„Keď zaklapnú za dovezeným psíkom dvere koterca, ostane nemo stáť. Sleduje nás očami tak uprene, že jeho pohľad pichá ako žeravé ihly. Nechápe, kde je. O chvíľu začne srdcervúco skučať, plakať, štekať. Alebo behá okolo búdy v koterci, plače, vyje, až kým mu to v hlávke „neprepne“. Kto nevidel, neuverí, že existujú skutočné psie slzy stekajúce psíkovi po tvári,“ uviedla Libuša Šoltésová ďalší zo psích príbehov z Karanténnej stanice v Okoličnom. Príbeh o opustenom týranom Zolíkovi, ktorý poznal lásku a ľudské pohladenie len na sklonku života. Rozhodujeme o bytí či nebytí Dali sme mu meno Zoltán. Keď k nám prišiel, bol veľmi zúbožený, utýraný, so zlomeným sebavedomím a veľmi veľkou nedôverou v ľudí. Schúlil sa do kúta koterca a čakal, čo bude. Keď ma zbadal, plazil sa a keby mohol, schoval by sa do myšacej diery. Spočiatku sa nedalo k nemu ani priblížiť. Od strachu bol agresívny. Museli sme sa pri ňom veľmi pomaly pohybovať. Prudké pohyby ho privádzali do zúrivosti. Bál sa všetkého a všetkých. Aj sám seba. Jeho oči neprirodzene behali sem a tam. Rozhodli sme sa prinavrátiť mu radosť zo života, aj keď by možno bola pre neho lepšia „milosrdná smrť“. Boľavé a nepríjemné rozhodnutie, ale aj ono je jedno z úskalí našej práce. V podstate rozhodujeme o bytí a nebytí. Do výbehu sme ho nepúšťali a kŕmili ho len pomocou hrubých kožených rukavíc. Zolík totiž asi nikdy nejedol z misky. Ak sme mu priniesli jesť, všetko z nej vysypal, povylieval vodu. Až potom hltavo jedol zo zeme a oblizoval mláčku. Museli sme nájsť spôsob, ako ho donútiť jesť z misky. Priviazali sme o dvere koterca dva hrnce. Zo začiatku aj tie chcel povysýpať a povylievať, ale časom zistil, že mu to predsa len lepšie chutí z nich. Podľa všetkého, kedysi spával na holej zemi. Totiž deku z búdky stále vyťahoval von, trhal a pritom vydával zvláštne zvuky. Dlho som mu ju vždy dávala nazad, on ju zase vyťahoval. Nevzdávala som sa, až kým nepochopil. Raz ráno som ju našla v búde a Zolík na mňa šibalsky pozeral. Pochválila som ho. Veľký priestor mu naháňal strach Zolík si postupne zvykal na čistú vodu, svoje granulky a naše teplé, láskavé slová. Začal pomaly, veľmi pomaly ožívať. Jeho agesivita ustúpila. Dovolil nám priblížiť sa. Keď už začal pomaly vnímať môj hlas, moju prítomnosť, moju ruku, skúsila som ho pustiť do výbehu. Ostal neveriacky stáť na mieste. Tak veľmi sa bál väčšieho priestoru, že od strachu preskočil dvere do výbehu a plaziac sa vrátil do koterca, kde mal svoj kútik. Skúšali sme to znovu a znovu. Po čase si dokázal chvíľu pobehať po výbehu. Len chvíľu. Sila jeho strachu bola tak silná, že ho vždy hnala preskočiť dvere do výbehu a byť čím skôr vo svojej búdke. Vtedy som s ním začala chodiť na dlhšie prechádzky do prírody. Začiatky boli katastrofálne. Uchyľoval sa za každý strom. Keď som ho chcela pohladiť, „pochaukať“ za ušami, mala som pocit, že ma pohryzie. Postupne som ho donucovala prijať ľudské dotyky. Myslím, že také niečo nikdy nezažil, ale páčilo sa mu to. Nezbavil sa svojej plachosti Zolík mal aj svoju obľúbenú hračku. Bola síce celá dohryzená, ale bez nej nespravil ani krok. Dokonca si ju chcel brávať na vychádzky. Vždy som mu musela povedať: „Zolík, pusť hračku, ona ťa tu počká...“ Najskôr sa na mňa pozrel, či to myslím vážne, potom si ju zaniesol do kútika búdky a až potom sa vybral na vychádzku. Keď sme sa vrátili, prvé čo bolo, išiel si skontrolovať svoju hračku. Skamarátil aj so svojimi spolubývajúcimi. Začal byť prívetivejší, prítulnejší, ale stále v ňom pretrvávala plachosť a vydával neprirodzené zvuky. Nevedeli sme ho od preskakovania dverí do výbehu odučiť. Vedel, že to nesmie. Vždy sa však na mňa šibalsky pozrel a tváril sa, že on nič, on muzikant. Stačilo, aby som sa otočila chrbtom a skok... Vyvolávalo to u mňa smiech i smútok. Mala som veľkú dilemu: ak by sa aj našiel majiteľ, ktorý by si ho adoptoval aj s chybami, musel by to byť niekto, komu neprekáža jeho nedokonalosť. Musel by mu dlhé dni a hodiny vnucovať svoju lásku. Zolík by ale nikdy nebol strážny pes, nikdy by nevedel ubrániť svojho pána. Musel by byť na reťazi, pretože aj tak by preskočil plot. Znova by sa túlal, znova by prišiel, v lepšom prípade, k nám. Z blata, do kaluže. Psí život. Nebola by pre neho lepšia milosrdná smrť? Ťažké rozhodovanie. Po smrti sa usmieval Naveľa, naveľa som súhlasila, že ukončíme jeho pozemskú púť. „Poď, Zolík, pôjdeme na vychádzku...“ Akoby tušil, že poslednú. Šiel popri mne a prosebne mi hľadel do očí... Zaspal veľmi pokojne. Dokonca sa mi zdalo, že sa usmieval. Jeho telíčko sme uložili do psieho domu smútku. Keď prišlo po neho auto, posledný raz som ho pohladkala po hlávke a dlho som pozerala za odchádzajúcim psím pohrebným autom. Jeho hračku máme na stanici odloženú dodnes a všetci vieme, že je to Zolova hračka. Vždy, keď idem na prechádzku s iným psíkom, viem, že sa na mňa Zolík pozerá zhora. Možno aj tam má svoju hračku a možno tam nie je žiadny plot, ktorý by preskakoval. Možno si môže voľne behať a skákať. Nikomu neprekážajú jeho prazvláštne zvuky, ktoré vydával. Nemusí sa báť žiadnej bitky, týrania. A teší ma myšlienka, že aspoň pred smrťou zistil, čo je to pohladenie, láska.
Koncert ponúka náruč humorného slova, piesní s heligónkou, šlágrov ale aj duchovných melódií skladateľa a textára Karla Peterku v umeleckom podaní speváčky Vlasty Mudríkovej.
