Hoci v Špeciálnej základnej škole internátnej v Liptovskom Jáne bol Deň otvorených dverí, žiaci v triedach mali riadne vyučovanie. Vošli sme do jednej z nich a ocitli sme sa na hodine prírodopisu. Učiteľka Eva Hradecká je logopedička, a preto do každej hodiny vkladá aj jazykovú rozvičku. Skúste päťkrát za sebou povedať Moja mama má malú bábu. Ôsmak Emil si trúfol povedať to dokonca desaťkrát, ale pri šiestom pokuse sa mu zaplietol jazyk. „Emil je z Brezna a je veľmi šikovný. Chodil do základnej školy, ale nechcelo sa mu učiť, tak je tu a na víkendy chodí domov,“ prezradila Eva Hradecká. Emil nám zase prezradil, že domá má basgitaru aj motorku. Vraj vie všeličo opraviť a poskladať a chcel by byť automechanikom. Viac ako prírodopis ho zaujímal redakčný diktafón. Deviatačke Marianke zase robilo problémy čítanie a chce byť cukrárkou. Čím by chcel byť Maťko, sme sa nedozvedeli. Schovával sa pod uterák a keď mu ho Emil zobral, na hlavu si vytiahol sveter. Do Jána prišiel zo špeciálnej školy pre deti s poruchami reči, ďalší žiak prišiel z detského domova. V triede boli žiaci od 6. do 9. ročníka zaradené do A variantu, to znamená s najľahším mentálnym postihom. Je aj variant B a C, kde sú zaradené deti s vyšším stupňom mentálnej retardácie, čomu je prispôsobený vyučovací proces.
Museli odísť do detských domovov
Špeciálna základná škola internátna v Liptovskom Jáne sa kedysi volala Osobitná škola internátna. Bola jedinou školou v bývalom Československu, ktorej súčasťou bola materská, základná aj učňovská škola pre mentálne postihnuté deti. Takmer všetky mali nariadenú ústavnú výchovu. To znamená, že rodičia sa o ne buď nevedeli, nechceli alebo nemohli starať. V roku 2001 Osobitná škola internátna zmenila názov na Špeciálna základná škola internátna (ŠZŠI). Učňovka sa od nej oddelila a osamostatnila, ale zostala jej Materská škola pre mentálne postihnuté deti v Kráľovej Lehote. Ešte pred dvoma rokmi ŠZŠI navštevovalo spolu asi 140 detí, o ktorých sa staralo takmer 130 zamestnancov. Keď v roku 2005 oslavovali 45. výročie jánskej internátnej školy, mnohí sa obávali, že päťdesiatky sa už nedožije. Smrteľnú ranu jej uštedrila transformácia. Podľa nej všetky deti s nariadenou ústavnou výchovnou museli začiatkom minulého roka odísť do detských domovov. Zo 140 detí zostalo v jánskej špeciálnej škole trinásť, takmer sto zamestnancov museli prepustiť. Škola však napriek všetkému prežila. V súčasnosti ju navštevuje 43 detí od šiestich do šestnástich rokov. Deň otvorených dverí sa v nej 18. mája konal prvýkrát.
Maďarský nápis a tri masážne vane
Na vyzdobenom školskom dvore poletovali balóniky a rozvoniavali všelijaké dobroty pripravené pre hostí. My sme sa však pristavili pri stánku, v ktorom boli rôzne zaujímavé vecičky. Vyrobili ich deti spolu so svojimi učiteľkami a vychovávateľkami. Najviac nás zaujala modrá mačka urobená z cesta, maľované sklenené koreničky, háčkované vrecúška a papierové kvety, ktoré vyzerali skoro ako živé. Na pamiatku sme dostali perníkové prasiatko a vybrali sme sa na prehliadku školy. Kedysi tu boli slávne kúpele Svätojánske Teplice, ktoré dal v rokoch 1929 – 1930 vybudovať Jozef Gemerský Szentiványi. Okrem vaňových kúpeľov si hostia mohli zaplávať v krytom aj otvorenom bazéne s liečivou minerálnou vodou. Kúpele oficiálne ukončili svoju činnosť v roku 1939. Ich zašlú slávu pripomína pamätná tabuľa v jednej z budov. Čo je na nej napísané, sa nám nepodarilo zistiť, lebo nápis je po maďarsky.
V kaštieli, v ktorom kedysi bývali majitelia kúpeľov, je dnes internát a sídli v ňom vedenie školy. Hoci zvonku vyzerá trochu ošarpane, jeho interiér doslova žiari novotou a čistotou. Internátne izby sú čerstvo vymaľované každá inou farbou, zariadené novým, moderným nábytkom. Mnohí by sme chceli mať taký. Vedľa riaditeľne je spoločenská miestnosť s televízorom, kuchynskou linkou a počítačová miestnosť, v ktorej deti hrávajú počítačové hry.
V ďalšej budove je druhá spoločenská miestnosť, kuchyňa, jedáleň, triedy, internátne izby, ošetrovňa a dve izolačné miestnosti pre pacientov. Nie sú veľmi obľúbené ani veľmi navštevované, veď nikto nechce byť chorý. Žiaci však radi a často navštevujú rehabilitačné miestnosti. Zariadiť ich pomohol liptovskomikulášky Rotary klub a nazreli sme do nich i my. Príjemne to v nich voňalo bylinkami a vonnými olejmi. Sú v nich až tri masážne vane, jedna veľká a dve menšie, parná sprcha, masážne kreslo, stacionárne bicykle a rôzne prístroje na rehabilitáciu. „Masážne vane využívajú všetky deti a na perličkové kúpele na tešia. Máme aj masážne polohovateľné kreslo, ktoré nám veľmi pomáha pri manipulácii s pacientmi so svalovou dystrofiou a vozíčkarmi,“ povedala rehabilitačná sestra Renáta Hurajová. Rehabilitačný servis zahŕňa okrem vodoliečby a elektroliečby aj rôzne masáže, parafínové a rašelinové zábaly, inhalácie, cvičenia s fit loptami a masážnymi loptičkami. Žiaci majú k dispozícii aj suchý guličkový bazén. Rehabilitačný servis v škole môžu však využívať nielen žiaci, ale aj obyvatelia a návštevníci Liptovského Jána.
Na školskom dvore pobehoval zajac
Zaklopali sme na dvere ďalšej triedy. Učiteľ Stanislav Peniaško práve vysvetľoval žiakom, ako sa správať na ceste. Štvrták Adam bez chyby prečítal pravidlá cestnej premávky a byť učiteľom, napísali by sme mu do žiackej knižky veľkú jednotku. Stanislav Peniaško učí v jánskej škole už viac ako tridsať rokov. „Som smutný, že jánsku školu muselo pred rokom a pol opustiť takmer sto žiakov s nariadenou ústavnou výchovou. Presviedčali nás, že v detských domovoch im bude lepšie...“ Smutný by bol asi aj Ján Hučík, keby sa toho dožil. Bol riaditeľom špeciálnej internátnej školy v Liptovskom Jáne 25 rokov. Vybudoval z nej komplexné špeciálno-pedagogické zariadenie pre mentálne postihnuté deti, jediné svojho druhu v bývalom Československu. Prezident mu za celoživotné dielo udelil medailu J. A. Komenského a minister školstva najvyššie vyznamenanie v rezorte školstva Veľkú medailu svätého Gorazda.
V triede bol okrem Stanislava Peniaška ešte jeden dospelý muž, ale nebol to učiteľ. „Raz som do školy viezol jednu zamestnankyňu a stretol som sa s riaditeľom. Rozprával mi o škole a okrem iného spomenul, že sponzori dali deťom bicykle. Ale zlodeji im ich ukradli a majú iba staré, ktoré by sa zišlo opraviť. Tak som sa ponúkol a odvtedy som tu bol niekoľkokrát. Hľadal som aj sponzorov, ale nepochodil som. Tak som kúpil nejaké drobnosti za vlastné, zalepil defekty. Chlapci mi pomáhali, poopravovali sme aj nejaké káry,“ prezradil Ružomberčan Vlado Gallo. Chlapci na ňom doslova viseli, bolo vidno, že ho majú radi. Merali si s ním sily v pretláčaní rukou a neskôr sme ich videli na školskom dvore hrať sa s loptou. Prechádzali sa po ňom aj deti s kočíkmi, niektoré si nás zvedavo obzerali a podali nám ruku. „Páči sa ti v škole?“ spýtali sme chlapca v šiltovke. „Dobre,“ odpovedal. Možno by nám porozprával viac, ale neďaleko po tráve prebehol zajac a chlapec sa za ním rozbehol. Skúsili sme to o kúsok ďalej a tú istú otázku sme položili dievčatku s bábikou. Neodpovedalo. Ale hovorí sa, že kto mlčí, ten svedčí...
Mnohé deti sú dnes emocionálne podvyživené
Keďže až do minulého roku boli v škole iba deti s nariadenou ústavnou výchovou, deň otvorených dverí nemali pre koho robiť. Rodičia ani verejnosť nemali záujem. Na tohtoročný prvý deň otvorených dverí však prišlo veľa ľudí z rôznych kútov Slovenska. Okrem rodičov aj zástupcovia zriaďovateľa zo Žiliny, odborní garanti z Bratislavy, členovia Rotary klubu a podnikatelia. „Keď vlani začiatkom roka museli odísť zo školy deti s nariadenou ústavnou výchovou, zostalo tu trinásť detí. Uvoľnili sa priestory, do ktorých už mohli prísť aj deti z rodín, ktoré sme predtým nemohli prijímať,“ povedal riaditeľ školy Vladimír Klement a pokračoval: „Vďaka komplexnej starostlivosti a servisu, ktorý poskytujeme, naša škola nezanikla, dvíha sa a rastie. Sú tu odborníci, ktorí sa o deti starajú po všetkých stránkach. Je tu psychológ, ktorý sústavne monitoruje žiaka z hľadiska osobnostného, poznávacieho, emociálneho a sociálneho vývinu. Intenzívne spolupracuje so sociálnymi pracovníkmi, špeciálnymi pedagógmi, logopédom aj etopédom, ktorí sa snažia eliminovať poruchy reči a správania a ďalšími odborníkmi. Je tu zdravotná aj rehabilitačná sestra, ktorú má dieťa len pre seba, každému dieťaťu sa venuje individuálne a to má v sebe obrovský emocionálny náboj. Veľa detí je totiž emocionálne podvyživených, lebo ich rodičia sú priveľmi zaneprázdení a vyťažení,“ myslí si Vladimír Klement. Spýtali sme sa ho aj na budúcnosť školy. „Chceli by sme zrekonštruovať a rozšíriť internát, skvalitniť triedy a jedáleň. Budovu, v ktorej je práčovňa a služobný byt, plánujeme prerobiť na materskú školu. Záujem o takéto zariadenie je, v súčasnosti o tom rokujeme. Ak sa to podarí, budeme v škole zabezpečovať výchovno-vzdelávací proces už pre deti od dvoch rokov.“
Chceli ju zrušiť, dnes ju chvália
Ozdobou školy je park. Rastú v ňom tuje, lipy, gaštany a iné stromy, ktoré prežili stáročia. Páči sa aj profesorke Márii Bielovej z Ústavu sociálnej práce Stanislava Kolakoviča pri Vysokej škole zdravotníctva a sociálnej práce svätej Alžbety v Bratislave. Je odbornou garantkou jánskej špeciálnej školy, v ktorej majú študenti spomínanej vysokej školy základňu praktickej výučby. „S jánskou špeciálnou školou som sa zoznámila vďaka ročníkovej práci svojej študentky Ivanky Dobákovej, ktorá v nej pracuje. Postupne mi ju približovala a vznikla medzi nami dôvera. Občas prišiel na prednášku aj pán riaditeľ a obaja mi prirástli k srdcu tým, že im nešlo len o to zvýšiť si kvalifikáciu a osobnú prestíž, ale prostredníctvom kvalifikácie pomôcť deťom. Hľadali sme cestu, ako školu zachrániť a podarilo sa. Transformácia nebolo šťastné riešenie a v mnohých prípadoch deti na to veľmi doplatili. Myslím si, že by bolo potrebné celú záležitosť prešetriť, vyvodiť dôsledky a vinníkov potrestať. Jánska špeciálna škola, našťastie, transformačný omyl prežila a dnes aj z vyššieho územného celku počuť chvály, že škola urobila krok dopredu.“
