, to vtedy, ak je ich lodivodom, ktorý ich vedie cez búrky, priateľstvo.
Prezradíte recept na „láskoliek“?
Láskoliek? A vy ten liek nepoznáte? No teda! Predsa je to čas! Ten vás vylieči. A dokonale!
Pádom sa nikdy nevrátime na to miesto, odkiaľ sme vzlietli... to ste veľmi pekne povedali. Napísali. Ale stáva sa nám ľuďom často aj to, že najprv padneme a až potom sa nám podarí – ak sa podarí – vzlietnuť. Ktorý asi je ten lepší prípad?
Súhlasím s vami, ja však viac poznám tých prvých prípadov. Bláznovstvo lietania, čas, keď vám láska nadnáša srdce, to je niečo neopakovateľné. Po takom páde príde vytriezvenie. Ale aby sme zbytočne nefilozofovali, poviem to takto: potom už človek lieta nižšie nad zemou...
Zatúžili ste niekedy pobozkať žabu v domnienke, či túžbe premeniť ju na princeznú?
Bŕŕŕ! To by som musel mať stopercentnú istotu!
Ako „riešite“ ženský plač?
Treba mu predísť. Ženské slzy, a vôbec slzy, nemám rád. Nech je ich čím menej.
My si vieme kruto nedať aj čo by sme chceli... Prečo sa zriekame túžob a citov, prečo ich odmietame, aj keď vieme, či aspoň tušíme, že by nás mohli urobiť šťastnými? Žeby z trucu?
Ľudia často nechcú rozumieť jeden druhého. Trucovanie a robenie si schválností asi nie je cestou k šťastiu. Najviac mi je však odporné, ak nejaká dvojica donekonečna analyzuje svoj vzťah. A ešte do toho zaťahuje aj iných. To vždy končí zle. O vzťahoch netreba toľko hovoriť, treba ich žiť. A nezabíjať ich hlúposťami.
Hovorí sa, že dobrý a šťastný život sa vždy odrazí v tvári ženy. Kedy vás ako muža, či chlapca, prvý raz zaujala ženská tvár? A čo ste v nej videli?
Bola to tvár mojej mamičky, keď nás videla ako deti šťastných. A čo som v nej videl? Svoje šťastie.
Čo sa asi tak odráža v tvári muža?
Na to nech odpovedia ženy. Ale chlap by mal mať na tvári nejakú tú jazvu z ulice ako symbol toho, že je to správny predátor, pripravený biť sa so životom o svoju pravdu.
Povedzte ešte, ako si práve žijete?
Žijem normálne, dá sa povedať obyčajne, to znamená v štandardom pracovnom nasadení. Žijem so svojou manželkou, dvomi dospelými synmi, trocha bokom od sveta médií... teraz som sa „vystrčil”, pretože mi vyšla knižka. Odmietol som mnoho lukratívnych ponúk na rozličné televízne vystúpenia, tvrdím, že autor má byť skrytý v tieni a má zaňho hovoriť jeho dielo. Keďže neznášam svet celebrít a falošnej smotánky, je mi dobre v samote, uprostred obyčajných ľudí. Mám rád „normálno”, nevyvyšovanie sa, poéziu obyčajného života. A to želám aj ostatným.
Ďakujeme za rozhovor.
