Najužitočnejším hráčom play-off sa stal Rudolf Huna, člen víťazného Absinthu. Vo chvíľach oddychu na striedačke ustavične burcoval spoluhráčov, aby nepoľavili v koncentrácii: „Nechcel som zažiť reprízu predchádzajúceho finále. Mali sme to vtedy dobre rozbehnuté. Rýchlo sme s prehľadom viedli 3:0, no ešte pred koncom prvej tretiny bolo zrazu iba 3:2 a potom sme sa zlomili. Teraz sme si povedali, že musíme držať tempo. Všetci chalani príkladne zabojovali, čo bolo vidno aj na konečnom výsledku.“
Útočníkovi košických železiarov trochu kalili radosť drobné zbytočnosti. V poslednom dejstve, za rozhodnutého stavu, rezolútne prehodil Smrečianku ťažkým montérskym kľúčom, ktorý predtým priletel na hraciu plochu spoza mantinelu: „Hokejbalu nesvedčí zbytočná tvrdosť. Mal by to byť viac-menej bezkontaktný šport. Chápem, že sa to celkom nedodržiava, veď ho hrajú väčšinou hokejisti, ktorí majú osobné súboje hlboko v krvi Viac ma však zarazili nevhodné reakcie niektorých nespratných divákov. Všetci si musia uvedomiť, že víťaz môže byť iba jeden. Hokejbal je pre mňa vhodným doplnkom, príležitosťou na kamarátske stretnutia s chlapcami, s ktorými som vyrastal. S chuti si zahráme, posedíme, podebatujeme. Či sa prehrá alebo prehrá alebo vyhrá, nič veľké sa nedeje. Taký je predsa šport.“
Vo finále si hokejky skrížili dvaja mikulášski východniari. Na druhej strane za Dallas nastúpil aj center HC Košice Ján Pleva. „Samozrejme, deň predtým sme sa počas sústredenia s Plevisom zdravo so smiechom v duchu fair-play podpichovali,“ prezradil, podľa anticky vyformovanej postavy, náruživý naberateľ fyzickej kondície. Z prípadného hokejbalového zranenia nemá obavy: „V zmluvách máme jasnú klauzulu, že ho nemáme hrať. Každý si musí dávať na seba pozor, zvážiť, čo je preň vhodné. Mne hokejbal v rámci prípravy vyhovuje. Pred sezónou si pri ňom dobre rozhýbem ruky.“
