Osemstopäťdesiat detí amerických vojakov, žijúcich na vojenských základniach NATO, strávilo takmer týždeň v Liptove. Na školských dvoroch stavali od 10. do 14. apríla opičie dráhy, preliezačky, hojdačky, altánky, pevnosti a hrady. V rámci projektu, ktorý zorganizovala medzinárodná mládežnícka organizácia MCYM (Military Community Youth Ministries) v spolupráci s Kresťanským centrom Otcov dom, zboru Jednoty bratskej v Liptovskom Mikuláši, boli v Liptove už tretíkrát.
Mladí Američania od 15 do 18 rokov pracovali v piatich základných školách v Liptovskom Mikuláši, ale aj v Ľubeli, Kvačanoch, Važci, Hybiach, Svätom Kríži, Partizánskej Ľupči, Jamníku, Liptovskom Jáne, Liptovskom Hrádku a na dvoch školách na Orave. Väčšina z nich bývala, tak isto ako v predchádzajúcich rokoch, v aquaparku Tatralandia, ale keďže ich bolo veľa a všetci sa do aquaparku nezmestili, niektorých ubytovali v hoteloch. Odtiaľ ich autobusy každé ráno vozili do jednotlivých škôl. Američania v školách nielen pracovali, stavali a budovali, ale so žiakmi aj konverzovali na hodinách angličtiny, hrali sa s nimi rôzne hry, futbal aj volejbal, súťažili, maľovali, spievali, zabávali sa. Pre mnohých našich žiakov to bol nevšedný zážitok a do školy sa výnimočne tešili. Kvôli „Amíkom“ prišli niektorí do školy dokonca aj v sobotu. Jazykovú bariéru im pomáhalo preklenúť spolu osemdesiat tlmočníkov – dobrovoľníkov z celého Slovenska aj Česka. Dve liptovskomikulášske školy – na Podbrezinách a v Okoličnom, navštívil 12. apríla aj americký veľvyslanec Rodolphe Meaker Vallee.
Hlavným koordinátorom projektu v Liptove bol Jaroslav Lupták, organizačný manažér zboru Jednoty bratskej v Liptovskom Mikuláši a pastor Mário Ovčár. Jednota bratská je rozšírená takmer na celom svete. Vznikla v 15. storočí v Čechách a jej biskupom bol učiteľ národov Jan Amos Komenský. Hoci jeho portrét visí takmer v každej škole, mnohí žiaci a ani niektorí učitelia to nevedia.
Jaro Lupták mal na starosti rozvoz Američanov do jednotlivých škôl, objednával a zabezpečoval stavebný materiál, všetko, čo bolo treba na stavbu - drevo, štrk, cement, reťaze, laná, šmýkačky, špeciálne klince... Stavebný materiál nakupovali na Slovensku, ale financovala ho organizácia MCYM. Iba drevo stálo asi 300-tisíc korún. Američania si hradili aj cestu a ubytovanie. Iba stravu zabezpečovali školy v spolupráci s obecnými úradmi, v Liptovskom Mikuláši na ňu prispelo mesto.
Brigádnici sa každý večer stretávali v liptovskomikulášskom evanjelickom kostole, kde sa modlili, ďakovali, radovali, spievali, tlieskali aj dupali. Väčšina z nich boli totiž kresťania z rôznych cirkví, mali so sebou svojho pastora aj kresťanskú hudobnú skupinu. Toľko ľudí a taký hurhaj kostol vraj ešte nezažil. Triasli sa údajne nielen lustre v kostole, ale aj sochy Tranovského, Hodžu a Štúra pred kostolom. „Na takéto pobožnosti v našich kostoloch nie sme síce zvyknutí, ale bol to nádherný a spontánny prejav radosti a vďaky Pánu Bohu. Američania ukázali,že kresťanstvo nie je iba v nedeľu ísť do kostola, ale že to, čo je napísané v Biblii sa dá skutočne aj každý deň žiť. Mnohí ľudia majú o Američanoch skreslené predstavy, predstavujú si ich väčšinou ako frajerov z akčných filmov. Osobne si myslím, že Američania sú viac kresťanskí ako Slováci, aj keď sa hrdíme tým, aký sme kresťanský štát. U nás sa k nemu veľa ľudí síce formálne hlási, ale v Amerike ho viac ľudí skutočne žije. A to bolo hlavným cieľom projektu. Ukázať pravé hodnoty, priblížiť kresťanské princípy, navzájom si pomáhať, rozdávať lásku, pokoj a porozumenie,“ povedal Jaro Lupták.
Na rozlúčkovom stretnutí v kostole poďakovali Liptáci Američanom za to, že skrášlili školské dvory a vybudovali na nich športovo-oddychové centrá. Američania na oplátku poďakovali Liptákom za pohostinnosť a možnosť u nás pracovať. Primátorovi Liptovského Mikuláša Jánovi Blcháčovi, riaditeľom a zástupcom škôl, aquaparku Tatralandia a farárovi Marianovi Bochničkovi odovzdali v kostole ďakovné listy.
„Ľudia by si mali pomáhať, spoznávať sa, komunikovať spolu a robiť dobré veci. O to sme sa pokúsili a dúfam, že sa nám to podarilo. Veríme, že tu po nás nezostanú len drevené hojdačky, ale aj pekné spomienky a že priateľstvá, ktoré sme tu nadviazali, vydržia dlhšie ako pevnosti a hrady, ktoré sme tu postavili,“ povedal jeden z Američanov.
