Vetou v titulku začína citát E. T. A. Hoffmanna, ktorý sa stal mottom Konvergencií – festivalu komornej hudby 2007, a pokračuje: „Otvára pred človekom nepoznané krajiny, svet, v ktorom sa človek zbaví všetkých citov, ktoré je možné vyjadriť pojmami, aby sa oddal tomu, čo je nevysloviteľné.“
Chvíľami ostávalo ticho medzi skladbami na Konvergenciách v Evanjelickom kostole a. v. v Liptovskom Hrádku. Častejšie však zaznieval potlesk. Akoby poslucháči hneď chceli hudobníkov odmeniť za výkony a hudbu, ktoré hladkali dušu, tisli slzy do očí a romantickými skladba dolovali v poslucháčoch dobro. Kto hral? Jozef Lupták, umelecký riaditeľ festivalu a violončelista, pozval na júnovú časť konvergencií do Liptova britského violistu Simona Tandreeho a domácich interpretov Petra Vrbinčíka, Milana Paľu a Mariána Svetlíka. Koncert organizačne pripravil Andrej Šuba a Art štúdio v Liptovskom Hrádku.
Stretnutie s komornou hudbou otvorilo Sláčikové kvinteto d mol J. L. Bellu, ktorý sa narodil v učiteľskej rodine v Liptovskom Mikuláši a stal sa jediným z výrazných predstaviteľov romantizmu na Slovensku. Práve túto skladbu zaslal J. L. Bella v roku 1875 na súťaž pražskej jednoty pre komornú hudbu. Získal druhú cenu hneď za A. Dvořákom. Nie náhodou potom umelecký riaditeľ festivalu J. Lupták zvolil práve troch hudobných skladateľov zviazaných rovnakou dobou. So skladbami J. L. Bellu zazneli Drobnosti od Antonína Dvořáka a Sláčikové kvinteto F dur od J. Brahmsa. Viac v rozhovore o koncertovaní v Liptove porozprával Jozef Lupták.
Vaše dojmy bezprostredne po koncerte v Liptovskom Hrádku?
Teším sa, že prišiel plný kostol ľudí, napriek tomu, že tradícia komornej hudby bola v Liptove na dlhší čas prerušená. Snažíme sa však s Andrej Šubom trocha koncerty obnoviť. Majú totiž veľmi dobrú odozvu u ľudí. A ľudia na hrádockom koncerte boli úžasní. Všetci vyjadrili nadšenie potleskom, veľmi sa z koncertu tešili. Podobné skúsenosti máme aj v iných mestách Slovenska, a to ma napĺňa nádejou, že s našou kultúrou to nie je až také zlé. Dôležité je, aby sa kultúra dostala k ľuďom.
Bol v tom nejaký zámer, že v Liptove zaznelo sláčikové kvinteto J. L. Bellu?
Program inicioval Andrej Šuba. On nám navrhol Bellove kvinteto, pretože momentálne len vyšlo v novej publikácii. Potom som porozmýšľal ja, ako program pripraviť. Mohol som vybrať slovenských autorov, ale viac ma zaujala myšlienka postaviť Jána Levoslava Bellu do medzinárodných súvislostí. Alebo, lepšie povedané, do lokálno-európskych v tom zmysle, že Antonín Dvořák a Johannes Brahms sú notoricky známi a o J. L. Bellovi sa dá povedať, že je slovenský zabudnutý autor, ktorého by sme mali viac obsadiť do európskych kontextov.
Máte radi potlesk? Aj potlesk medzi jednotlivými časťami skladby?
Pre hudobníkov je to, samozrejme, dobrá odmena, vďaka od ľudí. Zväčša sa medzi časťami jedného dielu nezvykne tlieskať. Naozaj to niekedy môže narušiť celú stavbu skladby. Preto som poprosil ľudí v kostole, aby medzi časťami skladby J. Brahmsa netlieskali, aby radšej nakumulovali potlesk na záver.
Počas koncertu ste si vy, hudobníci, nahrávali úsmevom, gestami. Ste zohraná partia?
Odohrali sme spolu päť koncertov. Festival Konvergencie je však vždy o tom, že na ňom nie sú ľudia, ktorí pravidelne spolu hrávajú. Skôr naopak: sú to ľudia niečím výnimoční – hudobníci, sólisti, komorní hráči, ktorých sa mi podarí dať dokopy na určitý čas a špeciálne pre festival pripravíme spolu program. Dá sa povedať, že keďže som zakladateľom festivalu Konvergencie, tak sú to väčšinou ľudia združení nejakým spôsobom okolo mňa buď vzťahmi alebo profesijne. Doteraz vždy skúsenosť z hrania komornej hudby v takomto zložení bola dobrá. Vlastne je to komunikácia medzi nami hudobníkmi.
Vy a Liptov?
Do Liptova chodím veľmi rád. Mám Liptov rád: aj ľudí, aj krajinu. Navyše, mám k nemu emocionálny vzťah. Vyše desať rokov v zime i v lete chodíme s manželkou do Dovalova na dovolenky. Možno časom v Liptove poriešime aj bývanie pre našu vlastnú rodinu. Preto ma dvojnásobne teší záujem o komornú hudbu v zmysle rozvíjania hudobného povedomia Liptákov.
