Slečnu a dvoch mládencov z radov dospelých obyvateľov mesta ignoroval nedávno čašník v pube Jumbo. Náhodné stretnutie si trojica chcela osladiť šálkou kávy. „Jumbo som navrhla ja, lebo som tam už raz bola a páčilo sa mi tam,“ začala Marta rozprávanie o zážitku z tohto pubu. Tón prvej vyslovenej vety naznačil, že nepôjde o príjemný zážitok. Nemýlili sme sa. Ďalšie vety nás utvrdili v presvedčení, že čašník trojicu nielen ignoroval, ale - povedané obrazne - nasypal soľ do otvorených rán.
Čašník akoby usadenú trojicu nevidel. Bol k nej slepý aj po piatich, desiatich, pätnástich a ďalších ubehnuvších minútach. „Trpezlivo sme čakali, kým si budeme môcť objednať. Keď už sme pri prázdnom stole sedeli pridlho, osmelila som sa a spýtala sa čašníka, či nás môže obslúžiť,“ pokračovala Marta v líčení zážitku. Čo nasledovalo? Nebola to výhovorka na množstvo hostí ani na pokazený kávovar. Podľa Marty, Ondreja a Ladislava nasledovalo strohé odvrknutie: „Rómom nenalievame“.
Už na prvý pohľad pôsobí trojica dobrým dojmom, po bližšom zoznámení sa dobrý dojem prehlbuje. Svoj názor na ňu nikomu nevnucujeme, no fakty slušného oblečenia, správania a vyjadrovania sa sú očividné. Každý z trojice pracuje, Marta a Ondrej v miestnej mliekarni, vyučený kuchár Ladislav v pekárni Hypernovy. Výučné listy nechýbajú ani Marte a Ondrejovi. Ondrej trávi voľný čas aj v „laviciach“ zušky (základnej umeleckej školy), tríbi si spev a hru na klavír. Tmavšiu pleť majú iba mládenci, Marta je „biela“. Skamarátili sa pred takmer desiatimi rokmi ako zamestnanci Maytexu a obyvatelia podnikovej ubytovne.
Trojicu zblížil spoločný osud smutného detstva a nemenej smutného dospievania bez milujúcej rodičovskej náruče. „Matku som prvýkrát videl ako štrnásťročný, do osemnástich rokov som žil v detských domovoch. Nehanbím sa za to, že som Róm, ale s tými, ktorí nechcú pracovať a uprednostňujú život na sociálnych dávkach, nechcem mať nič spoločné. Absolútne sa od takých dištancujem, ba neviem ani po cigánsky,“ čo-to nám o svojom živote rozpovedal Ondrej. Vyučený brašnár sa nebojí žiadnej práce a príležitosť pracovať si veľmi cení. Rodinu si chce založiť až potom, keď bude presvedčený, že ju uživí.
Neviditeľné, ale stále boľavé rany má na srdci a duši aj Marta. Jednou z nich je zrada priateľky Moniky, ktorej požičala horko-ťažko našetrených tridsať tisíc korún, no ktorá na dlh zabudla a schováva sa kdesi v Ružomberku. Zážitok z Jumba nesie Marta veľmi ťažko, cíti sa ponížená, odkopnutá, nechcená a zbytočná. „Ľahšie by som to niesla, keby sme tam išli piť alkohol, alebo keby sme už prišli podpití a ufúľaní a správali sa nepatrične. Nič také sa ale nestalo, alkoholu neholdujeme. Čašník hovoril o nalievaní, no ani nepočkal, čo si objednáme! Dotknutí a urazení jeho správaním sa cítime všetci traja. Dokedy budú niektorí ľudia posudzovať iných podľa farby pleti, dokedy budú do nich kopať?! Vari čašník nemá povinnosť obslúžiť každého slušného hosťa?,“ hovorila „biela“ Marta so slzami v očiach. Pod jej otázky by sme sa mali podpísať všetci, ktorí posudzujeme ľudí podľa ich činov a ktorým je diskriminácia inofarebných detí Adama a Evy cudzia.