Albánsko je jediná krajina v Európe, kde väčšinu obyvateľstva tvoria moslimovia. Štatistiky uvádzajú, že až sedemdesiat percent. A keďže veľa ľudí spája moslimov s terorizmom, považujú Albánsko za nebezpečnú krajinu. Napriek tomu sa do nej na bicykloch vybrala šestica odvážlivcov: Ján Šmoll, Dušan Medla, Ján Laco, Erik Kapucian, Štefan Labuda a Juraj Sunyok.
„Niektorí nás odhovárali a mysleli si, že nám šibe. Ale so žiadnymi teroristami ani mafiánmi sme sa v Albánsku nestretli, nikto nás tam neprepadol ani neokradol. Skôr vás okradnú v Mikuláši. Bol som v Nórsku a Švédsku, a dvakrát ma tam okradli, ale v Albánsku nikto ani len krivým okom na mňa nepozrel. Podľa mňa je to krásna a bezpečná krajina,“ povedal na úvod Ján Laco a spolu s kamarátom Dušanom Medlom nám porozprávali o svojom putovaní po Albánsku.
Albánsko je vraj krajina orlov, mercedesov a na poliach tam pestujú marihuanu. Môžete to potvrdiť?
V južnej časti, kde sme boli, sme marihuanové polia nevideli. Orla sme videli iba jedného, ale mercedesov je tam naozaj dosť. Za vlády komunistu Envera Hodžu bol totiž v Albánsku zákaz vlastniť osobné motorové vozidlá, aby mohli byť ľudia kontrolovateľní a nemohli ujsť preč. Keď komunizmus, padol, Albánci, ktorí pracovali za hranicami, doviezli do Albánska mercedesy, väčšinou kradnuté. Hovorilo sa, že osemdesiat percent kradnutých áut z Nemecka je v Albánsku. Bol to jediný štát v Európe, kde jazdili autá bez značiek. Albánska vláda nevedela, čo s nimi, tak to vyriešila po svojom. Autám pridelili značky a tým ich zlegalizovali.
Enver Hodža vládol v Albánsku skoro štyridsať rokov a preslávil sa, okrem iného, tým, že dal postaviť v krajine viac ako pol milióna bunkrov. Videli ste ich?
Je ich tam ako húb, vraj až 800-tisíc. Boli všade. Niektoré malé, sotva by sa do nich zmestili dvaja ľudia, iné obrovské. Enver Hodža ich dal postaviť v sedemdesiatych rokoch. Bol veľký obdivovateľ Stalina a Sovietskeho zväzu, ale potom sa s ním rozkmotril. V 68. roku, keď k nám prišli Rusi, Albánsko vystúpilo z Varšavskej zmluvy a spojilo sa s Číňanmi. Bunkre dali stavať kvôli prípadným agresorom, ktorí by ich chceli napadnúť a zničiť ich vlastný model komunizmu. Bol jedinečný aj v tom, že Enver Hodža vyhlásil Albánsko za prvý ateistický štát v histórii. Konfiškoval mešity, kostoly aj kláštory a dal z nich urobiť sklady a stajne. Farári nesmeli krstiť a ľudia vlastniť Bibliu ani Korán, lebo im hrozilo väzenie. Dal uväzniť a popraviť tisícky svojich odporcov.
Chodia v Albánsku ženy zahalené?
Moslimovia žijú prevažne na severe Albánska, my sme išli na juh, kde žijú väčšinou pravoslávni a ženy tam zahalené nechodia.
Ani muži so zbraňami?
Žiadneho ozbrojeného muža sme nevideli, aj keď doma má zbraň skoro každý. V 97. roku totiž v krajine vypukli nepokoje. Veľa ľudí vtedy vyšlo na mizinu, lebo investovali do pyramídového sporenia, ktoré skrachovalo. Padla vláda, zavládol chaos, ľudia vylúpili sklady zbraní a chceli svoje peniaze naspäť. Museli to riešiť medzinárodné jednotky.
Ako ste sa s Albáncami dorozumievali?
Strašne ťažko, rukami aj nohami. Keď sme išli popri macedónskych hraniciach, dalo sa s nimi dorozumieť ako-tak po rusky, ale za Prespanským jazerom, smerom na juh, bola komunikácia takmer nulová. Albánci nevedia žiadnu reč, iba albánsku a ešte aj inak hlavou krútia. Čo u nás znamená áno, u nich znamená nie. Vždy sme si našli v nejakej dedinke niečo ako krčmu a obchod v jednom, tam sme si nakúpili jedlo a nechali nás prespať na terase. Ľudia v dedinách boli milí a prívetiví. Raz nás zobrali do kuchyne, otvárali hrnce a pýtali sa: „Toto chcete?“ My sme kývali hlavou, že áno, ale oni hrnce pozatvárali a skoro sme zostali hladní. Mysleli si, že nechceme, lebo naše áno pre nich znamenalo nie. Alebo prišiel malý chlapec, či sa môže previezť na našom bicykli. Pokrútili sme hlavou, že nie, on sadol na bicykel a už ho nebolo, lebo si myslel, že sme povedali áno. Ale poctivo ho vrátil. Bicykle nechávame často na policajnej stanici a oni nám ich tam ochotne strážia.
A prečo? Veď ste povedali, že sa tam nekradne?
Pre istotu. Ale ide o niečo iné. Predstavte si, že príde zahraničný turista na policajnú stanicu do L. Mikuláša a povie, že si tam chce cez noc nechať auto alebo bicykel...
Koľko kilometrov ste vlastne prešli na bicykloch po Albánsku a kadiaľ viedla vaša trasa?
Do Macedónska sme išli cez Srbsko autom, ktoré nám zadarmo požičal Peter Vanek a aj touto cestou mu ďakujeme. Pôvodne mal ísť s nami, ale zo zdravotných dôvodov nemohol. Auto sme nechali v Macedónsku pri Prespanskom jazere, odtiaľ sme šliapali asi 650 km smerom na juh. Vedľa Prespanského jazera je Ochridské, hlboké vraj aj 286 metrov. Vzniklo prepadom horstva a zatopením krasových polí a je najväčšie tohto druhu na svete.
Treba do Albánska víza?
Teraz už nie, ale colník na macedónsko-albánskej hranici si od nás aj tak vypýtal desať euro. Oponovali sme, že na ceduli má vypísané, ktoré krajiny sú bez víz a bolo medzi nimi aj Slovensko. Američania a západné krajiny boli s vízami, čo sme sa čudovali. Colník však povedal, že to sú staré papiere, vytiahol druhé, ešte staršie a zaplatiť sme museli.
Aké boli cesty a cesta?
Cesty boli označené ako cesty 1. triedy, ale boli hrozné, samá šotolina. V horách sme na nich často stretávali mužov s oslami a ženy s kosami, na lúkach sa pásli ovce a kozy. Samotná cesta bola príjemná, lebo nás obklopovala nádherná príroda. Albánsko je asi najhornatejšia krajina Európy, najvyšší vrch Korab je vysoký asi ako náš Gerlach. Ale na ňom sme neboli, lebo je na severe a my sme išli na juh k Iónskemu moru.
Aké bolo? Aj ste sa okúpali?
Jasné, aj keď bolo ešte trochu studené. Navštívili sme aj prímorské mestečko Saranda, ktoré nazývajú perlou albánskej riviéry. Nádherné more, úžasná pláž. Celé pobrežie sa neskutočne buduje, stavajú cesty, hotely, je tam veľa zahraničných firiem. Nie je to žiadny zapadákov, ako si možno niekto myslí. Turistika tam funguje a ceny sú vysoké. Mysleli sme si, že na Balkáne je lacnejšie, ale boli sme prekvapení. Niektoré ceny sú tam dokonca vyššie ako u nás.
Aký suvenír ste si z Albánska priniesli? Čo je pre Albáncov typické?
Asi komunistické bunkre a mercedesy, ale tie by sa nám nezmestili do ruksakov (smiech). Je tam aj veľa mešít a historických pamiatok, lebo Albánci majú bohatú históriu spojenú s Grékmi aj Rimanmi. Na juhu sa napríklad zachovalo grécke divadlo ešte z 3. storočia pred naším letopočtom. Albánci majú aj svojho národného hrdinu. Volal sa Skanderbeg a preslávil sa v boji proti Turkom. Pomenovali po ňom aj svoj národný nápoj – koňak. Po smrti Skanderberga bolo Albánsko takmer 500 rokov súčasťou Osmanskej ríše, nezávislosť získalo až pred 1. svetovou vojnou. Kvôli komunistickému režimu Envera Hodžu bolo Albánsko dlho v izolácii. Dnes to tam však vyzerá veľmi sľubne a hlavne na pobreží sa buduje takým tempom, že ak to tak pôjde ďalej, Albánsko bude o pár rokov v Európskej únii...
