Členom delegácie Ozbrojených síl a ozbrojených zborov Slovenskej republiky, ktorá sa v máji zúčastnila na 49. medzinárodnej vojenskej púti vo francúzskom meste Lurdy, bol aj kapitán Ján Elizeuš z Národnej akadémie obrany maršala Andreja Hadika v Liptovskom Mikuláši. Spýtali sme sa ho na jeho dojmy.
Prečo ste sa rozhodli ísť na púť do Lúrd?
V Lurdách som bol prvýkrát. Išiel som tam hlavne kvôli slávnostnej atmosfére a stretnutiu s vojakmi z iných armád. Bolo ich tam asi dvadsaťtisíc z celého sveta.
Ľudia chodia do Lúrd väčšinou preto, že sa chcú vyliečiť z nejakej choroby, prosia o zázrak. Veríte na zázraky?
Povedal by som to asi tak, ako som to počul v jednom dokumente: „Kto verí, nie je mu potrebné niečo vysvetľovať a ten, kto neverí, tomu niet čo vysvetliť“. Viem, že to znie trochu filozoficky, ale plne sa s tým stotožňujem.
Boli ste sa aj vy za niečo modliť, o niečo prosiť?
Ak je niekto na takom mieste, jednoducho neverím, že mu aspoň hlavou neprebehne myšlienka na zdravie a šťastný život pre seba a blízkych, aj keď nie je práve veriaci.
Ako vy osobne vnímate lurdský zázrak?
V jednom dokumente o Bernadette Soubirous sa uvádza, že nikdy netvrdila, že sa jej zjavila Panna Mária, ale akási Biela pani. Miesto, kde objavila prameň liečivej vody, jej ukázala práve tá pani. Pokiaľ viem, tak do dnešného dňa bolo preukázaných niekoľko desiatok prípadov uzdravení. Dôkazom sú odhodené palice a barle uzdravených ľudí na tom mieste. V Lurdách je aj dom, v ktorom Bernadetta žila so svojou rodinou, ale nebol som tam. V dnešnej dobe, plnej technického pokroku, je ťažké niekomu hovoriť o zázraku. Ľudia sa nezaujímajú o podstatu náboženskej náuky a výchovy, ale poukazujú napríklad na zlyhanie kňaza - sexuálne aféry, ekonomickú trestnú činnosť, vykonštruované procesy v stredoveku. Pri týchto skutočnostiach je náročné vysvetliť a pochopiť, prečo trpia nevinní, prečo sú vojny, hlad, katastrofy, choroby, aj samotnú skutočnosť, že voda z prameňa z Lúrd pomohla viacerým ľuďom. No samotná Bernadette zomrela v ťažkých bolestiach ako 35-ročná.
Aký dojem na vás urobili Lurdy?
Platí stará známa veta: „Je lepšie raz vidieť ako stokrát počuť.“ Lurdy sú pekné, pokojné mestečko na juhu Francúzska v hornatom kraji. Sú tam úzke uličky a všetko, čo k modernému mestečku patrí: moderné obchody, hotely, liečebné ústavy a hospice. Všetky veci súvisiace so „zázračným“ zjavením sú sústredené na jednom mieste - Jaskyňa zjavenia, Bazilika Pia X., súsošia, miesto pre umývanie chorých...
V Lurdách ste chodili v uniforme?
V uliciach mesta sme chodili v uniformách rovnako ako vojaci iných armád. Bol to pocit určitej hrdosti, príslušnosti k Ozbrojeným silám Slovenskej republiky (OS SR). Osobitný nádych slávnostnej a reprezentatívnej atmosféry priniesli aj vojaci čestnej stráže OS SR v dobových slávnostných uniformách a vojenská hudba OS SR. Pesnička Na Trenčianskom moste nenechala nikoho chladným. Hudby a vojenské uniformy všetkých štátov boli veľmi pôsobivé. Najväčší ohlas mal však kán-kán, ktorý zahrali domáci na uvítacom ceremoniále v podzemnej bazilike. Čo sa týka uniforiem, pozornosť pútali najmä uniformy írskych vojakov. Muži totiž nemali oblečené klasické vojenské nohavice, ale oranžové sukne. Navyše mali aj netradičné hudobné nástroje - hrali na gajdách. Zaujímavé uniformy s historickým nádychom mali príslušníci švajčiarskej gardy, ale aj vojaci z Madagaskaru a Ukrajiny.
Zúčastnili ste sa aj na modlitbách?
Jeden večer bol pochod so sviečkami ulicami Lúrd. Bola to neopísateľná atmosféra. Raz ráno sme mali spoločnú omšu s poľskými vojakmi. Sme Slovania, takže sme si rozumeli, aj keď sa tam hovorilo prevažne poľsky.
Aký bol váš najsilnejší zážitok z Lúrd?
Nekončiaci sa zástup postihnutých a zmrzačených ľudí s úsmevom na tvári. Invalidné vozíky ťahali alebo tlačili pomerne starí ľudia do prudkého serpentínovitého kopca za naplnením ich sna. Pre mnohých je to častokrát posledná nádej na uzdravenie a lepší život. Viac utrpenia, aj napriek peknej atmosfére, som naživo predtým nikdy nevidel. Videli sme aj kúpele pre chorých, zazreli sme podzemné parkovisko plné invalidných vozíkov. Boli tam mnohé charitatívne organizácie pomáhajúce ľuďom.
Hoci je v Lurdách množstvo obchodíkov a butikov, predavači a všetci ľudia sú k sebe milí a neženú sa za ziskom. Aspoň tak sa mi to javilo. Neviem, ako je to tam inokedy, ale pri príležitosti stretnutia armád je to asi najkrajšie. Armády sa stretávajú pravidelne od roku 1958, keď bolo sté výročie od zjavenia. Stretávajú sa na znak vzájomného odpustenia a zmieru za utrpenie Francúzka a Nemecka počas 2. svetovej vojny, postupne sa pridávali aj vojaci iných štátov.
Prešli ste aj Krížovú cestu?
Krížovú cestu sme prešli spolu ako slovenská výprava. Pozostávala zo 159 účastníkov z ministerstva obrany a ministerstva vnútra. Na čele išiel minister obrany František Kašický, vojenský ordinár František Rábek a čestná stráž Ozbrojených síl SR. Súsošia sú v životnej veľkosti a pri každom sme sa na chvíľu zastavili.
Zastavili ste sa aj v Paríži. Čo vás tam najviac zaujalo?
Je to prekrásne mesto. Boli sme na omši v katedrále francúzskej vojenskej akadémie, ktorá je oproti Eifelovej veži. Na vežu sa dá vyjsť do troch úrovní, ja bol som na druhej. Výhľad z tretieho poschodia je najdrahší, takmer 12 eur. Pri jasnej viditeľnosti vidieť do diaľky 72 km. Na spiatočnej ceste sme navštívili aj Reims – mesto korunovácie viacerých francúzskych kráľov. Johanka z Arcu sem napríklad priviedla na korunováciu kráľa Karola.
Aké suveníry ste si priniesli z púte?
Zmenšeninu Eifelovej veže, sošku Johanky z Arcu, pamätnú medailu z katedrály z Reims, drobné predmety z Lourdes a trošku vody...Ale predovšetkým som si priniesol nezabudnuteľné zážitky.
Autor: -bea-