„Vstávej, přijdeš neskoro do prááááce….!“, vrieska budík ráno o šiestej. Pomaly sa preberám a začína každodenný rituál: ,wecko´, sprcha, zuby… Dnes ráno si dám na sebe záležať. Otvorím šatník a vyberám tie najelegantnejšie kúsky. Ešte make-up, posledné úpravy vlasov a môžem ísť. Mám zvláštne brnenie v bruchu a vnútorný strach. Dnes sú maturity. Mám všetky príznaky maturanta, ibaže mám to šťastie, že už sedím z tej lepšej strany stola. Ako skúšajúca. Pomyslíte si, že mi asi šibe, keď mám strach. No je to tak. Učiteľ má aj tak vždy viac strachu, keď si sadá za stôl, ako ten, čo ide odpovedať. „Ako to dopadne? Nesklamú ma?“ Myslím si cestou potkýňajúc sa o kamene a obrubník. Mám topánky na opätkoch, to nezvyknem nosiť. Neustále si napravujem sukňu a myslím si, že mám najkrivejšie nohy na svete. Pred školou stojí hŕstka maturantov a netrpezlivo čakajú. „Dobré ráno, ako ste sa vyspali?“, snažím sa pozdvihnúť náladu študentom, ktorí určite netušia, že mám rovnaký strach. Pokyvkávajú hlavou a vyžiadajú si odo mňa odpoveď, že to nič nie je a nemusia mať strach. Vchádzam do zborovne, ešte v rýchlosti zoberiem slovníky a bežím ich uložiť do triedy. Skontrolujem čísla, otázky a môže sa všetko začať. Pani riaditeľka otvára maturity a predstavuje komisie. Díva sa nás niekoľko párov očí, ktoré očakávajú len pozitívne rozhodnutia. Cítim sa ako na poprave. Po chrbáte mi steká potôčik potu. V miestnosti je dusno, najradšej by som to sako a trápnu sukňu zahodila! Po zahájení dostávame kvietky. Snáď s nádejou, že nás obmäkčia. Vchádza prvý adept na maturitu a ťahá si otázku. Zasnene počúvam a myslím si: „No, na začiatok celkom fajn.“ A v tom to prišlo. Otázka: „Čo sa stalo s Faustom?“ Odpoveď: „Siahol po drogách.“ Ilúzie o krásnej odpovedi sa mi rozplynuli. Ako vyučujúca začínam trpieť. Pozriem sa smerom do lavice, kde sa pripravuje ďalší študent. Vidím len slzy na tvári ako hrachy a v duchu začínam zúriť. Spomeniem si na slová, ktoré som povedala mojim študentom pred maturitou: „Ste dospelí, chcete maturitu. Neopovážte sa mi na maturite revať! Nikto nedostane maturitu pre krásne oči plné sĺz. Maturitu si musíte zaslúžiť.“ Ako vidím, moje slová nepadli na úrodnú pôdu. Ťaháme odpovede celé dopoludnie, niekedy sa mi zdá, že pôrod koncom panvovým je omnoho jednoduchší. Už mi dochádza plejáda pomocných otázok, bolí ma chrbát z neustáleho zakláňania sa a šepkania odpovedí. Niekedy naozaj musíme vyzerať komicky. Otvárame ústa ako ryby na suchu a gestikulujeme ako holandské veterné mlyny. No študent mlčí, komisia je zúfalá. „Tak nám povedzte, čo ste si pripravili, nebudeme vás prerušovať.“ V miestnosti zavládne trápne ticho. Zúfalý študent a ešte zúfalejšia komisia na seba pozerajú. Odhodlám sa napovedať ešte raz. Odrecitujem celé dielo, rozoberiem ukážku. Nakoniec ma zahriakne predsedníčka: „Nematuruj!“ Sklopím zrak a tíško čakám, že sa „maturant“ chytí. No nestalo sa tak. Moje nádeje zhoreli. Krásny deň je za nami. „Ešte dva a mám to za sebou“, myslím si cestou domov, popritom sa potkýňam o kamene a obrubníky. Mám výčitky svedomia: „Či som neurobila pre nich dosť? Veď sme si všetko zopakovali a oni takto. Sklamali ma. To sa mám za nich ešte aj naučiť?“ Na druhý deň rovnaký kolotoč. Dozvedáme sa, že B.S. Timrava je vlastne Barbara Streissand a Martin Kukučín sa vlastným menom volal Alexander. Že Ťapákovci bývajú v paneláku, že zakliatu pannu vyslobodil divý Janko a memorandum slovenského národa bolo v Prahe… Som rada, že je streda poobede, nečaká nás žiadny adept na maturitu, pokojne odchádzam s kyticou kvetov v ruke domov. Veľa študentov si myslí, že učiteľom je fajn, lebo skúšajú, neodpovedajú. No častokrát učiteľ odpovedá viac ako študent a ak dá zlú známku, trápi ho to omnoho viac ako žiaka. Klamem samú seba, že ma to netrápi. Ale trápi. Tohtoročné maturity zhodnotím jednou vetou: „ Učiteľ skúša žiaka trpiac.“
