Slovenský horolezec bol vedúcim úspešnej českej expedície do Himalájí
Slovenský horolezec a medzinárodný horský vodca Vlado Zboja už vystúpil na najvyššie vrcholy šiestich kontinentov, vrátane vrcholu najvyššej hory zemegule (je jedným zo šiestich Slovákov, ktorým sa to podarilo). Do tejto zbierky mu chýba už len výstup na Vinsonov masív v Antarktíde. Zbierku horolezeckých skúseností, dobrodružných zážitkov a životunebezpečných situácií z vysokohorských expedícií má obrovskú. Za svoju doteraz najťažšiu a najnebezpečnejšiu expedíciu považuje tú, počas ktorej zdolal najvyšší vrch Austrálie a Oceánie Carstenz Pyramid v nadmorskej výške 5 010 metrov. Podľa neho to bola najťažšia skúška jeho fyzickej a psychickej odolnosti. Počas šesťdňového prechodu divokou džungľou musel čeliť nielen dôsledkom infikovanej vody, všadeprítomným pijaviciam, komárom, spôsobujúcim maláriu a ďalšej drobnej hávedi, ale aj domorodým kmeňom, ktorých členovia aj v súčasnosti občas praktizujú kanibalizmus. A to všetko za každodenného vytrvalého tropického dažďa, vysokej vlhkosti vzduchu, teda podmienkam, v ktorých sa aj obyčajný škrabanec menil zakrátko na hnisajúcu ranu. Antibiotiká boli nevyhnutnosťou. Všetko, čo výprava potrebovala – materiál, výbava, výstroj, oblečenie – bolo neustále mokré. Ich expedíciu napadli domorodci a situácia bola taká vážna, že niektorí členovia zapli potajomky svoje kamery, aby sa v najhoršom prípade našiel aspoň nejaký záznam o tom, čo sa stalo. Mementom bola nešťastná expedícia Američanov pred siedmimi rokmi, po ktorých sa v džungli nenašla ani najmenšia stopa. Odvtedy sa o prechod pod Carstenzovu Pyramidu pokúsili ešte dve výpravy, ktoré sa po pár dňoch vrátili späť. Podľa jeho slov spomínaná expedícia bola oveľa ťažšia ako tá, počas ktorej vystúpil na Everest.
Himalájske expedície prebehli bez akýchkoľvek problémov. Také šťastie však nemal v Uzbekistane, v pohorí Fánskych hôr, kde po páde v skalnej stene zostal visieť na lane s dvojnásobnými zlomeninami obidvoch nôh. V oblasti, kde neexistoval žiadny spôsob záchrany si musel pomôcť sám. Po dvoch dňoch sa mu podarilo zlaniť 1700 m vysokú stenu a po siedmich dňoch skončil v nemocnici v Samarkande. Lebku prerazenú „šutrom“ v Tatrách, lavínu či úrazy na lyžovačkách za vážne nepovažuje.
Pred niekoľkými dňami sa opäť vrátil z Himalájí. Bol vedúcim českej expedície na Mount Everest, členom ktorej bol aj primátor Prahy Pavel Bém.
Exkluzívne pre MY Liptovské noviny nám Vlado Zboja o expedícii porozprával. Expedícia bola úspešná, pretože Pavel Bém na vrchol vystúpil a všetci sa vrátili domov zdraví a v poriadku. Napriek tomu má Vlado pocit smútku z toho, že nebol na vrchole. Pocit zodpovednosti za výpravu bol však pre neho silnejší, ako túžba horolezca.
Členmi expedície na Mount Everest boli traja Česi. Vynikajúci stomatológ Adolf Eliáš. Cestovateľ Rudolf Svaříček, jeden z najväčších európskych znalcov pralesov, Indonézie a Afriky. A Pavel Bém, ktorý s viac ako dvadsaťročnými skúsenosťami bol z nich najzdatnejším horolezcom.
Naposledy boli v rovnakej zostave, keď vystúpili na Carstenz Pyramid pred dvoma rokmi. „Bola to najťažšia a najnebezpečnejšia expedícia, ktorú som doteraz zažil. Napriek extrémnym podmienkam partia vydržala pokope. Medzi nami nevznikli žiadne problémy. Keď sme sa po tých prežitých hrôzach plavili v Indonézii loďou z jedného ostrova na druhý, potápali sa, prišli sme na myšlienku vybrať sa spoločne na Mount Everest. Pretože všetci traja zdolali už takmer všetky najvyššie štíty kontinentov, začali sme nápad rozvíjať,“ vysvetľuje Vlado Zboja. Už odvtedy začali s prípravami expedície, čakali však na dobu, keď budú môcť odcestovať na Everest všetci spolu, tak ako na Carstenz. Hlavne v prípade Pavla Béma to bol časový problém, ale nakoniec sa im to podarilo.
Koncom marca odleteli do hlavného mesta Nepálu, Káthmandu. „Podľa pôvodného zámeru sme mali namierené do Nepálu na aklimatizačnú túru do výšky 5-tisíc metrov. Mali sme sa vrátiť späť do Káthmandu a absolvovať desaťdňový aklimatizačný trek do základného tábora na nepálskej strane Everestu. Odtiaľ sme sa mali presunúť do Tibetu a pokúsiť sa o výstup na Everest z jeho severnej strany,“ spomína na začiatky expedície Vlado Zboja. Lenže po príchode do nepálskeho hlavného mesta sa dozvedeli, že z nejakého dôvodu má Tibetská horolezecká asociácia výhrady voči jednému z členov expedície. „O víza aj povolenie na výstup sme predtým požiadali prostredníctvom našej agentúry v Nepále. Všetko malo byť teda v poriadku. Zrejme sa stala chyba pri vypisovaní žiadostí. Tam mal Pavel napísané, že je lekárom. Teraz je síce primátorom, ale jeho povolanie je doktor psychiatrie. Asi to sa Číňanom nepozdávalo a jednoducho nám oznámili, že povolenie nedostaneme,“ pripomína začínajúce sa peripetie vedúci expedície.
Pokúsili sa osloviť druhú agentúru, ktorá im víza aj povolenie vybavila. Po dvoch týždňoch neistoty boli teda šťastní, že konečne na Everest vyrazia. Obrovský šok ale zažili na hraniciach medzi Nepálom a Tibetom, keď im oznámili, že do Tibetu ich nepustia. Ani jedného. „Na svete bola dilema, čo urobíme. Stratili sme už dva týždne. Mohli sme sa pokúsiť o výstup z južnej strany. Lenže plánovanie expedície aj samotný výstup sú špecifické, podľa toho, či sa ide zo severnej alebo južnej strany. Rozdiel je v tom, že z tibetskej strany, ako sme mali pôvodne naplánované, sa až do základného tábora dá prísť nákladnými autami. Tým pádom možno doviezť viac materiálu, potrebnej výbavy. Pri výstupe zo severnej strany sa počas výstupu stavajú tri výškové tábory.
Naopak, pri zdolávaní Everestu z jeho južnej strany, teda z Nepálu, treba ísť do základného tábora až šesť dní. Do horského mestečka Lukla vo výške 2 800 metrov sa ešte dá doletieť, ale pokračovať ďalej je možné už len s nosičmi a na jakoch. A pri výstupe sa stavajú štyri výškové tábory. Takže je potrebných viac stanov, materiálu, varičov, výstroja,“ hovorí o vzniknutom probléme Vlado Zboja. Čím viac času strácali, tým sa problém prehlboval.
Rozhodli sa však nevzdať a pokúsiť sa získať povolenie na výstup z južnej strany hory. Napriek tomu, že nemali na výstup z južnej strany plán, boli v časovom sklze, nepočítali s dlhším a namáhavejším presunom do základného tábora a zostávalo im už len veľmi málo času na aklimatizáciu vo výške nad 5-tisíc metrov.
„Oslovili sme pôvodnú agentúru a tá vybavila povolenie neuveriteľne rýchlo. Trvalo to len dva dni. Aby sme šetrili každý možný deň, presunuli sme sa aj s materiálom do Periche, vo výške 4300 m vrtuľníkom a odtiaľ je to do základného tábora už len dva dni.
Základný tábor sa hýbe s ľadovcom
„Základný tábor na nepálskej strane je na živom ľadovci. Stany sú síce postavené na skalách, ale pod nimi je ľad. Ten v noci praská, hýbe sa, samozrejme, aj so stanmi a všetkým, čo sa tam nachádza,“ približuje atmosféru Vlado Zboja. Mali, našťastie, troch šikovných šerpov. Tí im pomohli v krátkom čase postaviť výškové tábory, takže postupovali rýchlo. Aj najnebezpečnejší úsek výstupu, ľadopád Khumbu, kde doteraz zahynulo najviac ľudí, prekonali rýchlo. „Situácia sa začala opäť komplikovať, keď začal mať Rudolf Svaříček veľké problémy so zubom. Adolf Eliáš nezaprel svoju profesionalitu a so sebou zobral kompletnú zubnú ambulanciu, vrátane vŕtačky na solárny pohon. Vo výške 5300 opravoval zuby pred stanom v umelohmotnom kresle aj šerpkám. Ale zistil, že Rudolfovi môže boľavý zub spôsobiť zápal trojklaného nervu, dôsledkom ktorého mu mohla ochrnúť polovica tváre. Preto bolo treba rýchlo vykonať operačný zákrok. Najbližšia ambulancia však bola v Namche Bazar, horskom mestečku vo výške 3 400 metrov. Lenže tamojšia lekárka nemala skúsenosti, lebo robievala len jednoduché zákroky. Existovala ešte možnosť, že Adolf zíde s Rudolfom a bude ho operovať on. Vzhľadom na krátkosť času bolo pravdepodobné, že sa tým pripraví o možnosť vystúpiť na vrchol. U Rudolfa to už bolo viac-menej jasné, lebo musel užívať antibiotiká. Dolu zišli obidvaja. Zvyčajne štvordňový zostup zvládli za dva dni.“
Operácia dopadla dobre, ale pacient musel byť po nej najmenej dva dni v pokoji. Stratili ďalší čas. Už nemali šancu dobehnúť potrebnú aklimatizáciu, takže bolo isté, že na vrchol nepôjdu. „Adolf sa ako lekár zachoval úplne profesionálne, keď Rudolfov zdravotný problém nenechal na náhodu a operoval ho sám,“ oceňuje prístup stomatológa Vlado Zboja.
Nočná tragédia kórejských horolezcov
S Pavlom Bémom ostali teda sami. Postupovali ďalej, vynechali prvý výškový tábor, postupne vychádzali do druhého a tretieho vo výške 7150 metrov. Z neho trvá výstup do Južného sedla ešte deň a odtiaľ sa útočí na vrchol.
Vlado a Pavel Bém boli pripravení vystúpiť na vrchol Everestu 14. mája. „Do tretieho výškového tábora sme prišli okolo obeda a o druhej popoludní začalo intenzívne snežiť. Stále sme museli odhadzovať sneh, lebo nám mohlo polámať tyče, zavaliť alebo dokonca strhnúť stany. V tú noc sa stala v južnej stene Everestu tragédia. Dvaja juhokórejskí horolezci boli v stane vo výške 8-tisíc metrov. Po polnoci sa spojili so základným táborom. Hovorili, že vzhľadom na počasie sa necítia bezpečne. V tom okamihu ich strhla lavína aj so stanom. Na druhý deň ich našli o tisíc metrov nižšie. Samozrejme, žiaľ, mŕtvych,“ vracia sa v spomienkach k tragédii Vlado Zboja. Aj im s Pavlom Bémom sneh a vietor dolámal tyče, ale stany sa im podarilo zachrániť.
„Ráno sme čakali na našich troch šerpov. S nimi sme mali ísť do Južného sedla, prenocovať tam a vyraziť na vrchol. Napadlo veľa snehu a stále fúkal silný vietor. Urobili sme si poradu a dohodli sa, že kvôli zlému počasiu zostúpime do druhého výškového tábora a na druhý deň útok na vrchol zopakujeme. Pavel sa však na poslednú chvíľu rozhodol, že ostane v treťom výškovom tábore.
Počas dňa cez satelitný telefón zisťovali, aké sú prognózy vývoja počasia. Ďalšie dva dni sa malo zlepšiť. „Na vrcholový útok sme mali kvôli nedostatku času len jeden pokus. Keby nás zlé počasie zastihlo vo výške nad 8-tisíc metrov, museli by sme sa vrátiť a už by sme nemali časový priestor ani sily, aby sme útok zopakovali,“ približuje taktiku výstupu Vlado Zboja.
Pavel Bém na vrchole
„Počas nášho výstupu s Pavlom na vrchol som potreboval zabezpečiť niekoho spoľahlivého na polceste. Aby sme sa s ním mohli spojiť vysielačkou a v prípade potreby by dokázal zorganizovať záchrannú akciu. Keď som sám zostúpil do druhého výškového tábora, boli tam už aj Rudolf a Adolf a tiež jeden zo šerpov. Mali byť našou zálohou, pre prípad nutnej pomoci. Lenže ďalšie komplikácie nenechali na seba dlho čakať. Rudolf dostal šialenú dizentériu, šerpa mal zasa problémy so zubami a museli zostúpiť. Adolf sa k nim pridal, aby šerpu ošetril. Takže v čase, keď sme chceli s Pavlom vystúpiť na vrchol, som medzi základným táborom a vrcholom nemal jediného človeka. Rozhodol som sa teda, že v ,dvojke´ ostanem ja a Pavel pôjde na vrchol s dvoma šerpami. Spoločnosť šerpov bola pre Pavla nevyhnutná preto, lebo v takej výške človek nedokáže postaviť stan sám. A majú čo robiť aj dvaja muži.“
Pavel Bém ďalší deň vystúpil do štvrtého výškového tábora. Večer okolo pol jedenástej vyrazil so šerpami k vrcholu. Ráno 18. mája o 6.40 hodine miestneho času dosiahol vrchol Everestu ako šiesty Čech v histórii. „Po celý čas som bol s ním v spojení vysielačkou. Bol som pripravený v prípade potreby vyraziť na pomoc.“
Ešte v ten istý deň trojica začala z vrcholu zostupovať. Cestou dolu boli schopní ešte aj zbaliť stany vo výškových táboroch a do večera zostúpili do „dvojky“. Ďalší deň už aj s vedúcim expedície zbalili ostatné veci a materiál a vrátili sa do základného tábora.
Výnimočnosti úspešnej expedície
Vlado Zboja prvýkrát vystúpil na vrchol Mount Everestu pred deviatimi rokmi zo severnej strany. Zaujímalo nás, či nie je smutný z toho, že teraz mal možnosť byť na jeho vrchole druhýkrát. Mal ho takpovediac na dosah ruky. A nevyšlo mu to... „Ako horolezca ma to veľmi mrzí. Výstup z južnej strany je podstatne nákladnejší ako zo severnej. Už asi nebudem mať príležitosť pokúsiť sa o to znova. Bolo by totiž veľmi príjemné vystúpiť na vrchol Everestu z nepálskej aj tibetskej strany. Ako vedúci expedície som mal však určité povinnosti a ich zabezpečenie bolo pre mňa v tej chvíli prvoradé. Z tohto pohľadu som spokojný.“ Takže horolezec Vlado Zboja je smutný. Vedúci expedície Vlado Zboja urobil všetko pre to, aby výprava bola úspešná. A aj bola.
Táto expedícia bola v niekoľkých ohľadoch výnimočná. V tom, že úplne zmenili stratégiu výstupu. Plán mali vypracovaný na výstup zo severnej strany hory, napokon vystupovali z južnej strany. „Neviem o tom, že by to niekedy niekto už urobil. Rozprával som sa aj s viacerými zahraničnými horolezcami, ale nikto o takejto absolútnej zmene spôsobu výstupu ešte nepočul,“ poznamenal Vlado Zboja. Ďalšou bola skutočnosť, hoci tam ju členovia výpravy vnímali len okrajovo, že expedíciu kvôli Pavlovi Bémovi české médiá úplne spolitizovali. Zaujímavé bolo aj to, že patrili medzi najmenej početnejšie výpravy. A napokon, dosiahnuť vrchol Everestu za štyri týždne, čo bežne trvá osem až desať týždňov, je skutočne výnimočné.
Od únavy človek už ani necíti, že môže zomrieť
Česká expedícia so slovenským vedúcim prišla o veľa času, ktorý mala využiť na aklimatizáciu. Vlado Zboja to niekoľkokrát zdôrazňoval. Prečo je taká dôležitá? „Pretože organizmus si na pobyt v takých výškach musí zvykať postupne. Počas aklimatizačnej túry, ktorá trvá šesť-sedem hodín, by nemal človek prekonať výškový rozdiel väčší ako 500-600 metrov. Akonáhle by vystúpil vyššie, mohla by sa prejaviť výšková choroba, edém pľúc alebo mozgu a nastať smrť. Prvý deň aklimatizácie sa človek musí po prekonaní tých 500-600 metrov vrátiť späť a až ďalší deň je pripravený v prekonanej výške už aj prespať. Takýmto postupným jo-jo spôsobom sa dá aklimatizovať do výšky 7-tisíc metrov. Nad touto výškou je takzvaná zóna smrti, lebo ľudské telo už nie je schopné sa viac prispôsobiť. Aj keby tam človek len oddychoval, jedol a spal, tak po určitom čase zomrie. Mozgové bunky v takej výške odumierajú po miliardách. Z výskumov vyplýva, že až 90-percent horolezcov sa z výšok nad 8-tisíc metrov vracia s poškodením mozgu. U väčšiny z nich ide o vratný proces a do jedného roka sa im vrátia intelektuálne schopnosti, ktoré mali predtým. U niektorých môže byť tento proces nezvratný a, žiaľ, ostanú natrvalo postihnutí,“ vysvetľuje Vlado Zboja. On sám výškovú chorobu ešte nemal, vyhol sa aj problémom s trávením, ktoré mnohým horolezcom znepríjemňujú život. Vo výške nad 5 300 metrov človek stratí chuť do jedla aj keby mal pred sebou naservírované svoje najobľúbenejšie pochúťky. Pri dlhotrvajúcich expedíciách zostupujú niekedy horolezci do nížin na niekoľko dní, aby si oddýchli a poriadne sa najedli. Potom idú znova do základného tábora a hore. Väčšinou sú však horolezci odkázaní na dehydrovanú stravu.
Vladove pocity na streche sveta
Vráťme sa ešte k tomu okamihu spred deviatich rokov, keď Vlado vystúpil na vrchol Mount Everestu. Akým spôsobom vnímal, že je na najvyššom bode Zeme, aké má spomienky na výnimočnosť tej chvíle? „Že je na vrchole, človek zistí, keď už sa nedá ísť vyššie. Tých pár mozgových buniek má ešte v poriadku, aby to pochopil,“ hovorí s úsmevom a pokračuje vážne: „Ale nejaká eufória a radosť nehrozí. Lebo cestou na vrchol vidí množstvo mŕtvych tiel tých, ktorým sa to nepodarilo. Z výšky nad 7-tisíc metrov telá horolezcov nemá kto znášať. Ostávajú tam v polohe, v akej zomreli. Pre mňa to bolo memento. Myslel so na to, že musím dávať pozor, aby som sa k nim nepridal. Drvivá väčšina z nich zahynula pri zostupe. Preto, lebo cestou hore je motivácia obrovská. Pôsobí ako droga. Dokáže zmobilizovať všetky fyzické aj psychické rezervy človeka, ktoré má. Niekedy však zabúdajú na to, že z hory treba aj zostúpiť dole, do bezpečia. Kyslíka je tam tak málo, že ledva stačí na to, aby človeku ostalo fungovať telesné jadro – mozog, pľúca a srdce. Keď organizmus nemá dostatok kyslíka, berie si ho z ostatných častí tela, z periférií, len aby tieto tri dôležité orgány fungovali. Ale ani tak telesné jadro nefunguje na sto percent. Človek nemá žiadne pocity únavy, lebo telo je tak veľmi vyčerpané, že ani nedokáže rozpoznať, že môže umrieť. Neustále je príliš zaťažované a srdiečko môže v ktorejkoľvek chvíli prestať pracovať.“
Vlado Zboja má toľko zážitkov z celého sveta, že ich rozsah prevyšuje možnosti opísať ich na jednej novinovej strane. Dala by sa o ňom napísať kniha. Možno aj dve. Neprezradil nám, či o takej možnosti uvažuje. Vieme však, že svoju prvú expedíciu na Everest nafilmoval. Film má názov Sen bez hraníc. Zdá sa, že Vladov život je dobrodružstvo bez hraníc...
Vlado Zboja
Znamenie: „No predsa Lev, nič iné ani neprichádza v mojom prípade do úvahy...“
Vzdelanie: Matematicko-fyzikálna fakulta UK v Bratislave a Fakulta telesnej výchovy a športu na tej istej vysokej škole.
Významné výstupy: Mt. Everest, Pumori, Lhotse v Ázii, Mt. Blanc, Gr. Jorasses, Eiger a ďalšie v Európe, Aconcagua (5x), Cerro Querno v Južnej Amerike, Mount Mc. Kinley v Aljaške v Severnej Amerike, Mount Kenya v Afrike, Carstenz Pyramid v Austrálii a Oceánii.
Aktivity: 28 rokov skúseností z lezenia a lyžovania v horstvách na celom svete, medzinárodný profesionálny horský vodca UIAGM, majiteľ lyžiarskej školy, diplomovaný učiteľ lyžovania, inštruktor paraglidingu.
Rodina: manželka Gaja, pôvodným povolaním učiteľka. Má 15-ročné horolezecké a skialpinistické skúseností, je inštruktorkou horolezectva, sprievodcovskú činnosť robila v Južnej Amerike, Afrike, Himalájach. Významné výstupy: expedície Lhotse a Cho-Oju v Ázii, Mount Kenya a Kilimanjaro v Afrike, Aconcagua v Južnej Amerike, výstupy v Alpách, Dolomitoch. V júli ju čaká expedícia na najvyšší vrch Ruska, Elbrus. Spolu s manželom vedie lyžiarsku školu na Kubínskej holi. Syn Braňo (23), študuje na FTVŠ UK v Bratislave, je inštruktorom lyžovania, zúčastňuje sa freestylových pretekov. Dcéra Mirka (17), stredoškoláčka, inštruktorka snowboardingu.
Ako sa stal horolezcom: „Začal som liezť v Tatrách, potom som vyskúšal trojtisícovky v Alpách, prešiel som na päťtisícovky na Kaukaze a cez Pamír som sa dostal až na vrchol Everestu.
Ako sa možno stať profesionálnym medzinárodným horským vodcom: „Veľmi jednoducho (smeje sa). Treba len nejakých dvadsať rokov liezť po kopcoch na celom svete a zbierať skúsenosti. Keď má človek šťastie, všetko to prežije a zistí, že vie bez ujmy fungovať aj vo veľkých výškach, potom stačí zarobiť pár stotisíc korún na zaplatenie špeciálneho odborného vzdelania. Potrebné sú už len štyri roky obrovskej trpezlivosti, aby to vzdelanie úspešne ukončil. A organizačné schopnosti, aby dokázal expedície zabezpečiť od odletu až po vystúpenie z lietadla po návrate.“
Záľuby: hra na gitare, husliach, rafting, lietanie na padáku, knihy,..
Nemá rád: „Napríklad novinárov,... (smiech), kvôli zlým skúsenostiam s nimi.“ Aj pred odchodom do Himalájí v marci do poslednej chvíle pred nimi „zatĺkal“. V českej tlači sa potom objavili články s titulkami v zmysle: „známy slovenský horolezec deň pred odletom do Káthmandu hovorí, že o ničom nevie“. „Sú totiž schopní počas dvojmesačnej neprítomnosti popísať čokoľvek. Niektorí sa správajú ako istý XYZ, ktorý nikdy nebol v Amerike, ale zato písal presvedčivé fikcie zo života Indiánov, ktoré vydával za svoje zážitky... Tiež nikdy neboli v Himalájach, ale dokážu neuveriteľne sugestívne písať hlúposti...“
S rodinou počas expedícií komunikuje: „Cez satelitné telefóny. Teraz sme mali k dispozícii aj internet. Obstarali sme si teda notebook, hádam najdrahší, aký sa v súčasnosti vyrába. Mal vraj fungovať aj v extrémnych podmienkach. Samozrejme, že po dvoch týždňoch ,odišiel´. Neskôr sme sa dozvedeli, že aj počítače môžu podľahnúť výškovej chorobe. Najviac nám chýbal vtedy, keď na severnej strane zahynul český horolezec. Médiá, samozrejme, informovali len o tom, že zomrel Čech. Kde, to už pre ne nebolo podstatné. Lenže pre naše rodiny, ktoré už vedeli, že budeme vystupovať južnou stranou, to bola veľmi dôležitá informácia.“
Zistili sme: Vlado Zboja bol úspešným akrobatickým lyžiarom, dokonca vicemajstrom bývalého Československa.
Najbližšie plány: „Neviem, čo bude zajtra. Musím sa dať zdravotne do poriadku, lebo roky prežité v extrémnych podmienkach sa začínajú odrážať na kĺboch a chrbtici. V júli by som mal ísť na Elbrus a v auguste opäť do Himalájí na Šiša Pangmu. A dovtedy ešte niekoľkokrát s klientmi na Gerlachovský štít.“
Autor: -evp-
