Týždeň čo týždeň pomáha „svojim“ psíkom v Karanténnej stanici v Okoličnom Libuša Šoltésová, aby pózovali ako modelky a dostali sa na stránky Psíkonovín. No pozná aj ich príbehy, osobné tragédie i šťastné chvíle, keď si ich nájdu noví majitelia. S jedným z tých smutno-šťastných príbehov sa podelila aj s čitateľmi MY Liptov.
V ten deň som prišla medzi mojich „psích kamarátov“ ako inokedy. Pozdravila som ich, oni mi svojím hlasným štekotom dávali najavo svoju radosť z mojej prítomnosti. Vtom sa mi zdalo, že počujem prichádzať auto. Nebolo by to nič zvláštne, veď naša „karanténka“ je pri hlavnej ceste. Lenže ten zvuk sa zastavil niekde na nádvorí pred bránou. Išla som sa pozrieť. Stálo tam strieborné auto. Pomyslela som si: „Žeby nám chceli pomôcť, alebo žeby si chceli adoptovať psíka, ktorému umožnia kráľovský život?“ Nie! To, čo sa mi odvíjalo pred očami, vyzeralo ako v zlom sne.
Vyhodili ho z drahého auta
Na aute sa otvorili dvere a niečia ruka sotila do psíka v aute. Ten s pudom poslušnosti vyskočil. Tá istá ruka zavrela na aute dvere a za škripotu kolies auto ušlo. Nezabudnem na ten začudovaný psí pohľad! Vyhodený psík stál na mieste a nechápajúc pozeral za odchádzajúcim autom. Ktovie, čo mu vírilo v hlávke. Chvíľu stál, chvíľu pobehoval, znova sa vrátil, pozeral po mne, ja po ňom. Pomaly som sa snažila k nemu priblížiť. Nechápal, čo sa robí. A neveril mi. Veril len tej niečej ruke, ktorá ho možno deň predtým milo „chaukala“ za uškom... Po chvíli nerozhodnosti sa rozbehol smerom, kde odišlo strieborné auto. Rozbehol sa za pánom. No už ho nestihol. Smutno sa vrátil na miesto, kde naposledy bol so svojím pánom, chvíľu čakal. Znova som sa snažila k nemu priblížiť... Márne. Skúsila som sadnúť do auta a autom ho pomaly nahnať za bránu, ktorú som mala v úmysle zavrieť, a tak sa k nemu približovať. Hlavne, aby už nebehal po hlavnej ceste. Nepodarilo sa.
Silný náraz, bolestivé zaplakanie
Znova odbehol, znova sa vrátil, znova sa rozbehol, a to sa mu už, žiaľ, stalo osudným. Nasledoval tupý náraz. Auto ho vymrštilo do vzduchu a jeho telíčko pristálo na druhej strane na trávniku, kde ostalo nehybne ležať. Ten zvuk nárazu a bolestivé zaplakanie sa mi pri spomienke na neho stále vynára. Rozbehla som sa k nemu, zobrala ho do náručia, vložila pomaly do svojho auta a ponáhľala som sa s ním k veterinárovi. Nasledovala prehliadka, antišoková injekcia, injekcia proti bolesti, predpísanie liekov, ktoré sme potom pravidelne užívali. Vyzeralo to, že mal šťastie v nešťastí. Bol „len“ veľmi silno poudieraný. Rozhodujúce boli nasledujúce hodiny a to, ako sa jeho telo rozhodne bojovať proti silným bolestiam zo silného nárazu.
Prechodný liečebný pobyt v „karanténke“
Slzy mi tiekli a premáhala ma obrovská zlosť nad svojou nemohúcnosťou, že nedokážem zabrániť takýmto zverstvám, takejto bezohľadnosti a krutosti...
Fedorka, také sme mu dali meno, som priviezla do našej „karanténky“. Pripravila som mu mäkkučký peliešok, dala čistú vodu, dobré granulky. Ostatné psíky v karanténke ho privítali hlasným štekotom. Svojím pohľadom a krútením chvostíka dával najavo vďačnosť. Pochopil, že mu chceme pomôcť. Každodenné návštevy lekárky, počas ktorých dostával injekcie a lieky proti bolesti, napomáhali k jeho síce pomalému, ale úspešnému uzdravovaniu.
Keďže Fedorko nemohol ani chodiť, ani stáť, denne sme mu dávali čistú a suchú deku. Úsmev sa mi vynára na tvári, keď si na to spomeniem. Fedorko veľmi trpel, vedela som, že ho bolí každý pohyb. Ale keď už videl, že držím v ruke deku a prihováram sa mu, usmial sa, pokrútil chvostíkom a svojou poddajnosťou nám pomáhal, ako sa mu pri jeho bolestiach len dalo. Vedel, že bude mať znova suchý peliešok. Potom mi vždy oddane podal prednú labku a jazykom sa dotkol mojej ruky..
Počas mojej prítomnosti v kotercoch som jeho mala stále otvorený. Jedného dňa, asi o dva týždne od úrazu, pri každodennej činnosti sa stalo niečo nezvyčajné. Počujem slabučké zaskučanie, obzriem sa a čo nevidím. Fedorko stojí. Pohľadom mi hovoril: „...aha, čo dokážem.“ Usmial sa a pomalým pohybom sa vrátil na svoj peliešok. Trvalo to síce veľmi krátko, ale je to nezabudnuteľná chvíľa. Rozbehla som sa k nemu, kľakla k jeho peliešku a on svojím šibalským pohľadom sa na mňa usmieval, krútil chvostíkom a labku, ktorú mi podal, sa mi odvďačoval. Vtedy som si uvedomila jeho silu a chuť bojovať. Vedela som, že to najhoršie máme za sebou. Už je len otázkou času, kedy sa Fedorko postaví na nohy a znova bude veselo behať a skákať. A tak aj bolo. Deň, čo deň robil väčšie pokroky.
V novom domove je „pánom psom“
Feďo bol veľmi kamarátsky, priateľský, dokázal sa dobre prispôsobovať. So všetkými psími spolubývajúcimi bol kamarát.
Ťažko som si vedela predstaviť chvíľu, že nám raz odíde, že pôjde k svojmu novému pánovi. Vedela som, že tá chvíľa príde, čo som si, samozrejme, veľmi želala. Tá chvíľa prišla. Bolo mi veľmi ťažko. Vedela som, že ma už neprivíta ráno svojím veselým pohľadom, úsmevom a srdečným psím pozdravom. Napriek tomu som bola veľmi šťastná. Fedor má na starosti veľký dvor, ktorý stráži, má krásnu búdu, denne čistú vodu a výdatné krmivo. Celý deň je na trávnatom dvore a do svojej búdky si vojde, kedy sa mu zachce. Štekotom každému okoloidúcemu oznamuje, kto je na dvore pán. No jednoducho, stal sa z neho „pán pes“.
Verím, že sa mu podarilo zabudnúť na zlú kapitolu v jeho psom živote, že zabudol aj na niečiu ruku, ktorá ho sotila a vyhodila zo strieborného auta.
