Denno-denne sa o „svojich“ psíkov v Karanténnej stanici v Okoličnom stará aj Libuša Šoltésová. Pozná ich príbehy, osobné tragédie i šťastné chvíle, keď si ich nájdu noví majitelia. Jeden z tých smutno-šťastných príbehov o opustenej Majke, ktorá čakala malé, pripravila aj pre čitateľov MY Liptov.
Mrazivý deň. Jeden z takých, keď by človek ani psa nevyhnal z domu. Lenže psí obyvatelia v karanténnej stanici vyžadujú starostlivosť, či je zima, či nie. Práve v takýto deň sa mestskí policajti rozhodli urobiť „raziu“ na vyhodené a túlave psíky. Vtedy do stanice prišlo šesť nových psíkov.
Úchytkom som si ich prezrela. Moje oči sa v pohľade stretli s mandľovými očami. Mala som pocit, akoby sa smiali. Oči ostatných psíkov boli vystrašené, vyplašené, no tieto boli pokojné. Letmo som prešla po tele psíčaťa a hneď mi bolo jasné, čo mi tie oči chceli povedať: „Pozri, doteraz som svojmu pánovi verne slúžila a teraz, keď ho potrebujem, ma vyhodil na ulicu, pomôž...“ Bola to krásna ryšavá fenka, mala biele prsia, na nohách biele papučky a na konci chvosta biely chumáč srsti. Jej vynímajúce sa bruško prezrádzalo, že sú v ňom nové psie životy. V prvom momente ma zaplavil nával zlosti nad nezmyselným správaním jej pánov. Potom som sa zhrozila. Mysľou mi preletelo milión myšlienok: ako, kedy, kde, čo ďalej, čo teraz... Akoby pochopila moje zhrozenie, pohľadom mi dodávala odvahu.
S privolaným veterinárnym lekárom sme spoločne prehodnotili situáciu. U oboch v nás zvíťazila vôľa a rešpekt k novým životom. Radostná udalosť, po odhade veterinárneho lekára, mala prísť o jeden až dva týždne.
Majka, ako sme jej dali meno, aj napriek svojmu pokročilému stavu, bola veľmi oddaná, vďačná a prítulná. Čo bolo na nej zvláštne, vedela sa nahlas smiať.
Na svet prišlo sedem šteniatok
Aby ľahšie prekonala čas do príchodu radostnej udalosti, chodila som s ňou na dlhšie prechádzky. Rada sa vybehala a svoj ryšavý kožúšok si s chuťou vyšúchavala v čerstvom snehu. Po čase sa začala správať zvláštne. Zvážnela, na vychádzkach začala chodiť popri mne až tak, že svojím telom sa ma dotýkala. Jej mandľové oči nadobudli iný výraz. Boli iné, dospelé. Vychádzky som skracovala.
Raz ráno som pochopila, prečo tá zmena v jej správaní. Majka priviedla na svet potomstvo. Hrdo všetkým oznamovala, že sa stala matkou. Jej oči prekvitali šťastím. Dovolila mi vojsť do koterca. Dokonca som sa mohla zblízka pozrieť na ten zázrak prírody. Nedovolila som si dotknúť sa ich. Len som hľadela na malé guľôčky, ktoré veľmi tichučko „štebotali“. Majka prišla ku mne a jazykom sa dotkla mojej tváre. Bola to nezabudnuteľná chvíľa. Vtedy som jej sľúbila, že sa budeme snažiť pre jej deti a, samozrejme, aj pre ňu hľadať dobrých pánov. Takých, u ktorých sa stanú členmi rodiny. Neskôr sme zistili, že vďaka Majke máme troch krásnych psích mládencov a štyri nádherné psie slečny. Všetci mali po Majke na konci chvostíka biely chumáčik srsti.
Majka bola vzorná matka. Svoje ratolesti opúšťala len na chvíľu, kým si vo výbehu vykonala svoju potrebu. Hneď si potom oddane ľahla k nim a odhalila svoje, mliekom naplnené prsia. Malé guľôčky sa papuľkami prisávali a s chuťou si pochutnávali na materinskom mlieku. Jój, to bolo mľaskotu...
Ostatní psí mali veľký rešpekt voči Majke. Správali sa k nej s úctou. Keď išla v kotercoch po chodbe, stíchli, akoby išla kráľovná. Začali štekotať, až keď Majka vošla do koterca, ku svojim deťom.
Guľôčky sa hlásili k životu
Našťastie, krutá zima ustupovala, prichádzajúca jar sa hlásila k slovu. Malé guľôčky sa deň čo deň viac hlásili k životu. Psím „džavolením“ upozorňovali na svoju prítomnosť. To bol pohľad, keď sme im už začali dávať teplé mliečko! Všetkých sedem šteniatok sa radostne rozbehlo k miske. Samozrejme, aj piť sme ich museli naučiť. Každé jedno pohladiť, jemne namočiť malú papuľku do mlieka. To boli preteky, keď už vedeli samé „papkať“! Očká prezrádzali „Pozri, ja vypijem najviac!“, druhé očká zase „Nie, ja viac...“
Bolo užasné sledovať ich, ako im chutí, akú veľkú chuť majú žiť. Potom si pokojne išli ľahnúť do spoločného pelieška a spokojne zaspali. Naša Majka túto situáciu vždy hrdo sledovala. Sama sa najedla, až keď jej deti už spali. Oddane si išla k nim ľahnúť, hriať ich svojím telom. Jazykom im jemne masírovala spokojné a plné brušká.
Šteniatka už boli také silné, že boli pripravené na prvú vychádzku. Otvorila som dvere na koterci a čakala. Majka vyšla prvá a za ňou, ako magnety, sa rozbehlo sedem malých brmbolcov, sedem bielych chumáčikov srsti. Na konci ich chvostíkov sa mihali biele fliačky. To bolo radostného štekotu! Predbiehali sa, aby čím skôr ukázali, ako už vedia behať a skákať. Prvýkrát videli roztápajúci sa sneh a pomaly pučiacu zelenú trávu. Majka ich pozorným okom sledovala. Akonáhle niektoré odbehlo trochu ďalej, jemne ho zobrala do papuľky a priniesla k ostatným. Prvá vychádzka nebola veľmi dlhá. Nechceli sme, aby psíčatá prechladli. Pomaly sme ich poprenášali do koterca. Majka nám pomáhala.
Každý slnečný deň sa vychádzky s maličkými predlžovali, boli jednoducho naše slniečka.
Majka ostala sama v novej rodine
Blížili sa dni, keď si psíčatá mali vyzdvihnúť ich noví majitelia. Pre nás to boli ťažké chvíle. Lučili sme sa s nimi veľmi ťažko, ale radosť nových majiteľov zo šteniatok, nám zmierňovala bolesť. Keď sme brali od Majky šteniatko, muselo sme to urobiť tak, aby nás nevidela. Bolo by jej ľúto.
Postupne sa počet šteniatok zmenšoval, až nakoniec Majka ostala sama. Snažili sme sa jej toto obdobie zmierniť. Povymieňali sme všetko, čo mali malé v koterci, aby ich pach necítila. Dlhé vychádzky zmierňovali jej samotu. Netrvalo dlho a začala sa znova smiať. Jej mandľové oči prezrádzali radosť zo života. Každé ráno nás vítala svojim charakteristickým štekotom. Zvykli sme si na seba.
Prišiel však deň, keď ju odviedol jej nový pán. Lúčenie bolo ťažké.
Majka mi nevychádzala z mysle. Išla som sa pozrieť na jej novú rodinu. Majka bola vykúpaná, vyčesaná. Dôležito a oddane dávala pozor na každý pohyb svojej panej. Dlho som sa na ňu z diaľky pozerala a pozorovala som, ako sa k nej nová pani správa. Tá práve niečo robila v záhrade a Majka veselo pobehovala okolo nej. V návale hry jej uchytila rukavicu, odbehla s ňou za roh domu a odtiaľ, s úsmevom na psej tvári a s krútiacim sa chvostíkom čakala, čo bude ďalej. Pani, aj napriek Majkinému šibalstvu, láskavo zakričala: “Majoška moja, čo mi to robíš...!“ Majka pribehla aj s rukavicou a jej nová pani ju láskavo pohladila po hlávke. Majka si ľahla k nej a spokojne sledovala jej ruky.
Dodnes si presne pamätám na slová Majkinej panej. Zneli ako zvončeky šťastia, ktorých zvuk nahrádzal nezabudnuteľný štekot mojej Majošky. To, čo sme jej sľúbili, keď prišla k nám, sme splnili. Majka sa stala členom svojej novej rodiny.
