Gôtovanská zátoka je raj pre rybárov. Často tam chodieval na rybačku známy herec Jozef Króner aj s dcérou Zuzanou. Jozef Króner mal oboch rodičov z Liptova. Priatelil sa s Jánom Antolom, ktorý bol hospodárom v Gôtovanskej zátoke takmer tridsať rokov. Keďže sa začala rybárska sezóna, zašli sme za ním na kus reči.
Na dvore boli odparkované dva člny a brechal kaukazský ovčiak. Ján Antol sa práve vrátil zo Svätého Kríža, kde vraj synovi čistil rybník. „Skoro ste prišli. V Gôtovanskej zátoke sa sezóna začína až prvého júna. Ale keď ste už tu... Len neviem, či vám budem nejako užitočný. Povolenky síce ešte vydávam, ale hospodára už nerobím. Ani na ryby už nechodím, zle sa mi robí jednou rukou.“ Na pravej mal čiernu rukavicu. „To je protéza. Cievne záležitosti..., vysvetlil. Ja som mu zase vysvetlila, že nie som rybár a neprišla som kvôli povolenke. Požiadala som ho, či by „nazalovil“ v svojej pamäti a neporozprával o svojich rybárskych zážitkoch.
„Tých je veľa, ale bolo to dávno. Rybár som hádam štyridsať rokov.
Keď sa vytvorila Liptovská Mara, vznikol tu účelový revír. Pôvodne bol pstruhový, ale postupne sem dovážali a nasádzali aj kaprovité ryby, teraz sú tu skoro všetky. Vlani chytili v Gôtovanskej zátoke sumca, ktorý mal vyše meter a pol, predtým tu jeden Ružomberčan chytil šťuku, ktorá vážila osemnásť a pol kila a merala 1, 27 metra. Sú rybári, ktorí rybu chytia, odfotia sa a pustia do vody. Ale aj takí, ktorí ich lovia na mäso. Ja osobne nie som veľký milovník rýb na tanieri, jem ich málo.“
Zaujímalo nás, aký rybár bol Jozef Króner. „Jožko Króner bol muškár a veľmi dobrý a skromný človek. Ryby chytal pre potešenie, niekedy ich pustil, ale vedel ich aj dobre pripraviť. Opekalo sa, guláš sa varil, dáke vínko bolo, humor, zábava, aj sme si zaspievali. Chodieval k nám domov. S Petrom Fogelom a Francúzom Charliem, ktorý kúpil chalupu v Liptovskej Porúbke, sme boli dobrá partia.“
Ku Gôtovanskej zátoke chodieval aj Oldo Hlaváček, Martin Huba, Juraj Kukura a veľa ďalších známych osobností aj turistov zo zahraničia. Niektorí neprichádzajú ani tak kvôli rybám, ale kvôli prostrediu. „Je tu krásna príroda, ticho a ešte stále pokoj, väčší ako na Liptovskej Mare. Tam sa dosť kradne, aj autá vykrádajú. Tu nemôžem povedať, žeby sa niečo také stalo. Ale už to nie je také, ako bývalo. Kedysi bol iný poriadok, teraz je všetko dovolené. Do nežnej revolúcie sa nesmelo chytať z člna, len z brehu. A dnes – samý čln. Voľakedy sa nesmelo autami ísť k vode a teraz dobre že ľudia nechytajú ryby z auta. Aj úctivosť pri vode bola väčšia. Ľudia sú dnes iní, nedajú si povedať, každý si robí, čo chce. Aj preto už nerobím hospodára. Ja sa s nimi hádať nebudem, neviete, či niekto na vás nevytiahne dýku. Ale povolenky ešte vydávam. Ľudia o mne vedia, adresa je aj na internete. Volajú mi stále, chcú vedieť, aký je stav vody, ako ide ryba...“
Gôtovanskú zátoku volali aj ministerská. Myslela som si, že preto, lebo do nej chodili loviť ministri a zaujímalo ma, akí. „Ministri ani nie. Bol to účelový revír a je aj teraz, platí tu zvláštne povolenie. Voľakedy vydávalo povolenky ministerstvo, preto to volali ministerská zátoka. Teraz vydáva povolenie Rada Slovenského rybárskeho zväzu v Žiline. Povolenka na rok stojí desaťtisíc a kto ju má, môže chytať skoro vo všetkých vodách. Okrem ministerskej povolenky som kedysi mohol vydať desať povoleniek denne, potom sa mohlo viac a teraz môžem vydať, koľko chcem. Pre cudzincov stojí povolenka na deň päťsto korún, pre domorodcov tristo,“ vysvetlil Ján Antol. Aj keď na ryby už veľmi nechodí, pri Gôtovanskej zátoke je vraj skoro každý deň. „Mám zdravotné problémy, som po porážke a čerstvý vzduch, stromy, príroda a voda mi pomáhajú. Aj keď sa všeličo zmenilo, pri Gôtovanskej zátoke je stále krásne, je to raj pre rybárov a balzam na dušu,“ zakončil svoje rozprávanie Ján Antol. Keď som odchádzala, spýtala som sa ešte na člny na dvore. „Nie sú moje. Dali si ich u mňa do úschovy dvaja rybári, aby ich nemuseli voziť hore-dole. Ja nemám čln, ale pri zátoke mám maringotku, aby som sa mal kde schovať, keby pršalo...“
