Na cintoríne v Liptovskej Teplej je veľký drevený kríž a na ňom asi dvojmetrová postava ukrižovaného Ježiša Krista. Ukul ho zo železa umelecký kováč Rastislav Halička. Kováčskemu remeslu sa venuje už pätnásť rokov, pritom pôvodne vraj nechcel byť kováčom, ale bagristom. „Nikto z rodiny nebol kováč. Chodil som na výtvarný krúžok a pravdepodobne som mal nejaké výtvarné nadanie, tak ma tlačili, aby som išiel na umeleckú školu. Prihlásil som sa do Kremnice na umeleckú priemyslovku. Bolo tam veľa odborov, ja som chcel byť rytec. Ale neviem prečo, dali ma ku kováčom. Neprotestoval som a teraz som rád, lebo kováčstvo má asi najväčšie uplatnenie zo všetkých remesiel, ktoré sa tam študovali,“ prezradil Rastislav Halička.
Vlastnú bránu ešte urobiť nestihol
Dielňu si prerobil z maštale a keď sme ho v nej prepadli, práve koval ozdobnú mrežu na chatu v Malom Borovom. Železnú tyč najskôr poobracal vo vyhni v ohni a rozžeravenú ju strčil do buchara. „Je to skoro starožitnosť, má už asi šesťdesiat rokov. Hrozne búcha, niekedy ma z neho bolí hlava. Nepôjdeme sa porozprávať radšej von?“ navrhol.
Aj keď vonku pálilo slnko, rozhodne tam bolo chladnejšie ako pri vyhni. Rasťa sme sa spýtali, čo už všetko ukul. „Robím hocičo. Ľudia mi alebo povedia, čo chcú, alebo urobím výtvarný návrh a keď sa im páči, zrealizujem ho. Keď si môžem vybrať, radšej si vyberiem zaujímavejšie veci, nie iba sekať kilometre plotu a celý mesiac kuť špice.“ Ozdobných brán, zábradlí a plotov urobil Rasťo Halička už veľa, ale vlastnú pred domom ukuť ešte nestihol. „Doma nemáme nič kované, ani bránu, ani svietnik, ani kľučku. Iba na fotografiách,“ prezradila Rasťova manželka. Tým iba potvrdila známu ľudovú múdrosť o šustrovi, ktorý chodí bosý. Tiež vyštudovala umeleckú priemyslovku v Kremnici a je odlievačka.
Priniesla fotoalbum a notebook a prezreli sme si fotografie. Z jednej sa na nás usmievalo železné slnko s vlnitými lúčmi, na ďalších bol kovaný koník, mosadzná poštová schránka, zaujímavé brány, dvere, svietniky, pánty, kľučky. Niektoré vyzerali ako starožitnosti z múzea a ukrývali v sebe zvláštne tajomstvo. Akoby sa ich dotýkali ruky kňažnej či rytiera pred tristo rokmi.
Má dvadsať kladív a umýva riad
Zaujal nás aj digestor na odsávanie pár, na ktorom sedel železný drak. „Je v jednej kúrii v Liptove. Jej majiteľ povedal, že chce okovať digestor, urobil som návrh aj s drakom, páčil sa mu, tak sedí teraz u neho v kuchyni nad sporákom,“ prezradil Rasťo. Urobil aj kovanú posteľ s hlavami. „To som nevymyslel ja, bola to požiadavka jedného pána. Najskôr som si to nevedel predstaviť, ale všetko sa dá spracovať. Nikdy nerozmýšľam, že sa niečo nedá, ale ako sa to dá urobiť.“
Kováčske diela Rasťa Haličku zdobia interiéry aj exteriéry mnohých historických aj moderných budov na Slovensku aj v zahraničí. Jeho svietniky obdivujú napríklad v Taliansku, do zábavného parku v Kolíne nad Rínom vyrobil cimburie na strechy a veže a montoval tam aj zábradlie na schodisku. V Banskej Bystrici na jednej budove sedí veľký medený vták – chrlič, ktorý tiež pochádza z jeho dielne. Má v nej asi dvadsať rôznych kladív a iných kováčskych nástrojov a niekedy búcha dlho do noci. Ruky mal síce počas našej návštevy čierne, ale keď trikrát denne umyje riad, má ich vraj ako chirurg. Nechcelo sa nám veriť, že sa venuje aj takejto činnosti, ale manželka to potvrdila. Rasťo ešte dodal, že riad umýva dokonca rád, lebo sa mu pritom dobre premýšľa. Nielen nad výtvarnými návrhmi, ale aj nad tým, čo všeličo by sa dalo robiť v jeho kováčskej dielni a na peknom, veľkom dvore. „Mám taký zámysel. Zavolal by som svojich priateľov kováčov, ktorí by tu kuli a robili nejaké demonštrácie, ľudia by sa pozerali, kto by mal záujem, mohol by sa aj niečo podučiť, buchnúť si kladivom. Pozval by som možno aj šermiarov z Likavky, ktorým som robil meče, aby bola zábava.“
Aby všetko stihol, musel by sa dať vyklonovať
Rasťo má veľa plánov a snov, ale na to, aby ich všetky uskutočnil, by mu vraj nestačilo ani desať životov. „Keby som to všetko chcel stihnúť, musel by som sa dať vyklonovať,“ povedal sympatický kováč, ktorý nám, nielen hlasom, pripomínal známeho herca Jána Kronera.
Aj keď Rasťo Halička je umelecký kováč a o robotu nemá núdzu, neodmietne ani ľudí, ktorí si k nemu prídu dať nabrúsiť sekeru či opraviť pluh. Niekedy je v dielni aj celú noc, ale nesťažuje sa. Má dobrý pocit, že môže niekomu pomôcť. Ale aj v tomto prípade platí ľudová múdrosť – za dobrotu na žobrotu. Keby ste však za ním prišli, aby vám ukul podkovu alebo podkul koňa, máte smolu. Priznal sa, že to ešte nerobil a koňa by sa asi bál.
V Tisícročnej včele ukul jeden z filmových hrdinov svojej láske srdce. Rasťa sme sa spýtali, či aj on ukul niečo podobné svojej žene. „Vo filme muž ukoval srdce z meteoritu. Nám zatiaľ žiadny do záhrady nepadol...,“ odpovedal diplomaticky a s úsmevom. Bolo však vidno, že manželke srdce dal – svoje vlastné. Na ich dvore vládla pohoda a pobehovali ich dvaja malí synovia. Trochu ako v rozprávke...
