Na medzinárodnej súťaži v Chorvátsku sa koncom apríla stretlo viac ako sto mladých akordeonistov z pätnástich štátov, okrem iných aj z Fínska a Číny. V kategórii do pätnásť rokov súťažil jediný Slovák Michal Ochodnický z Liptovského Mikuláša a v silnej konkurencii obsadil druhé miesto. Na súťaži zahral tri skladby – dve od svetoznámeho hudobného skladateľa Johana Sebastiana Bacha a jednu od českého skladateľa Jaroslava Hurta. Prekvapilo vás, že Bach sa dá zahrať aj na akordeóne?
Mamiesto pedálu používa malíček ľavej ruky
Zahrať Bacha na akordeóne je veľmi ťažké, lebo Bach skladal skladby pre organ, a to je predsa len trochu iný hudobný nástroj. A zahrať Bacha na podobnej súťaži je aj dosť riskantné, lebo väčšinou si ho trúfnu zahrať iba starší a skúsenejší akordeonisti konzervatoristi alebo absolventi Vysokej školy múzických umení. Michal to však riskol a porotcovia jeho výkon ocenili. Nám však stále vŕtalo v hlave, ako znie Bach na akordeóne. Veď akordeón nemá toľko klávesov a registrov a hlavne nemá pedále ako organ. Tak sme zašli za Michalom domov a poprosili ho, či by nám Bacha nezahral. Otázkou, kde má akordeón pedál, sme ho nezaskočili. „Malíček som stále držal ako pedál na organe a ďalšími troma prstami som behal po melodických basoch,“ usmial sa Michal a prakticky to predviedol. „Obliekol“ si akordeón a spustil Bacha. Prsty pravej ruky mu lietali po bielo-čiernych klávesoch tak rýchlo, že chvíľami to vyzeralo, akoby ich nemal päť ale desať. Malíček na ľavej ruke, ktorým stláčal akože „pedál“, ani nebolo vidno, lebo krížom krážom nad ním lietal ukazovák, prostredník a prsteník. Bol to nevšedný zážitok, pri ktorom občas naskakovali bachovské zimomriavky. A keď pridal aj Let čmeliaka od Nikolaja Rímskeho Korsakova, úplne sme stratili reč. Akordeón, ktorí bežne ľudia volajú harmonika, sme si totiž pôvodne predstavovali ako ľudový hudobný nástroj, na ktorom folkloristi alebo chlapi v krčmách či pri táborákoch hrávajú väčšinou ľudovky. Hrával na nej aj nebohý Marián Kochanský zo skupiny Lojzo a občas ju vymení za gitaru aj folklový spevák Jaromír Nohavica. Ale ako sme sa presvedčili na vlastné uši, dá sa na nej zahrať aj Bach. Michal ho v Chorvátsku, aj doma v obývačke, zahral dokonca naspamäť – bez nôt. Nedávno ho zahral aj na vernisáži výstavy maliara Tomáša Krčméryho v Posádkovom klube a musel pridávať. Let čmeliaka v jeho podaní si vypočuli pred niekoľkými dňami aj protifašistickí bojovníci na slávnostnej schôdzi v Liptovskej Porúbke a tiež boli jeho výkonom nadšení.
V kapele na keyboarde, v kostole na organe
Radosť z úspechu v Chorvátsku mal nielen Michal, ale aj jeho rodičia a učiteľka Základnej umeleckej školy Jána Levoslava Bellu v Liptovskom Mikuláši Veronika Drábiková, ktorá ho na súťaž pripravovala, aj tam s ním spolu s jeho rodičmi bola. „Michal mal šťastie na učiteľov, veľmi dobre si s nimi rozumel. Do základnej umeleckej školy chodí od šiestich rokov. Jeho prvým učiteľom bol Bohumil Zábojník, od piateho ročníka ho učí Veronika Drábiková. Kedysi hrala tiež na medzinárodnej súťaži v Taliansku a bola tretia. Má presne ten istý typ harmoniky ako Michal a keď ju ešte nemal, požičiavala mu svoju. Školské harmoniky mu už totiž nestačia,“ prezradil Michalov otec, ktorý tiež hrá na akordeóne. „Ale len tak trochu. Nie som inštrumentalista, skôr ľudovkár, občas hrám na rodinných oslavách. Akordeón som zdedil po svojom otcovi, ktorý tragicky zahynul, keď som mal sedem rokov. Je v podstate už rodinnou relikviou, má vyše päťdesiat rokov. Hral na ňom aj Michal, ale ešte predtým sme mu kúpili malú harmoniku. Na nej hral na svojom prvom verejnom vystúpení v Liptovskej Porúbke pesničku Ja mám maľovanú vestu,“ zaspomínal Michalov otec.
Jeho syn z prváckej vesty už dávno vyrástol a v septembri sa chystá na žilinské konzervatórium. Potvrdenie o prijatí už má. Okrem akordeónu sa chce venovať aj hre na organe. Príležitostne si na ňom zahrá po omši v kostole a hral aj na keyboarte v školskej skupine Players. Kým však jeho rovesníci počúvajú rap či rock, on dáva prednosť Bachovi. Zo slovenských hudobných skupín sa mu páči Desmod, zo zahraničných Nirvána.
Okrem toho, že Michal chodí trikrát za týždeň do „zušky“ a denne hráva doma na akordeóne – niekedy hodinu, dve, pred súťažou aj tri či štyri, rád si zašportuje. Podľa výšky sme ho tipovali na basketbalistu, ale mýlili sme sa. Hráva tenis a ešte radšej stolný tenis. Lenže odborníci mu ho veľmi neodporúčajú, lebo by mal vraj tvrdé zápästie.
Namiesto auta akordeón, namiesto dovolenky súťaž
Michalov 120-basový akordeón váži asi 22 kilogramov a rodičia museli siahnuť hlboko do vrecka, aby mu ho mohli kúpiť. „Taká harmonika stojí okolo 200-tisíc, ale to ešte nie je zďaleka profesionálna. Profesionálka stojí až 16-tisíc euro. Profesor Gajan, ktorý by ho mal učiť na konzervatóriu, nám rovno povedal: rodinka, rozhodnite sa, či budete šetriť na nové auto alebo nový akordeón,“ prezradil Michalov otec. Ale zdá sa, že rodičia už túto dilemu vyriešili. Aj ďalšiu – či ísť na dovolenku alebo so synom na súťaž do Chorvátska. Rozhodli sa pre druhú možnosť. „Michal sa na súťaž poctivo pripravoval viac ako rok. Keď kamaráti zvonili a volali ho von, mal som službu pri zvončeku a všetkým hovoril – nemôže, cvičí. Občas mal veru aj slzy na krajíčku,“ povedal Michalov otec. Dodal, že aj keď majú tolerantných susedov a nebúchajú im metlou na stenu, Michal chodieval trénovať aj na chalupu do Liptovskej Porúbky, aby nikoho nerušil. „Chceli sme ho morálne podporiť, a preto sme s ním išli na súťaž do Chorvátska. Neoceniteľné skúsenosti a kontakty, ktoré tam získal, budú určite prínosom pre jeho ďalší umelecký rast. Vyšlo nás to síce asi na dvadsaťtisíc, len štartovné stálo dve tisícky. Všetky náklady sme si hradili sami, ale stálo to za to. Finančne nás podporil Vladimír Fáber, za čo mu aj touto cestou ďakujeme. Päťtisícový príspevok odsúhlasila aj kultúrna komisia mesta. Atmosféra na súťaži bola úžasná, toľko harmonikárov pokope sa len tak nevidí. Boli sme prekvapení, že v Chorvátsku hrali na harmonike skoro všetci, od malých detí až po dôchodcov.“
Michal si z Chorvátska okrem diplomu priniesol aj katalóg s vlastnoručnými podpismi členov poroty, medzi ktorými bol aj ruský virtuóz a národný umelec Viačeslav Semjonov. Priznal, že v súčasnosti trochu oddychuje.„Doteraz som drel na súťaž, teraz si dám na chvíľu pauzu a potom začnem znova cvičiť, lebo v novembri sa chystám na medzinárodnú súťaž v Poprade,“ povedal sympatický akordeonista. Hrať v kapele ho príliš neláka, svoju kariéru vidí skôr ako sólista. „Chcel by som byť občas aj v porote a možno raz učiť deti na zuške, ale radšej tie menšie,“ prezradil svoje plány do budúcnosti. O necelý mesiac, 14. júna, bude mať Michal Ochodnický v rámci ukončenia základnej umeleckej školy vlastný minirecitál v Posádkovom klube v Liptovskom Mikuláši. Je tam aj amatérske nahrávacie štúdio a Michal dostal ponuku, že by v ňom mohol nahrať vlastné demo.
