Keď si v bytovke bývalého Štátneho majetku Beňadiková v Stošiciach Anna Mezovská spolu s manželom a piatimi deťmi zariaďovala v roku 1973 novú domácnosť, nemohla tušiť, že o tridsaťštyri rokov sa kvôli nej bude utápať v slzách. Manžela pochovala a oplakala dávnejšie. Dnes sa bývalá ošetrovateľka ošípaných na stošickom hospodárstve trápi kvôli pridomovému pozemku.
S krehkou a utrápenou dôchodkyňou sme sa stretli na dvore domu a teda pri „prameni“ jej sĺz. „Plačem dňom i nocou, nemôžem si pomôcť. Bývame tu spolu so synom a jeho rodinou a hrozí nám, že o dvor prídeme. Bolo by to strašné,“ nariekala A. Mezovská. Keď sme si pospájali útržky jej viet, prerušované vzlykmi, vysvitlo, že „vlastník pozemku nám hrozí predajom väčšej časti dvora. Už zatĺkol aj kôl, ktorým vyznačil budúcu hranicu. Ak sa tak stane, ostane nám pri dome len asi dvojmetrový úzky pás, s čím vonkoncom nemôžeme súhlasiť. Veď ani fúra s drevom tu neprejde! A kam to drevo na kúrenie dáme?!,“ horekovala.
„Nevesta hrozí, že ak sa ozaj dvor tak veľmi zúži, odíde odtiaľto,“ pripomenula zúfala pani ďalší smutný dôsledok oklieštenia dvora. Nevestu má rada a vnúčik je jej radosť. Ich odchod si nevie predstaviť. Ťažké srdce má nielen na majiteľa pozemku, ale aj na bývalé Poľnohospodárske družstvo so sídlom v Liptovskom Ondreji, ktoré sa transformovalo na akciovú spoločnosť Agria. Podľa A. Mezovskej družstvo jej v roku 2001 predalo bytovku bez vysporiadania pozemkov a s tým, že dvor ostane jej súčasťou.
„Nič také sme nesľúbili a ani nemohli sľúbiť, pretože družstvo nebolo vlastníkom, ale iba užívateľom pozemkov,“ dôvodil predseda Agrie Ján Paciga. Podčiarkol, že nový vlastník bytovky bol o tomto stave informovaný s tým, že vysporiadanie pozemkov je záležitosť medzi vlastníkom domu a majiteľom pozemku. Tretí subjekt do tohto vzťahu vstupovať nemôže.
Krehká a utrápená pani vzbudzuje súcit, avšak paragrafy sú neúprosné. Je neúprosný aj majiteľ pozemku? Už z prvých slov majiteľa Jána Medzihradského bolo zrejmé, že súcit s blížnym mu nie je cudzí. „Na majetkovo-právne vysporiadanie pozemku som čakal niekoľko rokov, ba v apríli 2005 sme spolu podpísali zmluvu o budúcej zmluve. Pani Mezovská opakovane hovorila, že na odkúpenie pozemku nemá peniaze. Hoci som k nej pristupoval s porozumením a veľkou trpezlivosťou, vedela byť veľmi nepríjemná, ako by som jej chcel niečo ukradnúť. Vypočul som si aj vyhrážku, že socializmus sa vráti a pozemky budem musieť predať po 40 halierov. Naša rodina pozemky v Stošiciach nekúpila, ale zdedila ich po rodičoch a starých rodičoch,“ dôvodil J. Medzihradský. Pohár jeho niekoľkoročnej trpezlivosti pretiekol a pozemok nedávno predal vlastníkovi susedného domu.
Na otázku, či sa Mezovskí budú musieť uspokojiť s dvorčekom, môže dať odpoveď už iba vzájomná dohoda medzi susedmi. Príbehu sme venovali pozornosť najmä kvôli výstrahe, aby ľudia vyriešenie majetkovo-právnych vzťahov neodkladali. Právny a faktický návrat pozemkov do rúk pôvodných vlastníkov odčinil majetkovú krivdu, spáchanú minulým režimom. Nech je nám teda pani Mezovskej akokoľvek ľúto, ostatné zainteresované strany tohto prípadu neurobili nič, čo by sa zákonu a dobrému mravu priečilo.
