„Pavlínka sa vypracovala na perfektnú manželku, vážne,“ niekoľkokrát zopakoval Honza Nedvěd. Dodal: „Milujem ju.“ A vôbec sa nedalo pochybovať o jeho slovách. Žiaril šťastím a spokojnosťou. V rozhovore sa k Pavlínke vracal, či sme hovorili o čase, či o láske, či o inšpirácii. Dvadsaťpäťročná Pavlínka totiž prináša Honzovi do života pokoj a on doslova rozkvitá v jej láske. „Ja mám šesť rokov jednu ženu a tú stále milujem,“ zopakoval vyznanie. „Mám svoj krásny život bez ohľadu na všetky bulváry. Je to príbeh večného vracania sa a lásky.“
Tri osobné časy Honzu Nedvěda
Honza Nedvěd má vraj zakázané na koncertoch filozofovať. Kedysi na jednom z nich – práve v Liptovskom Mikuláši – rozrozprával o politike a narazil. Ktosi protestoval, a tak dnes viac spieva o láske a Bohu, no nedá pokoj ani politike. Vraj všetky tri – láska, Boh a politika sú dobrými inšpiráciami pre nové pesničky. Práve na ne si vydeľuje v tichu štúdia osobitne svoj čas. Je to čas jeho kreativity, jeho silnej tvorivosti a harmónie. „A potom čas hrania, v ňom sa ľudí dotýkam, pýtam sa, pýtam, hovorím s nimi.“
Podľa Honzu je čas krásna vec, pretože si uvedomuje, koľko má rokov. „Na čase som úplne závislý, pretože chcem kreatívne žiť a vytvárať nové veci, a tak si ho musím pekne a príjemne rozdeľovať. Delím ho na čas hrania, čas, keď skladám piesne a voľný čas. To sú tri časy, ktoré si dodržujem. A voľný čas musí byť absolútne voľný. Tam nesmiem mať naozaj vôbec nič. Ono je to trebárs aj dva či tri dni – ale nič.“
Biblia pre Luciu ospevuje aj Boha
V pesničkách cédečka Honza Nedvěda Biblia pre Luciu cítiť silný náboženský podtext a lásku k žene, k životu, k večným pravdám. O všetkom tomto sa však Honzovi ťažko rozpráva, ale v piesni dokáže veľmi emocionálne čokoľvek podať. Práve na spomínanom cédečku prezentuje svoj vzťah k Bohu v niekoľkých pesničkách. „V poslednej pesničke Živá voda je vyjadrené úplne všetko. Nie, úplne všetko nie je nikdy nikde. Ale v tejto pesničke je môj postoj k Bohu, ktorý teraz mám a ktorý mi možno aj ostane. Je totiž jasne daný mojou životnou cestou. Človek sa vyvíja – najprv dieťa, všetko vám patrí, potom poznáte, že vám nepatrí nič. Potom si myslíte, že láska je jediná vec na svete. Potom si začnete veľmi vážiť prácu, potom si začnete vážiť ľudí, ktorí s vami vydržia. Potom si začnete vážiť ľudí, ktorí od vás odchádzajú. Potom si začnete vážiť samotný život, ale začnete si vážiť svoj život, lebo tí ostatní možno časom mrhajú a robia niečo, čo by vlastne podľa vás ani nemuseli. Čas od nás chce, aby sme pracovali a zanechali po sebe potomkov. Potomkov, ktorí sú poriadni a poctiví a svedomití (všetky tri prídavné mená vyslovil Honzo s jeho typickým poriadnym dôrazom na prvú slabiku), aby boli noví, správni prezidenti. A ak sa už máme v tom svete niečoho báť, aby to bol Boh. Aby každý z nás vedel, že Boh tu čaká, že hovorí: ,Som tu, nebojte sa.´ Keď ho nespoznáme teraz, spoznáme ho potom i v dobrom, i v zlom. Spoznáme. Boh netrestá, už nie.“
Láska je dotyk ľudských krídel
Honza Nedvěd sa celý život inšpiroval ženami, ale zároveň hľadal súzvuk duší s jednou z nich. Našiel ho v Pavlínke a práve Pavlínka sa mu stala v posledných rokoch zdrojom inšpirácií. „Je mi však ľúto, že má len dvadsaťpäť, ale doteraz som nestretol nikoho, kto by mi bol tak blízky. Rozdiel medzi nami nie je iba v telesnosti. Rozdiel je aj v chápaní sveta. Ona je ten človek, ktorý práve časom mrhá. Neváži si ho. Spí, keď ja pracujem, a tak po očku na ňu pozerám a vravím si: ,Mať tak polovicu tvojho času, dievča.´ Ale láska medzi nami je. Jednoducho je. Ako o nej hovoriť slovami? Je to dotyk dvoch ľudí a ich krídel. Krídla sa dotýkajú tak jemne a pritom krásne... Ťažko sa mi hovorí o láske, ale vyspievať ju viem,“ usmial sa Honza.
Ženy boli pre Honzu aj pred Pavlínkou celý život veľmi silnou a súčasne stálou inšpiráciou. Vraj má v sebe rád dotyky lásky, politiky a Boha. To sú podľa Honzu večné inšpirácie. „No politiku som musel vynechať, nechcem niekomu otravovať život len preto, že mám iný politický názor. Takže s politikou som sa takmer rozišiel, ale ostala láska, Boh a môj prístup k svetu, svedomie. Zle sa mi o týchto veľkých veciach hovorí, možno zaspievať to „já dovedu“. Ako mám hovoriť o láske k matke, ako o láske k otcovi? Ale odspieva sa to pekne,“ takmer zádumčivo povedal Honza a hneď pomenoval niekoľko pesničiek, kde sa k týmto citom vyznáva. Naozaj sa mu asi ľahšie o veľkých citoch spieva, ako rozpráva...
Teší sa na brata ako malý chlapec
Honza Nedvěd avizoval spoločné koncerty s bratom Františkom. Rozišli sa kedysi a dlho nedokázali nájsť k sebe cestu, hoci Franiškov syn Vojto hráva v kapele s Honzom. Honza aj v pesničke vyspieval svoju lásku k Františkovi, no ku skutočnému zmieru vraj dochádza až teraz. „Konečne,“ s úľavou komentoval Honza. „Obaja máme šesťdesiatiny – ja som ich už mal, on ich bude mať. Urobíme si na Slovensku v máji veľké turné. Teším sa na to ako malý chlapec.“ Pripravili pre svojich obdivovateľov nové spoločné pesničky? „Keby sme aj pripravili, ľudia chcú to, čo sme hrávali dakedy na pódiách. Každé umenie je na úkor diváka, ako hovorieva Milan Lasica. My sme s bratom urobili nádherné pesničky, urobili sme nádherný dvojhlas, ale ľudia chcú to, čo sme kedysi spievali... Robím teraz s Milanom Markovičom program. Volá sa Podvod, a hovoríme tam o tom, že ľudia akoby sa chceli dotkúť toho, čo bolo. Chápem to, majú nás na koncertoch raz za rok, za dva, a tak ich musíme učiť veľmi pomaly novým pesničkám. Na pár starších pesničiek si rýchlo zvykli. Napríklad Orchidea, Milujem, Terchová, Aby som veril tichým anjelom - to sú pesničky, ktoré majú ľudia veľmi radi a na koncertoch spolupracujú.“ Kto bol na koncertoch Honzu Nedvěda a jeho kapely, vie, že hľadiská sú vypredané a ľudia skutočne mnohé pesničky spievajú spolu so svojím obľúbeným spevákom. Presne podľa jeho pokynov: ak treba tichučko, hľadisko zjemnie a stíchne, ak treba pridať silu, hľadisko spieva naplno, pridáva tlieskanie.
Chudnutie je neskutočná drina
Honza Nedvěd mal pred pár rokmi zdravotné problémy. Nechcel sa k nim v rozhovore vracať, ale povedal, že prežíval niekoľko chvíľ v kóme. Dnes je nesmierne vďačný, že sa mu nič neostalo a že dostal ďalšiu šancu pre život. Možno práve táto skúsenosť ho pritiahla k Bohu a on mu nielen v pesničkách skladá s pokorou úctu. „Pán Boh nám často hovorí ty, ty, ty... začni sa správať lepšie, lebo si z tejto planéty urobím nejakú herňu. Či je človeku trinásť, dvadsať, päťdesiat, osemdesiat, Boh si každého nájde alebo si ho nájdete vy. To je jedno, či váhate že Boh je alebo nie je. To je jedno, či veríte, či nie. Čím skôr však za ním prídete, tým budete mať väčšiu nádej, že tie „prúšvihy“, ktoré máte, budete mať o kúsok menšie. Denne mu treba viac ďakovať a viac hovoriť: ,Bože, ďakujem ti za to, že som dnes prežil krásny deň.´“
Honzo Nedvěd kráča životom, do kostola vraj často nechodí. Keď tam občas ale vojde, povie: „Bože prečo si mi to urobil...“ Po návrate z kómy musel napríklad celkom zmeniť svoje stravovacie návyky. „Keď jem zelené, je všetko výborné. Ak si vezmem husaciu pečeň, hneď priberiem dvadsať deka. Ale snažím sa veľmi. Myslím, že za posledný rok som schudol desať až pätnásť kíl. Ale je to drina,“ zasmial sa Honzo. Má veľmi rád halušky, vraj po nich túži, ale nesmie sa ich ani dotknúť. „Nie, nesmiem, musím si dať rybu, ani žiadne rožky, nič, len diétne jedlá. Schudol som,“ zopakoval H. Nedvěd, „ale bola to drina. Však som mal stotridsaťdva kíl! Bolo mi najlepšie na svete, ale doktor mi povedal, že skoro umriem. Vraj si upchávam cievy a že som taáák narástol. Je to nespravodlivé: niektorí ľudia sa môžu napchávať, sú chudučkí a ja vraj - upcháte si cievy a zomriete. Ja na to, čo mám robiť? Najprv schudnite aspoň desať kíl. Zabudnite na všetko, čo je mastné a sladké. Takže lekár mi teraz upravil život. Zvykol som si, ale mohol by som byť dôslednejší. Toho, čo smiem, zjem viac, ako by som mal. Zas si na druhej strane hovorím: čo z toho života budem mať? Ja už nesmiem fajčiť, verný som svojej láske - žiadna príroda divoká (smiech). Nesmiem veľa jesť, takže pesničky sú mojím životom, to je moja duchovnosť.“
Vyznanie Slovensku
„Na Slovensku je Slovensko mojou veľkou inšpiráciou. V septembri, októbri by malo vyjsť moje nové CD a tam sa určite ozve ten tlak, ktorý na mňa robí Slovensko. Najmä na jar, keď idete horami, vencami hôr, nádhernou prírodou... Všetko je tak čisté, krásne a priezračné. Bol som sa pozrieť pri Smokovci na obrovské planiny, na to, ako ich Pán Boh vyčistil. Alebo diabol? Možno sa tam pobilo právo s nespravedlivosťou a zákonosť s nezákonosťou, aby to v človeku niečo nezanechalo.“
Autor: DagmaRA
