Ján Frniak mal na Jána, 24. júna, hneď tri dôvody na oslavu: meniny, narodeniny aj výročie svadby. Porozprávali sme sa s ním na zrekonštruovanej Žiarskej chate, ktorú projektoval. Je nielen krstným otcom Žiarskej chaty, ale aj skialpinizmu v Žiarskej doline. K jeho najúspešnejším žiakom patrí napríklad Dušan Trizna.
Taká bola história (aj hystéria)
„Pôvodne som mal byť evanjelický farár. Ale keďže som bol z kulackej rodiny, bol som rád, že ma zobrali na stavebnú priemyslovku. Taká bola história. Ja tomu hovorím hystéria,“ povedal s úsmevom Ján Frniak a dodal, že za štyridsať rokov v práci mal iba 24 dní „maródky.“ Je rodák zo Smrečian a Žiarsku chatu a okolitú prírodu pozná ako vlastnú dlaň. „Pamätám si ešte pôvodnú starú chatu. Bol som na nej ako šesťročný v 44. roku tesne predtým, ako ju vypálili Nemci. Stála nižšie ako súčasná, na terajšom parkovisku. V tých časoch fungoval Klub slovenských turistov a lyžiarov. Dušou celého diania bol Alojz Lutonský. Pod jeho vedením sa urobili projekty na prepojenie Žiarskej a Smutnej doliny. Ale Klub zanikol, vznikla socialistická telovýchova, legislatíva sa zmenila a Lutonského koncepcia sa nerealizovala. Po vojne postavili na mieste, kde dnes stojí Žiarska chata,drevený barák. Mal slúžiť ako ubytovňa pre robotníkov, ktorí mali chatu postaviť na pôvodnom mieste. Ale nikdy ju tam nepostavili. Iba vylepšovali drevený barák, až dostal podobu turistickej chaty. Pred rekonštrukciou bola už v takom zlom stave, že keď niekto kýchol, hrozilo, že spadne. Preto vlani drevenú časť zrútili, zostali iba základy a koncom augusta sa začala rekonštrukcia. Druhého septembra už bola chata otvorená v dnešnej podobe. Pomohla pri tom bývalá vláda.“
Išli po víno, doniesli brusnice
Ján Frniak zaspomínal na časy, keď ešte na chatu neviedla asfaltová cesta. Všetko na ňu vynášali na chrbtoch a vozili na vozoch ťahaných koňmi. „Na chate nebola žiadna chladnička, mäso sa dávalo chladiť vo vedre do Smrečianky. Otec chatára Adama Juráša pri vývoze potravín na chatu zahynul. Zrútil sa aj s koňom a vozom zo strmého svahu. Koňa nechali tam a chodil naň medveď. Nosič Janko Kordoš sa s ním aj stretol. Mal so sebou psa, ktorý vyštartoval na medveďa, kým sa on stihol vyškriabať na strom. Počas chatárčenia Adama Juráša mala chata stálu klientelu. Chodievali na ňu hlavne z Ostravy a Brna. Pamätám si aj na ďalších chatárov – Tóna Vlčeka, Štefana Gavorníka, Ivetu a Romana Rybanských. Kamarátim sa aj so súčasným chatárom Mirom Matejkom.“
Od Jána Frnika sme mámili nejakú veselú príhodu. Porozprával nám, ako išiel k Adamovi Jurášovi po víno. „Boli sme na Červenci a minulo sa nám víno. Žrebovali sme, kto poň pôjde a padlo to na mňa a Petra Triznu. Vybrali sme sa skratkou a narazili sme na čistinku, ktorá bola plná brusníc. Nechodievam na brusnice ani čučoriedky, nechávam ich medveďom. Nemám na to nervy a nemali sme ani hrabky. Napriek tomu sme asi za hodinu nazbierali plné desaťlitrové batohy brusníc. A teraz čo? Kam dáme víno? Čo ich vysypeme? Tak sme sa vrátili naspäť a namiesto vína sme na Červenec doniesli brusnice. Dostali sme síce vynadané, ale na druhý deň aspoň nikoho nebolela hlava.“
Jeho báseň vyšla až v Amerike
O tom, čo všetko na chate zažil, by mohol Ján Frniak napísať román. Ale on radšej píše básne. Niektoré recituje a niektoré aj spieva. Jednu venoval aj bývalému premiérovi. Zveršoval dokonca aj svoj vlastný životopis. Keďže mu nechýba zmysel pre humor, napísal aj básničku viagre, ktorá sa spieva na nápev známeho hitu Lásko, mně ubývá sil. Ale najväčší úspech a ohlas medzi ľuďmi má jeho báseň Starenka. Vyšla aj v Amerike v novinách pre Slovákov, recitujú ju v kluboch dôchodcov a mnohí si pri nej aj poplačú. Prečítal ju aj nám a naskakovali nám pri nej zimomriavky. Takú dojemne ľudskú báseň, ako napísala Ján Frniak Smrečiansky, by nevymyslel ani Pavol Orságh Hviezdoslav. Škoda, že v Liptove neuverejňujeme básne alebo že nie je aspoň v školských čítankách.
Starenku, ktorú opísal v svojej básni, stretol Ján Frniak ako 17-ročný, ale báseň o nej napísal až ako 67-ročný. „Pretekal som vtedy na lyžiach a v rámci tréningu som chodil na bicykli na Huty. Pred domčekom som uvidel starenku a dali sme sa do reči. Stále nosím v sebe jej obraz, slová, ktoré mi vtedy povedala...“
Ján Frniak miluje hory a tatranskú prírodu. „Mal som šancu zostať v zahraničí, ale keď som si predstavil, že sa ráno zobudím a neuvidím slnko vychádzať nad Kriváňom, odmietol som to. Na Slovensku je toľko krás, že za jeden ľudský život sa nedajú všetky obsiahnuť. A špeciálne Tatry sú naozajstný skvost, aj keď sú už preexponované. Ďakujem Bohu, že Žiarska dolina zostala taká, aká je a zachoval sa jej alpínsky ráz. Je tu všetko – svište, kamzíky aj dobrí ľudia, len ovečky chýbajú. Kedysi sa tu pásli spolu s kamzíkmi...“
