Večeral s Felixom Slováčkom, kamarátil sa s Paľom Haberom, vystupoval na koncertnom pódiu s Mirom Žbirkom, Karlom Gottom aj Ibrahimom Maigom. Hrá a spieva v dvoch hudobných skupinách - Mince a C.I.T., píše texty, skladá hudbu, spev a hru na gitaru aj vyučuje. Vlado Slavík pracuje v Posádkovom klube v Liptovskom Mikuláši, kde sme ho prepadli a trochu vyspovedali.
Odkedy sa venujete hudbe?
Odmalička. Chodil som na husle do ľudovej školy umenia, ale nebavilo ma to. Rodičia mi nechceli kúpiť gitaru, tak som si z dreva vystrúhal hmatník, nakreslil som naň struny a pražce a hral aj bez strún. Ozajstnú gitaru som dostal v siedmej triede. Ale podmienka bola, že sa budem dobre učiť a budem vyznamenaný.
Podľa prízvuku nie ste Lipták...
Pochádzam z Čiech z mesta Chrudim. Do Liptovského Mikuláša som prišiel v 80. roku na vysokú vojenskú školu.
Kedy ste založili prvú hudobnú skupinu a ako sa volala?
Na vojenskom gymnáziu v Opave som sa zoznámil s Jaroslavom Maďerom a založili sme duo Maděra -Slavík. Ale na plagát omylom napísali Maďar – Slovák. Tak sme hľadali iný názov. Na hodine biológie som zistil, že slávik sa po latinsky povie luscinia a dali sme si názov Luscinia. Na vysokej škole sa k nám pridala flautistka Alžbeta Šipková a v tejto zostave sme hrali asi do roku 93. Pobehali sme polovicu Európy, vystupovali na rôznych festivaloch. Dva razy sme vyhrali celoštátny festival v Sokolove ako jediná kapela v Československu. Bolo to v roku 84 a 86, pred nami vyhral Peter Nagy s Nagasaki. Potom Betka odišla ako operka za hranice, Jaro si musel hľadať novú robotu a ja som začal hľadať nového hudobníka.
Našli ste ho?
Dal som si inzerát, že hľadám gitaristu a ozval sa klávesák Stano Guláš. A tak vznikla skupina Dr. Nicolaus. Nahrali sme desať pesničiek a poslali ich vydavateľovi. Vybral si jednu – Nepovedz... Spievali ju s nami aj štyri dievčatá z folklórneho súboru Váh. Vydavateľ povedal, že ak urobíme takých ešte deväť, vydá nám album. Urobili sme exkluzívnu zmluvu. Ale ukázalo sa, že vydavateľstvo nemá peniaze, cédečko aj kazeta vyšli až po pol roku. Pesnička bodovala v slovenských aj českých hitparádach, k jednej sme dokonca natočili klip. Začali sme pripravovať druhý album, ale vydavateľstvo sa rozpadlo, riaditeľ odišiel do Ameriky, kolegu Stana Guláša odvelili do Komárna a tak Dr. Nicolaus skončil.
Ale vy nie...
Chvíľu som hral sám, chodil som po festivaloch ako sólista. Oslovil som Stana Štofčíka, Betka Šipková sa medzitým vrátila a založili sme Mince vo fontáne. Neskôr sme názov skrátili na Mince.
Vráťme sa ešte k Luscinii. Hrali ste v časoch, keď u nás prekvital alebo zúril socializmus a vystupovali ste aj na festivaloch politických piesní. Ako si spomínate na toto obdobie?
Boli také kapely, ktoré v Sokolove spievali: Šestnásty zjazd sa blíži..., ale my sme propagáciu komunistom nerobili. Snažili sme sa politike vyhnúť a byť neutrálni. Naše pesničky boli väčšinou o láske, priateľstve, mieri a na ľudovú nôtu. O zjazdoch a komunistoch sme nespievali.
Účinkovali ste aj na mierových a študentských festivaloch v bývalej NDR, Poľsku, Bulharsku a bývalom Sovietskom zväze. Máte odtiaľ nejaký veselý zážitok?
Tých je viac. V Rusku sme boli trikrát a dvakrát sme mali toho istého tlmočníka, aj keď po rusky sme vedeli celkom dobre, lebo nás to učili v škole. Volal sa Peter Petrovič a bol to neskutočný chlap. Veľmi úslužný, všetko vedel vybaviť, zniesol by nám aj modré z neba. Raz zohnal delegáciu, ktorá sa s nami prišla o druhej v noci rozlúčiť na letisko, dohadzoval nám baby, ale my sme to nezneužívali. Raz sme hrali v Kyjeve, členovia kapely mali nejaký program a zostal som s Petrovičom sám. Zobral ma na diskotéku, ale kým sme prišli dve krásavice pozvať do tanca, hudba dohrala a bol koniec. Takže sme si nezatancovali. Na druhý deň sme hrali v paláci kultúry, kde púšťali iba na „bumažky“ zadným vchodom. Zrazu mi prišli povedať, že mám návštevu. Vo dverách stál Petrovič a priviedol aj dve krásavice zo včerajška. Čakali v šatni, kým dohráme a festival skončí. Potom povedal Petrovič, že ideme do medzinárodného klubu na diskotéku a vybavil autobus iba pre nás štyroch. V autobuse si spomenul, že do medzinárodného klubu ukrajinské dievčatá nepustia. Čo teraz? Tak som ich v autobuse naučil refrén jednej slovenskej pesničky. Cestou, ktorá trvala asi pol hodinu, sa stihli naučiť: Tancuj, tancuj vykrúcaj, len mi piecku nezrúcaj. To povedali v medzinárodnom klube na vrátnici, vrátnik nerozumel, myslel si, že sú cudzinky a pustil ich. Tancovali sme, Petrovič sa zrazu vytratil a o chvíľu na mňa zasvietil reflektor a hlásateľka ukrajinskej televízie, ktorá diskotéku moderovala, povedala: „Vítame hosťa z Československa.“ Povedala, že som hral na mierovom festivale a publikum začalo skandovať „družba, družba.“ Kým som sa spamätal, jeden Bulhar mi strčil do ruky gitaru a mal som ísť niečo zahrať. Zavolal som dve ukajinské dievčatá, ktoré som cestou v autobuse naučil refrén Tancuj, tancuj... Spievali sme, ľudia burácali, a to som nevedel, že za pódiom je celý orchester. Zrazu sa roztiahla opona, celý orchester začal hrať s nami a tralala... spievala celá sála. V živote som nedostal toľko kvetov, ani na promócii. Petrovič bol jednoducho úžasný človek. Zakomponoval som ho do piesne Brigádnici, ktorá mala veľký ohlas hlavne na južnom Slovensku.
Pesnička Tancuj je aj na albume Nepovedz od Dr. Nicolausa.
Ktorá z piesní, ktorú ste napísali a hrali, je vaša najobľúbenejšia?
Väčšinou tá posledná, v súčasnosti Nemilovaná.
Kedy ste napísali prvú?
Asi v šestnástich. Jedným z prvých textov, ktoré som napísal, boli Schody do neba. Je to známy hit od Led Zeppelin a hráme ho dodnes.
Píšete aj texty v angličtine?
Iba jeden, ale stovky v slovenčine a češtine.
To máte taký bohatý repertoár?
Píšem aj pre iných.
Pre koho napríklad?
Väčšinou pre kamarátov a známych z hudobných skupín,robil som napríklad texty pre Venustu, Malého princa, Interval, ale aj pesničky do televíznych detských hitparád Šmykľavka, Hviezdička, a pre muzikálovú hviezdu Lindu Vargovú, ktorá v Prahe alternuje Ivetu Bartošovú.
Koľko albumov a pesničiek ste nahrali?
Ťažko povedať. Nahral som asi päť veľkých albumov s rôznymi kapelami, ale pesničky mám asi na pätnástich. Na LP platni, ktorá sa volá Planéta lidí, je napríklad pesnička od Donovana, Olympicu aj Luscinie. Raz som bol na festivale v Kijeve, prišiel za mnou chlapík z Afganistanu a povedal, že ma pozná. Spýtal som sa, ako je to možné. Študoval v Prahe a kúpil si tam platňu, kde bola aj Luscinia.
Vraj sa poznáte s Paľom Haberom.
S Paľom Haberom sme chodili na festivaly, začínali sme spolu. Lenže ja som išiel do armády a nemohol som sa hudbe venovať naplno. Habera si chcel odo mňa raz kúpiť aj gitaru.
Predali ste mu ju?
Nie. Mal som vtedy iba jednu a bola veľmi dobrá. Bol som po ňu až v Prahe.
Koľko ich máte teraz?
Štyri vlastné a jednu požičanú.
V súčasnosti hráte a spievate v rockovej skupine C. I. T., nedávno vám vyšiel prvý maxisigel Nemilovaná. Ale pesničky tejto kapely hrali v rádiách už vlani. Čajka sa dokonca asi pred rokom dostala na prvé miesto slovenskej internetovej olympiády.
Minulý rok sme nahrali desať vlastných piesní, ale cédečko sme nevydali, lebo sme si neboli istí kvalitou spevu. Teraz máme nového gitaristu a speváka Milana Mazára, ktorý je určite lepší ako ja a chystáme sa pripraviť nový album. Braňo Fábry od nás odchádza. Ostatní členovia kapely – Iveta Kindernayová Peter Potoma a Rado Kaplan zostávajú.
Chystáte nejaké koncerty?
Vlani sme ich odohrali asi sedemdesiat, najbližšie budeme hrať na Stoličných dňoch a letných festivaloch. Koncerty robíme spoločne s mikulášskymi kapelami, ktorým sa snažíme sa pomáhať.
