„Vzývam vás bohovia, príjmite obetu a požehnajte nám dobrú úrodu,“ znel mohutný hlas jedného z Druidov na obetisku. Na oltár položil snopček trávy a s úctou sa poklonil na všetky svetové strany. Po vykonaní obradu zostal ticho stáť a deti v odevoch starých Keltov skupinu odviedli k ďalšiemu z domov. Pred ním na kameni keltská žena pripravovala z cesta chlebové placky, dievčatá maľovali hlinené koráliky, ohník dymil.
Na Havránku čas akoby hodil spiatočku a vyše osemstopäťdesiat návštevníkov dvoch májových dní zažívalo atmosféru čias dávnych Keltov. To sedemnásť žiakov zo Základnej školy Kvačany s učiteľkou Emíliou Dobákovou takmer desať mesiacov pracovalo na projekte Spoznávame život Keltov a výsledok prišli prezentovať na vrch nad Liptovskou Marou. V keltských odevoch, ktoré si samy navrhli i pomaľovali. So šperkami, ktoré si zhotovili z kože, hliny i drôtu. So sprievodným slovom, ktoré si vymysleli na základe niekoľkomesačného poznávanie života Keltov nielen v škole v rámci historického krúžku, ale najmä na spoločných stretnutiach s pracovníkmi Liptovského múzea z Ružomberku.
„My sme zabezpečili po odbornej stránke prednášky, workshopy, konzultácie, škola realizovala projekt v teréne. My sme zabezpečili aj odborný dozor,“ hovorila Simona Diškancová z Liptovského múzea Ružomberok, pripravila šíp, napla tetivu luku a vystrelila. Šíp zasvišťal vzduchom a zapichol sa do stredu mäkkého terču. „Po neistých začiatkoch sa mi s deťmi robilo super, aj keď som ich napríklad nepoznala po menách. Všetkých som volala zlatíčka alebo chrobáčikovia. Chlapci boli úžasní - dakedy dokázali ,upatlať´ z hliny také veci, že mi rozum zastával. Pri zhotovovaní replík náramkov boli zas dievčatá veľmi šikovné. A to sme robili kožu, drôt, hlinu podľa nálezov vykopávok. Deti teraz vedia o Keltoch určite viac ako kedykoľvek predtým.“
Dia a Timea sťaby dve keltské dievčence priznali, že sa im veľmi páčia keltské šperky. Dianke Glončákovej na ruke svietil modro-biely kožený náramok, na krku mala hlinené vypichované korálky na šnúročke. Timea Gonšenicová prezradila, že si z hliny urobila nielen náhrdelník, ale aj náramky a prstene. Ani jedna však nevedela, či vlastnoručne vyrobené šperky dokážu nosiť aj v bežnom živote.
Celý projekt aj s realizáciou na Havránku mala na „svedomí“ učiteľka dejepisu Emília Dobáková. „Na začiatku projektu sme jeden celý víkend strávili v škole a spoznávali svoje životné zručnosti. Zároveň sme hľadali životné zručnosti u Keltov. Keďže náš projekt podporila Nadácia pre deti Slovenska, prostredníctvom grantového programu Hodina deťom, cieľom celého víkendu bolo ušiť kostýmy na vystúpenie na Havránku. Pri šití nám pomáhala absolventka Školy úžitkového výtvarníctva v Ružomberku Evka Sokolová. Ušila, čo dievčatá navrhli, a víkend skončil módnou prehliadkou. Na ďalších stretnutiach sme si kostýmy pomaľovali. Posledný májový víkend sme absolvovali v hoteli pri Liptovskej Mare, aby sme trénovali program v teréne.“
Na projekte s E. Dobákovou pracovalo sedemnásť detí. Ako naozajstní Kelti kedysi na Havránku i ony sústreďovali svoj život pred obydlia. Tak vonku pred domčekom postávali dievčatá a čičíkali bábätko, žena varila obed, iná priadla vlnu. Muži strážili na vstupoch dôležitých ciest alebo vedľa Simony Diškancovej tasili meče. Vedeli ste, že normálny meč vážil kedysi okolo sedemsto dekagramov? Viac vraj nie, inak by ho bojovník nevydržal držať počas celej bitky v rukách.
Na projekte od začiatku robila aj siedmačka Lenka Madliaková. Potvrdila, že určite nezabudne, čo sa na dejepise v rámci projektu naučila. Ona i jej spolužiaci totiž vnímali jedno historické obdobie cez vlastné zážitky. To sa nezabúda...
Podujatie na Havránku vzbudilo veľký záujem médií. Prišiel ho nafilmovať aj televízny štáb z kanadského Toronta. Jeho pracovníci boli nadšení. Vraj už nafilmovali slovenský folklór, ale živé predstavenie kvačianskych detí v prírodnom archemúzeu je originálne a určite zaujme Slovákov žijúcich v Kanada.
