Terapia pevným objatím podľa doktorky psychológie Jiřiny Prekopovej
„Čo potrebuje dieťa, aby z neho bol dobrý človek? Potrebuje lásku! Bezpodmienečnú lásku,“ tvrdí nemecká psychologička moravského pôvodu Jiřina Prekopová, manželka Slováka Valientka, ako svojho životného partnera dôverne oslovuje dodnes i keď už odišiel. Vraj jemu vďačí aj za terapiu pevným objatím, ktorá sa podľa Jiřiny zrodila pod Tatrami.
Zrod novej terapie pod Tatrami
Manželov starý otec totiž zaviedol doma objatie vždy vtedy, keď sa chlapček hneval, keď bol problém, kríza. Dospelý syn Valentýn si túto devízu priniesol do manželstva. Keď sa Jiřina hnevala, vzal ju do náručia a nepustil, kým sa hnev nerozpustil. Mohla sa vykričať, mohla mu povedať všetko, čo jej prekáža na vzťahu, mohla si vyliať srdiečko. Nepustil ju. A trpezlivo jej šepkal, že ju miluje. Keď mu v náručí vypovedala všetky bolesti, zahlásila, že už jej je dobre. On na to – ale mne ešte nie. „Môj Valientko ma podržal a ukázal mi, že pevné objatie má miesto tam, kde rozum nedokáže problém riešiť,“ a terapia pevným objatím v jej podaní bola na svete, prevzala základy od Američanky Marthy Welschovej a podľa svojho princípu ju rozvinula, zdokonalila a rozšírila aj na iné vzťahové väzby.
Jiřina Prekopová terapiu dnes šíri po celom svete na prednáškach, kurzoch a seminároch. Je zakladateľkou a prezidentkou Spoločnosti pre terapiu pevným objatím a autorkou mnohých kníh preložených do sedemnástich jazykov, medzi inými napríklad aj do japončiny. Veľa – veľa cestuje: Argentína, Mexiko, Južná Afrika, Španielsko, Švajčiarsko, Rakúsko, Čechy. Na Slovensku v Liptovskom Hrádku prednášala a viedla semináre prvýkrát teraz v máji. Veľmi chcela prísť na Slovensko. Dokonca bez nároku na honorár. Cítila to ako dlh svojmu slovenskému manželovi... A hoci na jej prednášky i semináre prišli každý deň viac ako tri stovky ľudí, každému sa osobne predstavila, podala ruku, každého si precítila, podľa jej slov, „kožou na kožu“.
Musíš milovať za každej okolnosti
Láska k dieťaťu musí byť bezpodmienečná, aby sa ono mohlo na lásku spoľahnúť, aby získalo dôveru i sebadôveru, aby vedelo, že všetko môže byť dobré a všetko sa na lásku premení. Láska však musí byť bezpodmienečná v dobrých i zlých časoch. Veď i pri sobáši si manželia sľubujú, že spolu vydržia v dobrom aj zlom. Tragédia dnešnej spoločnosti spočíva v tom, že často dvaja spolu vydržia len v dobrých časoch. Ale vtom vydrží i sobášny podvodník! Pretože dokiaľ sme pekní a zdraví a máme peniaze, dokiaľ sa svokra nemieša do manželstva, dokiaľ nemáme dieťa, ktoré nám robí hanbu, hádže sa po zemi a kričí, je ľahké žiť v láske. „Dieťa však musíš ľúbiť a ľúbiť za všetkých okolností. A takisto musíš ľúbiť i svojho manžela, aj keď komunikuje viac s internetom ako s tebou. Takisto aj muž musí nadovšetko ľúbiť svoju ženu, aj keď nakupuje dlllllho,“ rozohnila sa Jiřina Prekopová. „Ako musíš milovať manžela či manželku, musíš milovať aj svoje dieťa v puberte. Musíš ho milovať, aj keď je tetované a smrdí po nikotíne a máš podozrenie, že berie drogy. On má zasa pochybnosti o tebe, či si jeho otec alebo či ty si jeho mama. Mama, to nie je možné, ja viem všetko lepšie ako ty, si konzervatívna, staromódna. Napriek tomu, že by ste také dieťa najradšej hodili do internátu, musíš ho ľúbiť. Musíš ho ľúbiť i keď je práve zlé, keď provokuje. Pubertujúce dieťa dokonca potrebuje tvoju lásku viac ako veľmi dobré dieťa. Dostojevskij povedal: ,Ty ma ale ľúb, aj keď som poškvrnený, lebo keby som bol nepoškvrnený, ľúbili by ma všetci´. Inými slovami: ja potrebujem byť tebou ľúbený nielen vtedy, keď som dobrý, poriadný a zdvorilý, kým mám dobré známky. Nie, ja potrebujem o to viac lásku, keď sa nemám rád, keď sa cítim tým najposlednejším človekom, nikto ma nemá rád. Potrebujem, aby ste ma ľúbili napriek tomu, že som sa pošpinil. To je najvyššia forma lásky. Takú lásku sme dostali od Boha. Boh teda od nás chce, aby sme sa ľúbili sami a ľúbili aj druhého.“
Dieťa sa rodí s potrebou lásky
Podľa Jiřiny Prekopovej psychické bolesti, depresie a komplexy menejcennosti sú výsledkom toho, že sme v detstve nedostali dostatok lásky, že sme ani nemohli milovať. Korene problémov sú mnohokrát v detstve človeka. Mali by sme si však uvedomiť, ako láska vzniká a ako je naprogramovaná. Trvá napriek konfliktom, napriek zlým časom. S potrebou lásky príde každé dieťa na svet. Od prapôvodných časov až dodnes všade na svete, nech je to v Austrálii, Indii, na severnom póle alebo južnej Afrike, každé dieťa na svete príde s posolstvom, že chce byť milované a milovať. A keď sa mu to nepodarí, je nešťastné. Ale je nešťastné i vtedy, keď mu dávame najavo, že ak je „zlé“, nemáme ho radi, posielame ho do inej izby, kým sa nepolepší. Možno neraz dostane aj bitku. Ale práve bitka môže byť na začiatku väčšej agresivity a preberania dospeláckych vzorov: keď otec mohol biť, môžem aj ja.
Druhou krajnosťou je príliš benevolentná výchova. Dieťa nemá určené hranice. Terapia pevným objatím je však v tomto prípade vynikajúca, ako mu cez lásku a nehu hranice postaviť. V objatí musí cítiť silu a pevnosť náruče dospelého, môže sa v ňom vykričať a vyplakať smútok, až kým sa nebude cítiť spokojný. Kedy začať s terapiou? „V mierových časoch, keď má človek svoj rozum a nie krokodílí zmenšený hnevom alebo frustráciou,“ uviedla na správnu mieru Jiřina Prekopová, „a vo veku troch – štyroch rokov. Vtedy je terapia pevným objatím prevenciou.“ Ide v terapii pevným objatím len o naprávanie vzťahov medzi rodičmi a dieťaťom? Nie. Terapiu možno aplikovať napríklad medzi manželmi, dospelými deťmi a starnúcimi rodičmi, prípadne nebohými blízkymi osobami, tiež pri adoptívnych deťoch, autistických, hyperaktívnych či deťoch v detských domovoch. „Človek, ktorý drží iného v objatí, nesmie objatie uvoľniť skôr, ako dôjde k uvoľneniu a k prúdeniu lásky. Niekedy to môže trvať aj hodinu, či dve, ale ak má byť terapia úspešná, nemožno povoliť,“ doplnila J. Prekopová.
Bojíme sa deťom dávať prekážky
„Konečne metóda, ktorá pomôže zabrániť negativite. Z negativity často ide zúfalstvo, beznádej, a to je ako lavína, po ktorej nasleduje rozpad rodiny,“ vyhlásila po workshope s Jiřinou Prekopovou Jana Brezinová z Úradu práce, sociálnych vecí a rodiny, referát poradensko-psychologických služieb, Liptovský Mikuláš. Spolu s Darinou Galfyovou boli len dve Liptáčky, ktoré mali možnosť zúčastniť sa aj na jedinečnom workshope. „Ľudia sa často správajú neadekvátne k druhým, pretože sú sami nešťastní, nemajú naplnené svoje základné potreby,“ povedala D. Galfyová. „Korene tohto problému sú častokrát už v detstve a pevným objatím ho možno riešiť.“
Organizátorom trojdňového stretnutia s Jiřinou Prekopovou bola Súkromná základná umelecká škola Evy Ohraďanovej, Liptovský Hrádok. Ona sama podujatie zhodnotila ako husársky kúsok, pretože sa podarilo zorganizovať celoslovenské sympózium s medzinárodnou účasťou. „Vnímam ako zázrak, že sa v Liptove Jiřina Prekopová objavila. Prešla takmer celý svet a dnes sa už sťažuje, že nepredávajú kalendáre na rok 2010, taký má nabitý program,“ prezradila o doktorke E. Ohraďanová. „Sme jedna z posledných krajín Európy, kde sa neaplikuje terapia pevným objatím. Mnohí naši odborníci ju nepoznajú len preto, že terapiu nepozná Slovensko, hoci knihy o nej vychádzajú po celom svete.
Doktorka J. Prekopová má pravdu, že sa bojíme deťom dávať prekážky. Ale práve ony každého z nás posúvajú ďalej. Snažíme sa, aby dieťa nemalo žiadnu prekážku, zametáme pred ním, vychádzame mu v ústrety, len aby chúďatko nemuselo mať nejaký problém. Robíme chyby ako rodičia. Po seminári možno len päť ľudí začne svoje dieťa objímať, možno, že päťdesiat, možnože nik. Ale pozitívne je to, že tu J. Prekopová bola, že začala o terapii pevným objatím rozprávať.“
Bolo to úžasné zmierenie
„S terapiou pevným objatím mám skúsenosť ako laik vďaka sestre Márii Staňkovej, ktorá ma naučila jej základné princípy,“ rozhovorila sa o vlastnej skúsenosti s terapiou E. Ohraďanová. „Aplikujem ju na mojom dieťati vždy, keď je to potrebné. Mali sme totiž také stavy, keď sa malej nič nepáčilo, nemohla ani spať, ani sa hrať, plakala, nechcela jeden cumlík, doniesla som druhý. Nevedelo, chúďa, čo so sebou robiť, už si zavadzala sama sebe. Vzala som ju do náručia v čase, keď to už aj vo mne vrelo. Objala som ju tak, že sa nemohla brániť. Napriek tomu sa bránila, ale keďže som silnejšia, vykričala sa ona, vykričala som sa ja. Stále som jej však hovorila, že ju chápem, že ju ľúbim. Najťažšie bolo stále rozprávať a rozprávať. Ona plakala a plakala, ja tiež. Prvé objatie trvalo takmer pol hodiny za sústavného plaču. Teraz sa už čas objatia skracuje. Malá za päť minút pochopí, že ju mám rada, aj keď je zlá. Spočiatku sme končili objatie obidve spotené, úplne ustaté, no v objatí plnom lásky, bolo v ňom zmierenie a to bolo úžasné.“
