Nedeľa, 25. október, 2020 | Meniny má AurelKrížovkyKrížovky

Ruble používajú aj ako toaletný papier

„Pálenku pália hádam zo všetkého a pijú statočne. Kým sme my vypili pollitrové pivo, oni vypili pol litra pálenky. Samohonku pijú z dvojdecových pohárov alebo rovno z fľaše. Z nevedomosti sme ponúkli jednému Bielorusovi fľašu a na jeden dúšok vypil skoro polovicu. Keď sme si objednali vodku, doniesli nám ju v džbáne ako u nás víno. Pýtali sme sa, prečo toľko pijú. Opovedali, že preto, lebo nemajú peniaze. Paradox je, že mnohí majú zlaté zuby.“ O dobrodružnej ceste na bicykloch po Bielorusku sme sa porozprávali s Radom Filipkom, Mirom Krajčuškom a Tiborom Sabakom.

Prečo ste sa rozhodli práve pre Bielorusko?
Lebo je to posledná bašta socializmu a chceli sme zistiť, čo sa tam naozaj deje. Navyše, na bicykloch tam asi ešte žiadni Liptáci ani Slováci neboli. Víza pre jedného stáli 35 dolárov. Zistili sme, že to je mesačný plat bieloruského traktoristu v zime.

Aká bola cesta?
Prvé prekvapenie sme zažili ešte v Poľsku. Poľskí pohraničiari nám povedali, že hranicu do Bieloruska nemôžeme prekročiť na bicykloch ani peši. Našťastie nám dovolili nastúpiť do medzinárodného vlaku aj s bicyklami. Vyhodili nás v Breste. Odtiaľ sme cestovali lokálkou asi šesť hodín do Minska. Vo vlaku boli síce dva záchody, jeden v prvom a druhý v poslednom vagóne, ale obidva boli zamknuté. Kľúč mala asi 150-kilová „dežúrnaja“ a keďže nám ho nechcela dať, (asi chcela úplatok), malú potrebu sme vykonávali vonku na plošine medzi vagónami.

Aký dojem na vás urobilo hlavné mesto Bieloruska?
Minsk je obrovské, moderné a krásne mesto. Žije v ňom asi dva milióny obyvateľov, viac žien ako mužov. Nevideli sme ani jednu škaredú. Sú tam moderné obchody, autá, hotely, reštaurácie, poriadok a čisto. Nikde sa nepovaľovali na zemi papiere ani ohorky z cigariet. V reštauráciách majú zvláštny zvyk. Hosťa sa najskôr opýtajú, či má peniaze, alebo mu najskôr donesú účet a keď zaplatí, až potom jedlo. Aj keď sa nám v Minsku páčilo, nezdržali sme sa dlho a namierili sme si to na bicykloch na vidiek. Už dvadsať kilometrov za Minskom je úplne iný svet. Nazvali sme ho kraj féroviek.

Prečo?
Lebo chlapi posilnení samohonkou si tu často ručne-stručne vybavujú svoje účty. Raz to skoro schytal aj jeden z nás. Sedeli sme vonku v kruhu v družnej debate, medzi nami aj miestny traktorista Saša, chlap ako hora a člen našej družiny Tibor Sabaka. Saša vypil možno liter alebo dva samohonky. Zrazu, keď počul slovo Sabaka, vyletela mu päsť a zastavila sa tesne pred Tiborovým nosom. Ešteže kruh bol dosť veľký. Sabaka totiž v ruštine znamená pes a Saša si myslel, že mu niekto nadáva. Päsť mu vyletela ešte raz, keď si niekto uľavil... Keby niekoho trafil, asi by mu poriadne zmenil fasádu. Bielorusi sú totiž dobre stavaní, ramenatí, svalnatí, majú veľké ruky a hánky, z ktorých ide strach. A fungujú hlavne na samohonku.

Ako vyzerá bieloruský vidiek?
Ako u nás pred päťdesiatimi rokmi. Dediny sú väčšinou drevené, bez kanalizácie, ale sú tam aj novovybudované dediny. Má to však jeden háčik. Dom dostane len ten, kto sa aj s celou rodinou zaviaže, že bude až do dôchodku pracovať v sovchoze. Je to niečo podobné, ako boli u nás JRD. Ani v takýchto domoch však nie je voda, kanalizácia, plyn. Takéto vymoženosti majú iba vo veľkých mestách. Poľnohospodárstvo naozaj živí ľudí. Nevideli sme ani kúsok neobrobenej zeme. Ľudia nám hovorili, že síce málo zarobia, ale majú doma kravy, svine, sliepky a čo treba si prinesú zo sovchozu. Bielorusko je aj krajina koscov. Stretávali sme ich na každom kroku.

Všetci viete celkom slušne po rusky. O čom ste sa s Bielorusmi rozprávali a ako vás ako Slovákov vnímali?
Mali sme pocit, že už nás nevnímajú ako bratov, skôr ako imperialistov. Ale keď počuli, že vieme po rusky, boli priateľskí a pýtali sa nás, odkiaľ sme. Väčšina dedinčanov však ani netušila, kde je Slovensko. Často nevedia ani to, kde je najbližšia dedina, lebo celý život prežili iba v tej svojej a nikde inde neboli. Ani k nim asi veľa ľudí nechodí. Keď sme si boli u jednej bábušky pýtať vodu, povedala, že naposledy si od nej pýtali vodu nemeckí vojaci pred 60 rokmi. Dedinčania boli k nám veľmi milí. Starých ľudí sme sa opýtali, či im je dobre. Povedali nám: ,Vsjo v pariadke.´ Je im dobre, lebo nič iné nepoznajú. Sú spokojní, húževnatí, trpezliví a stavaní na veľkú záťaž. Majú to tam veľmi dobre rozdelené: ženy pracujú a chlapi pijú. Spytovali sme sa len tak z pasie, koľko stojí v dedine dom s pozemkom a so záhradou. Keď povedali, že tristo dolárov, uvažovali sme, že ich kúpime manželkám.

V Bielorusku sa platí dolármi?
Platí sa tam rubľami v tisícoch a miliónoch, lebo nemajú veľkú hodnotu. Dvadsať rubľov je ako u nás dvadsať halierov. Majú veľmi veľa lesov, takže aj dosť papiera na to, aby tlačili ruble. Dokonca si nimi utierajú zadky. Nehádžu papier do misy, ale vedľa do koša. V meste na toalete sme v ňom videli aj desaťrubľovky, ktoré použili namiesto toaletného papiera. Doláre volajú baksy. Keď sme nemali ruble a chceli sme platiť dolármi, báli sa ich zobrať. Koho totiž chytia s dolárami a nepreukáže, odkiaľ ich má, hrozí mu väzenie, čiže ťurma. Jeden bývalý väzeň nám vysvetľoval, že ťurma je betónová kopka vyhĺbená v zemi. Preto si dobre rozmyslia, či porušia zákon.

Ako vyzerá socializmus v Bielorusku?
Je zvláštny. Na každom námestí sú udržiavané sochy Lenina, videli sme deti s pionierskymi šatkami na krku. Traktorista tam zarobí priemerne 35 dolárov, ale počuli sme, že kto chce pracovať, zarobí aj tristo dolárov. Ale výplatu dostávajú v rubľoch. Mysleli sme si, že tam nie je súkromné vlastníctvo, ale ľudia môžu mať za určitých podmie­nok napríklad vlastný obchod. Väčšina Bielorusov hovorila, že im je za Lukašenka lepšie, ako bolo predtým. Jediný, kto na neho nadával, bol jeden maršál, ale mal asi päť promile. Jednoduchým ľuďom v dedinách v podstate nie je zle. Deti z dedín sú uprednostňované pred mestskými, štát im napríklad platí cestu do školy. Veľa Bielorusov videlo najväčší problém v tom, že Rusi im zobrali atómové zbrane a teraz si celý svet na Lukašenka a ich národ dovoľuje.

Čo vás v krajine najviac prekvapilo?
Že tam nemajú žiadne krčmy. Len obchodíky s rôznym tovarom a teplým pivom. Čapované bolo iba v Minsku. Mali tam však lacné ryby od výmyslu sveta, kraby aj kaviár z jeseterov a vynikajúce husté mliečne výrobky - jogurty, tvaroh a až šesťpercentné mlieko. A ešte nás prekvapilo, že napriek tomu, že je tam chudoba, každý mal mobil a stále telefonoval.
Pýtali sme sa chlapov v strednom veku, či boli niekde za hranicami. „Samozrejme, že áno. V šesťdesiatom ôsmom, deviatom... Milovice, Mladá Boleslav, Olomouc...“ odpovedali. Stretli sme jednu ženu, ktorá povedala, že jej muž bol dôstojníkom v Nových Zámkoch.

Vedeli, prečo v 68. roku v Československu boli?
Asi nie. Vtedy chodilo po dedinách nákladné auto a naložili doň každého, kto absolvoval základnú vojenskú službu. Netušili, kam pôjdu, čo sa deje.

Vedia to teraz?
Ťažko. Iba jeden jediný nám povedal: „Ja som bol u vás ako okupant.“ Ostatní to brali asi tak, že boli v Československu na turistike.

Kde ste nocovali?
Prvé tri dni pod holým nebom. Spoločnosť nám robili komáre, boli sme celí doštípaní. Nepomáhali cigarety, cesnak, ani repelent, iba vodkolent... Raz sme spali u jednej zlatej bábušky v sene. Doniesla nám deky, podhlavníky, uvarila nám na večeru kulašu. Jedli sme ju všetci z jednej veľkej misy. Ponúkla nás aj domácim syrom, mliekom a samohonkou a od radosti sme si aj zaspievali. Ráno nás budilo kikiríkanie kohúta, krochkanie svine a bučanie kravy. Romantika ako vo filme. Bábuška nám urobila aj raňajky a nechcela od nás žiadne peniaze. Tešila sa, že mohla niekomu pomôcť. Nanútili sme jej 18 dolárov, čo je takmer jej dôchodok. Bola z toho úplne hotová. Jej muž bol asi jediný muž, ktorého sme v Bielorusku stretli, a nebol alkoholik. Ale tuším bol po troch bajpasoch.
Jednu noc sme spali v telocvični v športovej škole. Ráno prišli deti s taškami, niektorí aj s kosami. Keď učiteľ zistil, čo všetko sme prešli na bicykloch, dal nám každému medailu Bieloruskej republiky, samozrejme, aj s hviezdou, za rýchlosť, silu, súdržnosť. Takú určite nemá na Slovensku nik.

Koľko kilometrov na bicykloch ste po Bielorusku prešli?
Asi 520. Možno si niekto povie, že je to málo za desať dní, ale priali by sme to každému vyskúšať. Bola to cyklistická drina. Horúčavy asi 35 stupňov, niekedy sme mali pocit, že sa nám bicykle zabárajú do asfaltu. Kúsok sme išli aj po diaľnici, v Bielorusku je to dovolené. Ale väčšinou po prašných cestách a šotoline. Keď prešlo okolo auto s prívesom, boli sme celí obalení prachom. Umývali sme sa v jazerách alebo v minerálke, lebo normálna voda po ceste nebola. Aj keď sme sa snažili dbať na hygienu, ako sa len dalo, zobrali sme si so sebou vlhké utierky aj detský púder, celou cestou sme vliekli so sebou aj dvoch kamarátov - gulohryza a vlkoslava. Opustili nás až doma v kúpeľni. A to sme sa kúpali niekedy aj dva razy za deň v jazere.

Precestovali ste na bicykloch už veľa krajín, boli ste v Moldavsku, Rumunsku, na Ukrajine... Vždy ste so sebou vozili aj slovenskú zástavu. Mali ste ju aj teraz?
Mali, ale zostala niekde v parku kultúry a oddychu. Predposledný deň totiž nás vlajkonosič okúsil silu ruskej vodky a zabudol aj to, na území ktorého štátu sa nachádza. Na vine bola germíza. Je to akýkoľvek tvrdý alkohol zmiešaný so salkom alebo mliekom a pijú ho vraj horolezci. Veľmi dobre sa pije, ale veľmi rýchlo stráca človek pojem o čase a priestore.

Aké suveníry ste si priviezli z Bieloruska?
Spomínané medaily, chalvu – lisované slnečnicové semienka, pár nových rubľov a vyše tristo rokov staré mince. Dal nám ich telocvikár v jednej starej škole pred Brestom, kde sme spali poslednú noc. Keď sme prišli, práve kosil a opravoval telocvičňu. Dozvedeli sme sa, že učitelia aj deti sa na konci školského roka skladajú, aby mali na opravu školy. Všetko robia svojpomocne. Telocvikár bol aj numizmatik a každému dal mincu zo 17. storočia. Hovoril nám, že blízko kedysi stál zámoček a tam našiel staré mince aj strieborný príbor.

Videli ste aj nejaké historické pamiatky?
Bielorusko nemá historické pamiatky. Vo vojne bolo všetko zničené a po vojne likvidovali aj kostoly. V každej dedine je však pamätník obetiam vojny. Boli sme v Chatyni. Počas vojny Nemci všetkých obyvateľov nahnali do stodoly a stodolu podpálili. Kto chcel ujsť, toho zastrelili. Prežili asi traja. Každú pol minútu tam zazvoní zvon na počesť jedného padlého vo vojne. Zahynulo v nej spolu viac ako 2,2 milióna Bielorusov. Každý štvrtý... Zastavili sme sa aj v pevnosti Brest, kde je obrovský pamätník. Pevnosť napadli 21. júna 1941 Nemci a tým začali vojnu s Rusmi. Obrovskej presile pevnosť odolávala tridsať dní. Statočne ju bránilo osemtisíc ľudí. Každú polhodinu púšťali autentické zvuky z rozhlasu, ktoré oznamovali napadnutie Sovietskeho zväzu. Ozývala sa streľba a mali sme pocit, že strieľajú na nás. Akoby naozaj vypukla vojna. Bol to veľmi silný emotívny zážitok. Nakoniec zaznela pieseň Vstaváj strana agrómnaja... V Brestovskej pevnosti sme asi všetci pochopili druhú svetovú vojnu... K pamätníku chodia s kvetmi všetky generácie, deti s rodičmi aj starí ľudia. Horí tam večný oheň, ktorý strážia najlepší študenti z celého Bieloruska. Je to pre nich pocta.

Kam sa chystáte na bicykloch na budúci rok?
Možno do Gruzínska, Litvy, Estónska alebo Kaliningradu. Ešte nevieme. Ale jedno vieme určite. Že to nebude Švajčiarsko...

Nechajte si posielať prehľad najdôležitejších správ e-mailom

Inzercia - Tlačové správy

  1. O levočský „nanozázrak“ sa zaujíma európsky trh
  2. LEN DNES: Zľava viac ako 50% na ročné predplatné týždenníkov MY
  3. Pracujete v IT? Táto slovenská firma neustále prijíma ľudí
  4. NAŽIVO: Ako na koronu reagujú úspešné firmy? Sledujte #akonato
  5. NAŽIVO: Čo čaká ekonomiku? Sledujte #akonato konferenciu
  6. Kupujte originálne tonerové kazety HP
  7. Investície s fixným ročným výnosom od 6 % do 8 %
  8. Zaplatiť za kávu či obed pomocou správy v čete? Už čoskoro
  9. Covid a post-Covid: Ako sa chrániť pred kybernetickými útokmi?
  10. Pravá strana Dunaja môže vďaka Inchebe získať novú tvár
  1. Tesco prináša zákazníkom potraviny za každých okolností
  2. Vedeli ste, že jablká majú svoj medzinárodný deň?
  3. Zostáva už len 7 dní na predloženie žiadosti o grant
  4. Svet môžeme zlepšiť dobrými skutkami
  5. O levočský „nanozázrak“ sa zaujíma európsky trh
  6. Najnovšie technológie a inovácie na Gemeri? Normálka
  7. Zlaďte vaše šperky s jeseňou
  8. Nové laboratórium ekonomického experimentálneho výskumu na EUBA
  9. Pracujete v IT? Táto slovenská firma neustále prijíma ľudí
  10. 5 vecí, ktoré definujú prémiové bývanie
  1. Vyučujú školy informatiku dobre? Tieto patria medzi ukážkové 19 479
  2. Pracujete v IT? Táto slovenská firma neustále prijíma ľudí 15 988
  3. Na Slovensku pribúdajú nové bankomaty. Viete čo v nich vybavíte? 13 247
  4. Pravá strana Dunaja môže vďaka Inchebe získať novú tvár 12 390
  5. Kam sa vybrať za jesennými výhľadmi? 11 750
  6. Toto sú povolania budúcnosti. Niektoré prekvapili 11 055
  7. Ako pracujú horskí nosiči? Vstávajú ráno o štvrtej 10 997
  8. Ako vidia budúcnosť deti zo základných škôl? Budete prekvapení 10 069
  9. O levočský „nanozázrak“ sa zaujíma európsky trh 9 901
  10. Jedlo v Bratislave: Tieto reštaurácie určite vyskúšajte 9 893
Skryť Vypnúť reklamu
Skryť Vypnúť reklamu

Hlavné správy z SME | MY Liptov - aktuálne správy

Lekár z martinského infekčného: Koronavírus je zákerný, ubližuje slabším

S Martinom Babušíkom, lekárom Infekčnej kliniky a cestovnej medicíny Univerzitnej nemocnice Martin, sme sa rozprávali o chorobe, ktorá hýbe celým Slovenskom. Koronavírus podľa neho mnohí ustoja aj bez príznakov, no pre nemálo ľudí má aj fatálne následky. A na tých musíme myslieť.

 Martin Babušík, vedúci lekár na jednotke intenzívnej starostlivosti 
Kliniky infektológie a cestovnej medicíny v Univerzitnej nemocnici Martin.

Energetici do ochrany vtáctva v Liptovskej Teplej investovali 30-tisíc eur

Na úseku dlhom 1,3 kilometra ošetrili 14 stĺpov a splnili tak požiadavku štátnych ochranárov.

Minister obrany vyzýva ľudí, aby pre testy na Oravu necestovali

Záujem o testovanie na Orave majú aj Liptáci. Ide o blízke regióny, ktoré majú veľkú spoločnú hranicu.

Ilustračná fotografia.

Zemiaky vyrástli kvalitné, už sú aj pod strechou

S množstvom aj kvalitou zemiakov sú v tomto roku spokojní.

Triedenie zemiakov v Smrečanoch.

Najčítanejšie články MyRegiony.sk

Koronavírus na Orave: V sobotu zachytili 1600 pozitívnych prípadov (minúta po minúte)

Na Orave bol o celoplošné testovanie na Covid-19 opäť záujem.

Nemocnica v Nitre má 104 infikovaných zamestnancov

Reprofilizovaných je už 92 lôžok. Na Zobor zatiaľ preložili trinásť ľudí, ktorí potrebujú doliečenie.

Prípravy na Kysuciach v plnom prúde, testovať sa bude aj v reštaurácii či v kolkárni

Sme na jednej lodi, musíme sa zomknúť, hovorí starosta Čierneho.

V Lučenci hľadajú posily do tímov v celoplošnom testovaní, denná odmena je 70 eur

Záujemcovia sa môžu hlásiť do pondelka 26. októbra do 9.00 hod.

Už ste čítali?