Najväčšie zoskupenie fujaristov na Slovensku na jeden meter štvorcový sa uskutočnilo na Ovčiarskej nedeli v Múzeu liptovskej dediny v Pribyline, ktorá bola zasvätená fujare. Aj na čele sprievodu pri otvorení podujatia kráčali fujaristi a hlbokými tónami rozozvučovali skanzen, ale ich tóny zazneli aj v kostole na prehliadke fujaristov. Neskôr výrobcovia fujár prezentovali techniky výroby, fujaristi cifrovali na fujarkách, vo výstavnej sále pod kostolom ste mohli zhliadnuť rozlične zdobené fujary od Bratislavy až po sever Slovenska, v Národopisnom múzeu v Liptovskom Hrádku sa dokonca konala „fujarová valašská škola“.
Školu si pochvaľoval aj Tibor Koblíček z Turičiek, ktorý je častým hosťom na skanzene a práve v čase Ovčiarskej nedele sa dožíval, podľa jeho slov, stých narodenín bez tridsiatky. Fujary a ostatné hudobné nástroje vyrába už tridsať rokov: „Do Liptova chodievam najmenej dvakrát do roka – na Ovčiarsku nedeľu a na Huberta, a tak som bol aj vo valašskej škole. Debatovali sme v nej o tom, ako sa fujara dostala do zoznamu svetového kultúrneho dedičstva Unesca. Vtedy som i ja bol v Paríži a mali sme s fujarami veľký úspech. Ale hovorilo sa i o výzdobe fujár a o tom, že mladí nehrajú čistú fujaru. Začínajú napodobňovať africkú hudbu, najmä didžeridú. Podľa mňa didžeridú je jednoduchá trúba a stačí do nej len mrmlať. Týmto sa mrzačí hudba. Niektorí fujaristi sú za modernizáciu hudby na fujare, ja nie. Myslím si, že Slováci by mali hrať na fujare, nie na afrických nástrojoch, veď u nás je slovenská kultúra. Fujara sa nikde vo svete nepoužíva, len na Slovensku. Pochádza z Podpoľania, preto ju nazývajú aj detvianska fujara. Svoju cestu začala pod Bystricou, prešla cez Očovú, Detvu a ďalej Utekáč až po Kokavu nad Rimavicou. Tam bolo najviac pastierov oviec, tam sa fujara udržiavala. Dnes však už vyrezáva kde-kto a možno je už viac výrobcov v Bratislave ako na strednom Slovensku. Kam chodím po námety na výzdobu? Detviansky ornament, ale každý fujarista sa snaží udržať svoj rukopis a na mojich výrobkoch musí byť zďaleka vidieť, že som to robil ja.“
Výrobe fujár sa venuje aj mlaď. My sme zastihli nad rozrobenou fujarou v skanzene Mariána Dúbravského zo Žiaru nad Hronom. Je absolventom Združenej strednej školy vo Zvolene, kde sa naučil vyrábať hudobné nástroje pod vedením Michala Filu. „Pripravili sme píšťalky, ale najmä fujary – vyrezávané, morené, rôznych ladení a rôznych veľkostí. Ja sa zatiaľ hľadám, snažím sa nájsť svoje techniky na výrobu fujár, ale vždy je v mojej práci ešte cítiť ruka môjho majstra.“
Odborná porota pod vedením Oskara Elšeka, ktorý sa zaslúžil o to, že fujara bola zapísaná do zoznamu svetového kultúrneho dedičstva Unesco, hodnotila fujaru ako hudobný nástroj a vyhlásil Fujaristu Ovenálií 2007. Stal sa ním Dušan Šura najmä za kolekciu vybíjaných fujár.
Autor: DagmaRA
