Michael Daskalakis sa narodil v nemeckom Kasseli. Od roku 2000 sa jeho domovom stalo Slovensko. Založil si rodinu, získal prácu a od decembra aj slovenské občianstvo. Reštaurátor keramiky so špecializáciou na dobu bronzovú a stredovek v Považskom múzeu v Žiline Michael Daskalakis sa okrem reštaurovania prehistorickej a historickej keramiky venuje aj umeleckej činnosti a organizovaniu rôznych výstav a zaujímavých podujatí.
Keď sme vstúpili do kráľovského ticha reštaurátorskeho ateliéru, skláňal sa Michael Daskalakis nad hrnčiarskym kruhom a pod rukami mu rástla historická nádoba. „To budú suveníry,“ povedal, keď zdvihol hlavu od práce a pustili sme sa do zaujímavého rozhovoru. „V archeologickom krúžku som pracoval už ako 13 - 14-ročný chlapec a po maturite som v tom pokračoval,“ hovorí o sebe sympatický reštaurátor. Venoval sa štúdiu maliarstva, ktoré však nedokončil a svoj záujem obrátil na keramiku. Svoju umeleckú prácu využil pri pedagogickej práci v rehabilitačnom centre pre zdravotne postihnutých, začal odborne spolupracovať s Ismetom Yedikartes, docentom na univerzite v Istanbule a Štuttgarte. Postupne absolvoval prvú výstavu a otvoril si vlastnú keramickú dielňu. Ťažiskom jeho práce sa stala reprodukcia keramiky z obdobia neolitu nielen stvárnením, ale aj vypaľovaním dobovou metódou. „Svoju prácu mám veľmi rád,“ pousmeje sa a prezradí, že na Slovensko prišiel na pozvanie svojho priateľa akademického maliara Stana Lajdu, ktoré sa mu vďaka manželke stalo druhým domovom. Keď vyhral konkurz na miesto reštaurátora keramiky v Považskom múzeu, vrátil sa k práci, ktorú robil aj predtým. „Mám vytvorené oveľa lepšie podmienky. Mám tu pokoj, ktorý je pre mňa najdôležitejší, všetko čo potrebujem k práci a priestrannú, útulnú dielňu,“ vyjadrí svoju spokojnosť. Musíme priznať, že dielňa bola neuveriteľne čistá a uprataná. Odpoveď sme sa dozvedeli otázkou: „Myslíte si, že by som mohol pokojne pracovať, keby tu bol neporiadok? Veď by som nič nenašiel.“ Prezradí nám aj kúsok zo svojho kumštu. Na poličke ležali dva kusy pozliepaných rozbitých črepín, v ktorých chýbali niektoré kúsky. Ako z nich vytvorí ucelený obrázok? Jednoducho si urobí voskový alebo moduritový odliatok z časti, ktorá je celá a tak získa negatív. Ten použije ako formičku pre sadrový odliatok druhej chýbajúcej časti. Oveľa zložitejšie je poskladať vrecko plné keramických črepov, o ktorých nie je jasné ani to, koľko nádob to vlastne bude. Je to ako skladanie puzzle. „Najdôležitejší pri práci je čas,“ prehodí a vedie nás k stolu, na ktorom stojí aktuálny nález z výskumu na Budatínskom zámku. Pri skladaní črepov je veľmi dôležité poznať okolnosti nálezu, pretože predmety, ktoré ležia okolo, navodia atmosféru doby. „Napríklad čím vyšší stupeň vypálenia, tým mladšia je kultúra. Ďalšie pravidlo hovorí, že čím je nález hlbšie v zemi, tým je starší,“ pokračuje vo výklade. Je to taká mozaika, do ktorej všetko musí zapadnúť, musí poznať celý kontext. Veľa napovie hrúbka črepov, znalec hneď vidí, či ide o nízku alebo vysokú nádobu a postupne sme zasvätení do ďalších podrobností. „Napríklad, keď som začal reštaurovať tento kúsok, vôbec som netušil, že ten okraj bude takto. Prišiel som na to postupne,“ hovorí o rôznych úskaliach svojej práce. Dozvieme sa, že už Kelti poznali hrnčiarsky kruh, ale Slovania nemali až také znalosti. Mnohé kultúry pred nami mali vyššiu remeselnú úroveň spracovania keramiky ako my a určite si zaslúžia obdiv. Poznali materiály a nádoby vypaľovali veľmi precízne. Najobľúbenejšou kultúrou Michaela Daskalakisa je lineárna kultúra. „Bola to poľnohospodárska kultúra a keramika už existovala, ale nástroje používali ešte kamenné. Esteticky i štylisticky je veľmi zaujímavá,“ dodá. Keď do dielne prinesú škatuľu črepín, začne ich rozkladať, aby získal o obsahu predstavu. Zložiť jednu nádobu mu trvá štyri – päť dní, ale už sa mu stalo, že to trvalo aj dva - tri mesiace. „Niekedy sa dostanem do takého bodu, že neviem ako ďalej a radšej nepokračujem,“ priznáva reštaurátor. Práve preto robí súbežne niekoľko vecí. Keď neskladá črepiny, vyrába suveníry alebo pripravuje zaujímavé podujatia, ktorými spestrujú návštevníkom prehliadky na Strečnianskom hrade. „Konkurencia je v cestovnom ruchu veľká a turisti sú oveľa náročnejší,“ hovorí Michael Daskalakis. Preto na začiatku tohtoročnej sezóny na Strečne pripravili otvorenie novej expozície v hradnej kaplnke, ktorá je venovaná Žofii Bosniakovej so slávnostným otvorením jej krypty v deň 363. výročia jej úmrtia. Na návrhu a realizácii expozície sa podieľal aj reštaurátor Michael Daskalakis. „Slovensko je oproti iným krajinám oveľa bohatšie na kultúrne pamiatky. Je tu množstvo krásnych hradov a zámkov, ktoré čakajú, kým ich turisti objavia, len ich treba spropagovať,“ povedal umelec, ktorému sa aj preto na Slovensku veľmi páči.
