„K terapii pevným objatím som sa dostala cez knihy Jiřiny Prekopovej v Čechách až vtedy, keď som otehotnela a mala svoje vlastné deti,“ sadla si pohodlne Mária Staňková, Slovenka žijúca v Brne, a v spomienkach sledovala cestu nemeckej psychologičky Jiřiny Prekopovej na Slovensko.
„Iná situácia je na Slovensku, kde nevyšla ani jedna jej kniha. Pritom knihy Jiřiny Prekopovej v Čechách medzi maminkami kolujú a nebol pre mňa problém dostať sa k nim. Bola som nimi nadšená, sú krásne, zrozumiteľné, maminky už po ich prečítaní dostávajú odpovede na svoje otázky, a tak som s absolútnou vrelosťou prijala možnosť zúčastniť sa seminára, ktorý organizovala Jiřinka v Brne. Na počudovanie som zistila, že autorka kníh je jedna ohromná žena. Nie je to len človek, ktorý síce píše pekné veci, ale inak je nudný a suchý. To, ako ma nadchli jej knihy, je len malý zlomok toho, ako ma nadchla ona sama a jej metóda, akou terapiu pevným objatím prezentuje. Prišlo mi ľúto, že slovenský človek sa s ňou a jej metódou nemal možnosť zoznámiť. Odrazu v Brne dala Jiřinka do pléna otázku, či tam nie je niekto zo Slovenska. Prihlásila som sa a ona ma vyzvala, že by rada prednášku o terapii urobila na Slovensku. Vraj je to dlh voči jej slovenskému manželovi. Vzala som to ako výzvu.“
Mária Staňková žije a pracuje v Brne, ale poznajú ju aj ženy a najmä tehotné i kojace mamičky z Liptovského Mikuláša a okolia. Keďže jej setra Eva Ohraďanová je riaditeľkou Súkromnej umeleckej školy v Liptovskom Hrádku, spolu organizujú v Liptove aktivity pre deti, mamky a celé rodiny. Dnes už Mária Staňková organizuje kurzy terapie pevným objatím v Čechách. S terapiou má vlastné skúsenosti.
Aby sme nevychovávali duševných mrzákov
„Jiřinka, keď mala problém, v objatí ju podržal manžel, a tak dali základ terapii pevným objatím, ktorú do tej doby nedokázala vnútorne prijať. Až vlastná skúsenosť ju inšpirovala natoľko, že vytvorila vlastnú podobu tejto terapie. Ja mám svoju skúsenosť s deťmi, najmä so starším dva a polročným synčekom. Prechádzal obdobím, keď začal spoznávať, že sa niečo môže a niečo už nie je dovolené. Obdobím, keď si začal uvedomovať sám seba a začal skúšať svoju silu a moc. Nechcem svoje dieťa biť a podľa mňa nie je pravdou, že jedna facka dieťaťu nezaškodí. Naopak, som presvedčená o tom, že bitky a fyzické násilie už mnohokrát vytvorili z detí duševných mrzákov. Tresty a bitka rozhodne nevytvorili nikdy žiadnu dobrú vlastnosť, ktorá do tej doby chýbala. Chcem svojmu dieťaťu ukázať, ako sa problémy riešia. Keď ho zbijem, ukážem mu, že sa ľudia biť môžu. Ja ho predsa nemôžem zbiť za to, že je hrubý na svojho malého brata. Vravím mu, aby ho nebil a urobím to sama? Nie. My musíme nájsť iné metódy, ako deti vychovávať. Na druhej strane nemôžeme očakávať, že deti nebudú deťmi, ale budú hneď dospelí a všetko pochopia, čo im povieme. Deti naozaj potrebujú pochopiť silu dospeláka cez lásku. A tak, než by som ukazovala svoju silu fackami, chcem mu ju ukázať v objatí a s láskavými slovami, že ja som silnejšia, že ho udržím, že ho nepustím, až pokým mu nebude lepšie a tá zlosť, ktorú práve má, ho neprejde“
Určiť deťom hranice cez lásku
„Pre deti je metóda pevným objatím fajn aj preto, že ony si pod silou rodiča uvedomia, že sú menší a že sa musia väčšiemu prispôsobiť. Už dávno nie je pravda, že dieťa musíme len maznať, že sa mu nemôžeme priečiť. Naopak, my mu musíme ukázať, že sme síce dospelí, ale on, keď bude väčší, bude si o svojom živote môcť rozhodovať sám. A tým, akými sme dospelákmi, mu ukazujeme, akými by mali byť aj ony, keď vyrastú. Sme pre nich vzorom. A keď už v detstve pochopí, že konflikty v systéme rodiny sa neriešia silou, ale pevným objatím, bude ako dospelý pripravený byť sám dobrým manželom a rodičom, ktorý bude vedieť nastoliť zmier aj bez faciek. V detstve mu však musíme ukázať a určiť hranice. Nebudeme deti pevne objímať za hlúposti, ale terapia sa hodí naozaj na to, aby sme deťom ukázali hranice, alebo nastolili vzťahový poriadok v rodine bez toho, aby sme ich museli trestať.
Keď syn prežíva nejakú krízu alebo má emocionálny problém, už je na terapiu naučený. Keď sa cíti nejakým spôsobom ohrozený, keď mu niečo prekáža, príde za mnou v slzách a povie: „Mami, podrž ma.“ Alebo keď namiesto spánku predvádza jeden z jeho hysterických záchvatov, ktorý aj mňa zbavuje zdravého rozumu, vbehnem do jeho izby nahnevaná a nahodím rázny pohľad. Ale vie, že po pohľade nepríde bitka. Prídem k nemu a silno ho objímem a budem ho držať dovtedy, pokiaľ sa neupokojí on i ja. To by ste videli, aká je to terapia pre matku! Koľkokrát sú to také zlosti, že nielen on hnevá, ale mňa veľa vecí rozčuľuje, pením zlosťou. Dokážete jednať v takejto situácii? Pochopiteľne, ak svoje dieťa milujem, trošička iskričky rozumu musí zostať. Veď my dospelí sme tí rozumní, deti nemôžu byť vždy rozumné. My dospelí musíme v sebe nájsť aspoň štipku rozvahy a súdnosti. Skôr, než dieťa zbijem, posadím ho na kolená a rovnako ako on si vykričí svoju zlosť, vykričím si ju aj ja ako matka. To sú v úvodzovkách scény, keď on v mojom náručí vykričí, čo jemu prekáža, ale ja tiež poviem, čo prekáža mne. Tak spolu konfrontujeme svoje pocity a je to skutočne dlhosiahly proces. V konečnom dôsledku sme obidvaja ohromne uzmierení, padneme si do nežného, nie už zlostného náručia a máme sa veľmi radi. Mojkáme sa a hoci sme spotení do nitky, je to krásna chvíľa naplnená láskou. Pri terapii ho totiž o svojej láske neustále uisťujem, aby sa cítil prijímaný za každých okolností a bez podmienok, teda aj keď práve kypí zlosťou. Cítim, že je všetko v poriadku a vtedy on to, čo vzdorovito nechcel prijať, pekne prijme a dokonca s úsmevom a chápe, že to tak musí byť, pretože maminka mu to neprikázala bitkou, ale vysvetlila mu to v objatí.
Som zástanca toho, že keď má dieťa prežívať krízy, tak ich má prežívať v náručí matky alebo otca. Má krízy prežívať a plakať nie niekde sám zatvorený v kúte izby, ale má plakať matke alebo otcovi na hrudi. Tým svoje deti nerozmaznáme. Myslím si, že je veľmi veľký nedostatok dotykov. Nielenže nevieme robiť terapiu pevným objatím, ale jednoducho nemáme pre svoje deti a pre seba samých dostatok nežnosti. Rodičia nemajú na deti čas, keď už sú doma a majú na ne čas, tak hrá televízor a treba robiť milión päťsto vecí... Takže nám chýba dotyk ako taký a nie je to len o terapii. Nám v živote chýba neha.“
