„Príďte o chvíľu do šmykne, kováč bude podkúvať koňa,“ oznámil minulú sobotu hneď zrána redaktorke MY Liptov starosta Východnej Pavel Krupa. A pridal: „Určite neobíďte Východniansku izbu, sú tam naše ženičky. Veľa vedia o predchádzajúcich ročníkoch Folklórneho festivalu Východná i o tradíciách v dedine. Mnohí ľudia si zas vyzdobili domy – tie budú hodnotiť poslanci obecného zastupiteľstva a najdom získa cenu od obecného úradu. Na ohnisku v amfiteátri bude živé múzeum domácich prác, na malej scéne tanečná veselohra pre deti Gašparko v podaní SĽUKu, v základnej škole dve výstavy...“ Bohatá ponuka, a tak sme sa dali zlákať.
Nový areál amfiteátra prešiel krstom
Východná po vlaňajšom folklórnom oddychu naplno vbehla 29. júna do 53. ročníka Folklórneho festivalu (FFV). V rámci neho sa uskutočnili výstavy Ovčiarstvo, Výtvarné dimenzie drotárstva, Komorná ľudová plastika a Kresané do dreva. Škola remesiel a tanečný domček zas dávali možnosti záujemcom čo-to sa z ľudových tradícií podučiť. Moderátorka Eva Križanová z Ružomberku pozývala vytočiť si napríklad na hrnčiarskom kruhu vlastnú nádobku, či vyšiť na takmer dvestoročnom (funkčnom!!!) šijacom stroji ľudový motív. Účastníkov festivalu zaujali ľudové piesne, tance, kroje takmer desiatky detských folklórnych skupín, ale aj ďalších amatérskych i profesionálnych folklórnych skupín zo Slovenska, Čiech, Rumunska, Maďarska, Čiernej Hory a Kamerunu. Skoro tisíctristo účinkujúcich, do tridsaťtisíc návštevníkov. Nový areál amfiteátra vo Východnej minulý víkend prešiel krstom.
Záštitu nad FFV prevzali premiér Róbert Fico, Ministerstvo kultúry SR, Národné osvetové centrum Bratislava, Liptovské osvetové stredisko a obec Východná. Minister kultúry SR Marek Maďarič povedal, že oživiť prerušenú kontinuitu sviatku ľudovej kultúry vo Východnej považoval za jednu z priorít svojho pôsobenia v rezorte. Aj preto sa vraj ministerstvo kultúry stalo spoluorganizátorom FFV a prispelo naň sumou osemstotisíc korún. Ďalším miliónom korún prispel aj premiér.
V šmykni poriadne smrdelo napriek dobrej robote
Podľa starostových slov skutočne v šmykni Michal Vechter podkúval koňa Jura. Jednu nohu pred televíznymi kamerami, druhú pre fotografovanie do MY Liptov. Ale ťažný koník túto „manikúru“ naozaj potreboval. „S Jurom chodím do hory drevo ťahať. Je to dobrý a počúvny koník,“ pochválil hviezdu šmykne jeho gazda Tibor Kiňo. Podkuvanie vraj koňa nebolelo, je to taká konská manikúru. Poriadne však smradľavá a dymiaca, pretože rozžeravená podkova pálila zrohovatenú časť konskej nohy. „Keby ho podkuvanie bolelo, nestáli by sme pri ňom,“ s úsmevom povedal vyučený kováč M. Vechter. „Na slávnostiach takto pre divákov podkúvam kone už štyri roky. Ľudia sú zvedaví, fotografujú sa s koníkom a najčastejšie sa pýtajú, či ho podkuvanie nebolí.“ Jura podkoval šikovne. Raz-dva mal kôň novú podkovu, poriadne vpálenú, priklincovanú, obrovským pilníkom obrúsenú. Čerstvo podkovaný Juro bol v sprievode aj s ďalším konským kamarátom a hrdo si vyšľapoval nielen v nových podkovách. Gazda mu do sprievodu pripravil aj „nový riad“: chomút, blajciare i spiežovce.
Východnianska izba voňala haluškami a pohodou
Ohník v peci prehrieval atmosféru kuchyne, voňali halušky, vpredu postávali dve ženičky v krojoch, v zadnej izbe buchotala tkáčka na krosnách. Návštevníci Východnianskej izby si v nej mohli zahryznúť ovčieho syra, pochutiť na haluškách, skúšať priasť, tkať... A navyše: všetky tri ženy v drevenici sa zúčastnili na tohtoročnom FFV už po 53-krát, takže mali čo návštevníkom povedať. Najradšej však rozprávali o pracovných predmetoch v izbe, o práci okolo ľanu... „Všetky tri sme vdovičky,“ dostávala nás do obrazu Zuzana Chovanová. Keďže nárečové slová zneli nádherne, nechali sme ich aj v jej rozprávaní. „Voľakedy sme s ľanom veľa robili. V zadnej izbe sú rozložené krosná, trlice, na ktorých sme trepali ľan. Celú jaseň sme trepali, potom sme ho počesali a cez zimu sme priadli nite na ľanovô plátno. Ale tkali sme aj zrebnô na vrecia a pačesnô na giace východnianskym chuapom. Bolo to hrubšô plátno na spodky. Keď v lete chuapi kosili v súkeniakoch, všade ich objedalo,“ usmiala sa Zuzana. „Žili sme spokojne, lásky bolo, rodinky sa držali, dneska to už niet. Lásky vera niet, tá je hlboko-hlboko zakopaná.“
Pri vyšívaní sedela Hanka Chovanová: „Vyšívam vnúčatám do výbavy na panamu, predtým sme však vyšívali na ľanové plátno.“ Za krosnami Eva Lehotská: „Idem tkať koberce, no dnes ich už nik nechce. Možno niekde do chaty...“
Súťažilo sa o najkrajšie vyzdobený dom v dedine
Východnianci počas slávností vykladajú do okien, na dvory, ploty výšivky, tkané koberce, krojované bábiky, staré náradia, či starobylý nábytok. K tomu misočka so syrom, biblia, kytica poľných kvetov. „Prečo sme všetko vystavili?“ zopakovala otázku Eva Valkovcová v jednom z vyzdobených domov. „Lebo máme slávnosti a chceli sme ukázať to, čo je celý rok schované v sypárni. Sú to pekné kúsky. Napríklad vyšívaná plachta nad posteľou má okolo stopäťdesiat rokov. Podľa mňa je to kútna plachta, a preto som ju dala nad posteľ šestonedieľky.“
Pred ďalším vyzdobeným domom sedela na lavičke Anna Mikušová: „Do okna sme povykladali všetko, čo sme mali. Ja som to kedysi robila, keď som ešte vládala. No dnes už nikto nechce používať domáce koberce, tak ich vyberám na slávnosť ,preluftovať´. Tu v dedine každô tkalo, každô má kobercov...“
Kresané do dreva zanechalo päť obrovských sôch
Na rezbárskom sympóziu vo Východnej sa zúčastnili piati rezbári, traja z Liptova: Dalibor Novotný, ktorý tvorí v Kráľovej Lehote a má vlastnú galériu s názvom Dalova galéria na skale. Pavol Lofaj z Likavky, ktorý sa pravidelne zúčastňuje podujatí Kresané do dreva, vo Východnej má inštalované štyri sochy, ďalšie sú v Likavke, Liptovskom Trnovci a vo Vlkolínci. Rezbár Albert Šimrák z Bieleho Potoka sa figurálnej plastike venuje sedem rokov a jeho plastiky sa nachádzajú na Slovensku aj v Čechách. Od Prešova na FFV prišiel rezbár Miroslav Janič a z Hamuliakova mladučký Ladislav Kránitz.
„Plastiku do mokrého topoľového dreva som začal robiť v nedeľu, lebo sympózium Kresané do dreva trvalo už skoro týždeň,“ vysvetlil A. Šimrák. „Všetky plastiky majú ľudový námet a po dohode s kolegami - rezbármi som robil pastiera s ovcou a so psíkom.“
Živé múzeum domácich prác skutočne žilo prácou
Z priestoru zvaného Ohnisko sa ozýval buchot piesta na mokrú ľanovú košeľu, šírila sa vôňa horúceho čerešňového lekváru, a tak nečudo, že tam smerovali prúdy ľudí. Pred Annou Fašangovou z Hrušova drevený stolec, improvizovaná kaďa s vodou, v rukách starý vyrezávaný piest: „Voľakedy sa najmä klkové plachty tkané z konopí právali na vode. Boli ťažké, a preto z nich špinu gazdinky ,vybili´ na potoku. Ak však bolo oblečenie veľmi špinavé, gazdinká ho napchala do suda, zasypala dreveným popolom, zaliala vriacou vodou a nechala lúhovať dovtedy, kým nebolo čisté.“
Mária Lekýrová varila v kotlíku na trojnožke čerešňový lekvár. Rozvoniaval do ďaleka. Pôvodne takto varievali najmä slivkový, ale keďže Východná je začiatkom leta, poslúžili aj čerešne...
Autor: DagmaRA