Miroslav Droppa: „Potrebujeme hrať a trénovať doma, tak ako ostatní, aby sme v dohľadnom čase mohli do stredoslovenskej divízie I. ligy postaviť naše žiacke tímy v ružomberských dresoch. Keď bude zimný štadión žiť, Ružomberčania si naň cestu určite rýchlo nájdu.“
„Naším najväčším problémom je, že sezóna na ružomberskom ľade začína pravidelne veľmi neskoro, až niekedy začiatkom októbra,“ začal bilanciu radostí a strastí ružomberského mládežníckeho hokeja Miroslav Droppa (stredný rad, druhý zľava), bývalý mikulášsky útočník, ktorý sa už dlhší čas venuje nastupujúcim hokejovým generáciám v metropole dolného Liptova. „Na našom štadióne je stále niečo pokazené. Nerozumiem tomu, štyri roky sa ustavične rekonštruuje. Čo sa už vlastne ozaj opravilo?“ K svojmu trénerskemu kolegovi pod značkou MHK sa pridali aj Ján Urban (stredný rad, prvý zprava) a Tomáš Krátky (stredný rad, prvý zľava). Toho si fanúšikovia MHk 32 ešte z predminulej sezóny pamätajú spomedzi extraligových mantinelov.
V ako stave je ružomberský mládežnícky hokej?
T. Krátky: „V priebehu štyroch, piatich rokov sa podarilo naštartovať systém hokejových tried v ZŠ Zárevúca, kde nám pedagogický zbor vychádza všemožne v ústrety. Vzhľadom na, verím, že iba zatiaľ, nízky počet, sú chlapci v triedach spolu s basketbalistami. Pretože je nás málo, spojili sme sa v žiackych kategóriách s Dolným Kubínom, ktorý hrá najvyššiu súťaž. Kubínčania nám vychádzajú v ústrety tým, že od augusta trénujeme na ich štadióne.
J. Urban: „Možno malých hokejistov nie je zatiaľ pod Čebraťom veľa. Ružomberok nie je tradičné hokejové mesto, no cítiť, že chlapci majú o túto hru záujem. Ak im dokážeme vytvoriť vhodné tréningové podmienky, určite aj tu vyrastú nejaké talenty.“
M. Droppa: „Dorastencov sme prihlásili do I. ligy. V tejto kategórii sme na začiatku vzájomne výhodnej úzkej spolupráce s extraligovými Mikulášanmi. Nám teraz prechádza do dorastu iba prvá trieda deviatakov, preto ich musíme nevyhnutne doplniť. Každý, kto sa pohybuje v ktoromkoľvek kolektívnom športe, vie, aký dôležitý a ťažký je prechod zo žiackej do dorasteneckej kategórie. Takto budú mať hokejoví Liptáci jedinečnú možnosť, podľa potreby, plynulo pendlovať medzi nižšou a vyššou súťažou. Navyše, v našich nezávideniahodných podmienkach s domácim ľadom máme prísľub tréningových jednotiek v Mikuláši.“
Vráťme sa však k ružomberskému štadiónu. Z vašich slov cítiť značnú nespokojnosť.
J. Urban: „Robíme nábory po škôlkach, školách. Ťažko však začiatkom septembra, keď všetci rozchytávajú tých pár detí, ktoré dnes máme, niekoho zlanárime. Namiesto na ľad ich zavedieme na školské ihrisko. Chlapcov a ich rodičov presviedčame, aby sa dali na hokej a potom mesiac kopú do lopty na trávniku. Nečudujme sa, že v takom prípade radšej pôjdu hrať ozajstný futbal. Hokejistu musíme v prvom rade priviesť na ľad. Samozrejme, príprava na suchu je v ďalších fázach nevyhnutnosťou rastu hráčskej výkonnosti, no chlapca musí chytiť za srdce predovšetkým korčuľovanie.“
T. Krátky: „Ružomberčania dúfali, že príchodom Jaroslava Spodniaka, bývalého dlhoročného hokejistu, ktorý sa rozumie veciam, že rozhýbe hokej v tomto športovom meste. No nemôžem to hodnotiť inak, ide to od desiatich k piatim. Oproti ostatným klubom máme rok čo rok manko viac ako dvoch mesiacov. Potrebujeme svoj ľad už v augusta. Obetavým rodičom by tak odpadli náklady s cestovaním do D. Kubína. Na vedomie nás berie aj zväz, v uplynulej sezóne sme obdržali niekoľko sád kvalitného výstroja. Snažíme sa o spoluprácu s Mikulášom, ale pri tejto prevádzke ružomberského štadióna to asi nemá zmysel.“
M. Droppa: „Tento zvláštny stav riešime cestovaním na Oravu. Dopravu aj ľad si v D. Kubíne hradia rodičia, aj keď máme od našich partnerov zvýhodnené podmienky. V septembri, keď školská dochádzka nedovoľuje v takej miere cestovať na Oravu, trénujeme väčšinou iba na suchu. Chlapci si ako-tak užijú ľad iba cez víkendy počas zápasov. To je žalostne málo.“
J. Urban: „Opravy na našom štadióne začínali pravidelne v septembri, nie hneď po skončení predchádzajúcej sezóny. Nielen mňa trápi, že rekonštrukcie sa neustále naťahujú, pritom nevidieť výsledky. Napríklad, strojovňa sa už niekoľkokrát opravovala. Nechápem to, je stále v dezolátnom stave, keď sa ide znovu, ktovie dokedy, rekonštruovať?“
Neznie to vôbec optimisticky.
T. Krátky: „Hnevá ma súčasný stav okolo nášho štadióna, lebo Ružomberok je v slovenských pomeroch obdivuhodným športovým mestom. Som presvedčený, že aj hokej si Ružomberčania určite rýchlo osvoja.“
J. Urban: „Máme stále šatne, ale vzťah prevádzkara štadióna je k nim v zmysle: Je to vaše, viac ma to nezaujíma. Je mu jedno, keď nesvieti svetlo alebo nefunguje pokazená zásuvka. To, že tréneri sú v šatni spolu s chlapcami, až tak nevadí. Nemáme však ani vlastnú kanceláriu. Každý máme doma časť agendy. Všetko, doslova, lepíme na kolene. Prvý rok to bolo relatívne v pohode, ale postupne je jeho vzťah k nám čoraz horší a horší. Prišli sme o klubovňu, o šatňu, ktorú si rodičia svojpomocne prerobili. Potom sme síce dostali ďalšiu, ale bolo ju treba opäť pracne vynoviť. Nedá sa však dookola zahrávať s dôverou ľudí, ktorí k nám priviedli svoje deti. Ružomberskí odchovanci sa, napriek týmto problémom, pomaly, ale isto, začínajú presadzovať do stredoslovenských výberov. Dokonca až do republikového sa dostal Adam Kašák.“
M. Droppa: „Mestský hokejový klub združuje vyše sto chlapcov od prípravky po dorast. V takomto položení viac-menej hazardujeme s ich dôverou a elánom. Ohromnou nádejou však pre nás je záujem terajšieho primátora. Vychádza nám v ústrety, zaujíma sa o to, čo sa na štadióne deje, či slúži ružomberským deťom. Hokej víta, ako ďalšiu vhodnú aktivitu na trávenie voľného času, mladých ľudí. Na nedávnom stretnutí na magistráte nás ubezpečil, že chce, aby tento štadión fungoval podobne ako v iných slovenských mestách, každý deň od skorého rána až do neskorého večera, nie skromných šesť mesiacov pár hodín denne. Pritom, náklady na ľad nám hradí mestská kasa, v poslednom čase sme už dostali aj príspevok na činnosť. Potrebujeme hrať a trénovať doma, aby sme v dohľadnom čase mohli do stredoslovenskej divízie I. ligy postaviť naše žiacke tímy v ružomberských dresoch. Keď bude zimný štadión žiť, Ružomberčania si naň cestu určite rýchlo nájdu.“
