„Niekedy zdravotne postihnutých nebolo vidno v meste tak, ako je to dnes. Akoby boli kedysi viac schovaní doma alebo v ústavoch,“ konštatovala predsedníčka Základnej organizácie rodičov zdravotne postihnutých detí Beáta Niková z klubu Koliesko. „Naše dievčatá však rady chodievajú do cukrární, divadla, na koncerty. Samozrejme, na elektrických vozíkoch... Ale ani my, rodičia, ani deti nemáme radi, ak niekto nad nami zalamuje ruky a vraj chúďatá.“ Hoci týmto deťom osud doprial viac fyzickej bezmocnosti alebo slabosti, nie sú ani bezmocní, ani slabí. Možno niekedy dlhšie trvá, kým sa s postihnutím vyrovnajú, no dokážu plnohodnotne žiť a brať plnými priehrštiami tie možnosti, ktoré k nim prichádzajú. A že sa nejedná o jednoduché postihnutia, hovoria rôzne diagnózy: Downom syndróm, detské mozgové obrny – kombinované s mentálnym postihom, ráštep chrbtice, autizmus...
Chcú byť rovnocenní so zdravými
„Deti sú v našej organizácii od štyroch rokov do dvadsaťštyri, no aj napriek ťažkým zdravotným problémom všetky navštevujú školy – materské, špeciálne základné, ale i stredné či vysoké. Nevzdávajú sa, robia všetko preto, aby sa zaradili medzi zdravých ľudí a boli s nimi rovnocenní,“ hovorila Beáta Niková a svoje slová dokladala osudmi detí, ktoré majú za sebou strednú i vysokú školu a sú mimoriadne šikovné, húževnaté, či talentované: Lenka Vyšná zvládla výšku a je zamestnaná (čo nie je až taká samozrejmosť pri zdravotne postihnutých), Jarko Marušiak a Zuzka Ždilová študujú na vysokej sociálnu pedagogiku, vysokoškolák Peter Trizna píše nádherné básne, Andrejka Matejovie a Monika Niková derú ešte stredoškolské lavice... Možno sa to všetko zdá jednoduché, ale dokázali by ste dvadsaťštyri hodín existovať na vozíčku a prekonávať všetky bariéry, ktoré napríklad má aj mesto Liptovský Mikuláš, aj všetky jeho obchody, inštitúcie, úrady, kultúrne ustanovizne? Obrubníky, schody, nerovnosti... „Ešte s desiatimi schodmi si poradíme aj samy, pomôžeme jedna druhej a vynesieme naše deti, kam potrebujeme. No v meste nie je napríklad ani jedna škola bezbariérová (pozn.: Liptovský Hrádok má bezbariérovú Základnú školu na Hradnej ulici)! Naše stredoškoláčky chodia na obchodnú akadémiu a sme nesmierne vďační, že im vyšli v škole v ústrety s rozvrhom, a tak nemusíme s dievčatami niekoľkokrát denne chodiť hore-dole po schodoch.“ Zvyčajne mamičky postihnutých detí ostávajú doma a starajú sa o ne aj tak, že im zabezpečujú takmer komplet servis aj počas vyučovania.
Halušková párty s priateľmi
Koliesko združuje asi tridsať postihnutých detí a spolu s rodičmi má takmer sedemdesiat členov. „Už dva roky sa stretávame v podchode v priestoroch, ktoré nám poskytol Mestský úrad v Liptovskom Mikuláši. Posledný piatok v mesiaci tu organizujeme členské schôdze a občas v sobotu klubové stretnutia detí,“ pokračovala B. Niková. „Činnosť zameriavame hlavne na organizovanie a realizáciu psychorehabilitačných programov na zlepšenie zdravotného stavu detí, snažíme sa o rozvoj osobnosti a duševný rast nielen detí, ale aj nás – rodičov. Novým mladým mamičkám poskytujeme najmä psychickú podporu, informujeme o nových pomôckach, ponúkame katalógy, radíme... Nezanedbávame ani kultúrne podujatia či iné akcie: karneval, športové dni, mikulášske posedenia, rekondično – rehabilitačné pobyty, hypoterapiu, výlety. Mnohé z našich detí navštevujú liptovskomikulášske Detské integračné centrum, kde deti rehabilitujú, ba prebiehajú v ňom aj poradenské hodiny so psychológom, logopédom a špeciálnymi pedagógmi.“ Beáta Niková spomenula aj Haluškovú párty, ktorú zorganizovala základná organizácia Margarétka v Banskej Štiavnici pre Liptákov, rekondično – rehabilitačný pobyt v bezbariérovom hoteli v Liptovskom Jáne či rodinné stretnutia štyroch – piatich rodín v prírode...
MY pre zdravotne postihnutých
Hoci klub Koliesko robí pre svojich členov mnoho akcií, od štátu financie na činnosť nedostáva. „Spočiatku sme si všetky podujatia financovali sami, neskôr nám prispelo mesto, teraz aj sponzori,“ zhodnotila finančnú situáciu B. Niková. „Pred štyrmi rokmi sme prvýkrát rozbehli akciu s dvoma percentami, a tak naše deti mohli ísť na výlety. No poteší nás každá korunka, ktorou akokoľvek spríjemníme chvíle deťom.“
Autor: DagmaRA
