Umelecký imidž mladého výtvarníka a fotografa bol neprehliadnuteľný. Osemnásťročný Ján Ďurina z Liptovského Hrádku ma čakal v kruhu priateľov a svojich obrazov. Okolo kopec dievčat, niektoré sa objavovali aj na fotografiách a obrazoch na výstave The Garden of Trash v Hudobroni v Liptovskom Mikuláši. „Fotografie, ktoré tu vystavujem, by sa dali zaradiť k módnej fotografii,“ uviedol Ján Ďurina, maturant na Škole úžitkového výtvarníctva v Ružomberku. „Na výstave je veľa portrétov. Rád fotím portréty, ale nie tie klasické. Vo všetkých mojich prácach ide o zachytenie atmosféry, aká je v danej chvíli a fotografie sú takmer inscenáciami, ktoré majú svoj príbeh. Nie sú to spontánne fotografie, ale sú do určitého smeru štylizované, dopredu premyslené.“
Podľa slov Jána Ďurinu mnohé obrazy patria k sebe, vytvárajú kolekcie s príbehom, ktorý by si mal každý dotvoriť sám. On nechce nikomu ani diktovať, ani našepkávať, čo kto má vo fotografiách vidieť. „Som prijatý na vysokú školu do Košíc, kde po maturite začnem študovať fotografiu a nové médiá na fakulte výtvarných umení – to je práve to, čo chcem robiť. Rád by som spájal v budúcnosti práve módu s fotografiou,“ doplnil Ján Ďurina.
Mnohé z Jánových fotografií šokujú buď zobrazením témy, alebo kontrastným videním jednotlivých predmetov. Ján zrejme rád šokuje a provokuje. Provokácia je však pre neho prirodzenou stránkou povahy, vychádza z neho a on ju nerieši. Jednoducho je taký.
Nafotografované akty tiež šokujú: zobrazujú chlad v človeku i chlad navonok, majú svoj príbeh, ktorého dej si musí obdivovateľ vytvoriť podľa vlastnej fantázie. „Je to štylizovaná fotografia, je to póza,“ pokračoval J. Ďurina a tvrdil, že nemá problém so štylizáciou do určitej pózy. „Mám svoje modelky, s ktorým spolu fotografujeme a splupracuje sa nám skvele.“ Mnohé fotografie podľa slov J. Ďurinu vznikajú spontánne, on i jeho modelky presne vedia, čo idú robiť, majú ideu, ktorú chcú portrétovať, ale nakoniec sa výsledok môže, a často sa i dotkne niečoho úplne iného, nečakaného.
V mnohých Jánových obrazoch svieti smútok, smutný či nešťastný príbeh. Napríklad: človek na úteku, nekonečná cesta, choroby, veci a stavy, na ktoré nie je príjemné sa pozerať, ale i jednoduchosť a infantilnosť, ako je i detská hra na telefón. Pritom Ján je šťastný a veselý človek. Smutnými obrazmi a nešťastnými príbehmi vraj kompenzuuje svoje šťastie, aby nebodaj nechcelo utiecť.
Ján Ďurina svoje obrazy pomenúva po anglicky. Prečo? „Mám rád angličtinu, a tak ju volím ako ústredný jazyk i pre názvy prác, ale je to aj z iného dôvodu – na internete si naše práce prehliadajú aj v zahraničí...“
Dva linoryty vytvoril Ján Ďurina len nedávno: „Obrazy vznikli zrovna vo chvíli, keď som sa vrátil z príjmacích skúšok na vysokú školu, kde mi to nevyšlo. Bol som veľmi smutný a zničený a vytvoril som obraz, ktorý sa volá Help. Vlastne je to autoportrét. Volám o pomoc preto, že ma škrtí motýlik na krku. Symbolizuje spoločnosť, ktorá mi nedá dýchať.“
