Anna Ondrejková je liptovskomikulášska poetka, ktorú môžete stretnúť v knižnici, kde organizuje rôzne literárne aktivity s mladými ľuďmi, alebo v Bobrovci, kde býva. Je autorkou šiestich básnických zbierok: Kým trvá pieseň, Snežná nevesta, Plánka, Sneh alebo Smutná jabloň plná nedozretých pávov, Nespavosť a Skoromed skorokrv.
Kedy ste napísali prvú báseň a čo vás k tomu viedlo?
Keď som mala trinásť rokov. Dlho som sa domnievala, že to bola samota, kvôli čomu som začala písať, lebo to, čo som žila, nebola obvyklá miera samoty trinásťročného dievčaťa, bola to extrémna samota... Ale teraz uvažujem, či to nebola skôr veľmi silná, veľmi vášnivá potreba sebavyjadrenia a napísať to bolo jednoducho možné, dostupné aj v tej osamelosti...
Máte obľúbenú tému, o ktorej rada píšete?
Nevedela by som to takto pomenovať. Píšem nie „o tom“, ale „to“: neopisujem, žijem to. Píšem to, čo mám v srdci, rovnako ako ostatní, ktorí si zvolili slovo (alebo slovo si zvolilo ich, slovo čakalo na nich, aby práve ich ústami bolo vyslovené) a túžia byť autentickí, teda pravdiví.
Vaše verše sú pre laika zložité a náročné na porozumenie. Je v nich hlboký myšlienkový svet. Určite vznikal postupne. Čo vás ovplyvnilo?
Všetko. Úplne všetko. To, čo som chcela, i to, čo mi bolo nanútené, to, čo som dostala, aj to, čo mi bolo odopreté. Rodičia, ktorí ma milovali. Katolícka výchova. Škola (panebože, škola... do tých škôl, kde som študovala, som sa nikdy nechcela vrátiť... ). Všetci ľudia, ktorých som stretla. Krajina. Knihy, také zážitky... Rilke, Elsa Lasker-Schüller, Tristan a Izolda, alebo aj Anna zo Zeleného domu. Hudba. Divadlo. Filmy. Práca a nielen tá v knižnici, aj oberať jablká a na potoku prať dlhé koberce utkané z handričiek. Alebo, ako dvanásťročná som celý deň viazala snopy jačmeňa, hrdá, lebo som to dokázala. Do krvi zodraté pršteky som si obväzovala plátnom. Muži, do ktorých som sa zaľúbila. Priateľstvá. Tanec. Politické udalosti. Vojny, vždy sú desivo blízko. Náboženstvo. Cesty. More. Smrť. Osamelé noci. Sny...
Kedy sa z myšlienky stáva báseň? Aká by mala byť?
Na to neviem odpovedať. A myslím, že to nevystihne žiadna definícia. Je to rovnaké ako pokúsiť sa definovať lásku.
Organizujete rôzne literárne aktivity. Mnoho ľudí o nich všetkých ani nevie. Mohli by ste nám ich priblížiť? Pomáha vám niekto?
Organizujem, ale nemám ozajstný organizačný talent, a tak ma to veľmi vysiluje. Stáva sa mi, že od vyčerpania tým, čo je pre mňa bytostne cudzie, ale musím to urobiť, mávam ťažké zdĺhavé migrény, zvraciam... Ale ak sa niektorých vecí neujmem ako organizátor, neurobí to nikto iný, a teda jednoducho nebudú. Mám možnosť voľby?
Vždy sa nájdu ochotní ľudia, ktorí mi pomôžu. Ale potrebovala by som niekoho, kto by cítil úprimnú radosť a vzrušenie z tohto druhu roboty, takú radosť a vzrušenie, aké prežívam ja, keď sa mi vydarí performance alebo báseň... a kto by bol ochotný to robiť podobne ako ja za dobré slovo.
Tie aktivity súvisia jednak s okruhom Klubu mladých autorov, s literárnou súťažou, ktorá bola tohto roku vyhlásená už po 25. raz. Ale sú to aj autorské čítania známych básnikov a spisovateľov, vlani prišli Pavel Vilikovský, Ján Zambor, Miroslav Brück, Viera Prokešová, básnické happeningy, literárne dielne, podujatia, ktoré sa nedajú ani presne zaradiť a pomenovať, také, ako bol inscenovaný Havránok Ivana Laučíka v úžasnom priestore mikulášskej synagógy.
Pripravujete novú básnickú zbierku?
Áno, hoci s čudným, ťažko pomenovateľným pocitom, lebo má ísť o výber z mojich doterajších kníh. (Knižočiek, vždy to boli veľmi útle zbierky.) Nie je mi prirodzený takýto návrat, nežiada sa mi... Ale mám šťastie v tom, že vydavateľ, známy básnik a prekladateľ Milan Richter, mi dal úplnú slobodu. Môžem sama rozhodnúť, čo tam bude a čo nie. A nebude tam ani riadok z prvých dvoch zbierok, ktoré sú mi už priveľmi vzdialené. Nezriekam sa ich, dokonca sa za ne ani nehanbím, ale sú svedectvom o pridusenom živote... akoby som ich už prestala cítiť. Chcela by som však zaradiť tam verše, ktoré neboli nikdy publikované, aj keď s jednou, pre mňa podstatnou výnimkou: nebude tam cyklus Izolda: sny, listy Tristanovi, ktorý vznikol v posledných rokoch. Dôvody sú „technické“: Izolda potrebuje iný formát, v klasickej knižke by sa jej verš nevyhnutne zlomil, je priveľmi dlhý, a to zlomenie by ho oslabilo.
Ktoré knihy patria medzi vaše najobľúbenejšie a prečo?
Zoznam by bol pridlhý. Niektoré literárne „lásky“ vytrvajú, niektoré sa menia. Na gymnáziu ma fascinovali Rúfusove Zvony a neskôr jeho prvé rozprávky, ale teraz je Rúfusovo dielo pre mňa viac predmetom úprimnej úcty než potreby ustavične sa k nemu vracať. Niektoré knihy sú spoľahlivou útechou, ale mám aj také, ktoré nemôžem čítať, keď mám rozbitú dušu, lebo by ma mohli vrhnúť do úplného šialenstva. To sú niektoré Dostojevského prózy alebo Franz Kafka. Hoci s knihami robím celý život, je to nevyčerpateľná krajina plná dobrodružstva. A keď sa podarí stretnutie, keď sa zachveje duša, keď zrazu nájdem niečo, čo len nejasne tuším a niekto to žije so mnou a vo mne, keď objavím text, ktorý ma posunie ďalej. To sú zázračné veci.
Ako by ste zhodnotili stav súčasnej literárnej tvorby na Slovensku?
Ivan Laučík hovoril, že „duchovne exkluzívne prostredie je tu, v Liptove, len z hľadiska slovenskej ‚literárnej prevádzky‘ je toto miesto periférne“. A tak sa nepohybujem vo sfére spisovateľov, ale nevnímam to ani ako hendikep, ani ako svojskú výhodu: jednoducho to tak je, lebo žijem tu a to nie je voľba, ale údel. Na zhodnotenie stavu súčasnej literárnej tvorby na Slovensku si naozaj netrúfam. Ale vychádza množstvo skvelých kníh a sú tu skvelí spisovatelia - Pavel Vilikovský, Erik Jakub Groch, Ivan Štrpka, Mila Haugová, Jana Bodnárová, Daniel Hevier, Eva Luka a desiatky, stovky ďalších. A ak chcete mladých autorov, tak napríklad Veronika Dianišková, ktorá má 21 rokov, Nóra Ružičková, Peter Cibák a Zuzka Líšková z Liptovského Mikuláša alebo Radka Berešíková z Ružomberka.
Čo by ste poradili mladým ľuďom, ktorí by chceli v tomto smere umelecky rásť?
Písať, to je veľká osamelosť a teraz nemyslím ľudskú samotu, ale nevyhnutnú samotu, ktorú si vyžaduje tento spôsob tvorby. Je to veľmi dostupné... lebo abecedu sme sa naučili už ako šesťročné detičky a potrebujeme len ceruzku a kus papiera. V tej dostupnosti je aj možná zrada: pocit, že predsa písať vieme, lebo ovládame písmená, že netreba nič viac. A zradou je aj pocit, že ak budem čítať, veľa čítať, budem napokon napodobňovať cudzie vzory... zradný je ten pocit, že vlastnú básnickú osobnosť najlepšie uchránime, ak sa nevystavíme žiadnym cudzím vplyvom a teda „pre istotu“ radšej nebudeme čítať.
Písať, to je veľká odvaha a veľké hľadanie, lebo siahnuť do vlastného srdca, presne pomenovať, to je ako pomenovať svoje hriechy pri spovedi. Priznať. A kto nám tu dá rozhrešenie? Kto nám odpustí?
